Môj dlhodobý názor je, že Západ by v Sýrii intervenovať nemal; v sýrskej občianskej vojne by sa nemal postaviť na žiadnu stranu. Na žiadnej strane nie sú naši priatelia. Na jednej strane je protizápadný, proiránsky diktátor Assad z rodiny, ktorá v Sýrii vládne už 43 rokov (dlhšie než komunisti u nás). Patrí k šiítskej sekte Alavitov (12 percent Sýrčanov), je to diktátor sekulárny a tolerantný k náboženským menšinám, ako sú kresťania (10 percent) a drúzi (3 percentá populácie).
Na strane druhej je protiassadovská sunnitská opozícia (60 percent Sýrčanov), ktorá je nekohorentná. Sú v nej demokrati, ale aj radikálni islamisti, ktorých podporuje Saudská Arábia a Katar. V prípade víťazstva rebelov by v nej asi neprevládli demokrati, ale islamisti, ktorí by boli krutí k menšinám, predovšetkým alavitom a kresťanom.
Sunnitských rebelov podporujú ropné monarchie v Zálive, ktoré porážku a pád Assada vnímajú ako víťazstvo v dlhotrvajúcom zápase o hegemóniu nad Blízkym východom medzi sunnitským blokom, vedeným Saudskou Arábiou a šiítskym blokom, vedeným Iránom. Pád Assada by Sýriu pretiahol do sunnitského bloku, a preto neprekvapuje, že Assada výrazne podporuje Irán. Ale aj Rusko, pre ktoré je Sýria teraz už posledným klientskym štátom na Blízkom východe a sýrsky prístav Tartus je jedinou ruskou námornou základňou v Stredomorí.
Sýria je zároveň mocnosťou, pokiaľ ide o chemické zbrane. Tie kontrolujú najvernejšie Assadove alavitské jednotky. A je takmer isté, že tie tieto zbrane proti rebelom použili.
Obama kedysi vyhlásil, že použitie chemických zbraní je pre neho „červenou líniou“, po ktorej prekročení bude nasledovať americký zásah. Chemické zbrane boli použité v Sýrii už dávno, Obama nič neurobil. Potom boli použité nedávno v oveľa väčšej miere – a Obama, aby nestratil vierohodnosť, oznámil, že vojensky zasiahne, Assada potrestá, ale len krátkym bombardovaním, a tak, aby sa v Sýrii príliš neangažoval. Britský premiér Cameron sa chcel k nemu pridať, ale parlament mu to odmietol. Obama následne cúvol a vyhlásil, že najprv chce súhlas amerického Kongresu. Ukázal sa teda ako nerozhodný slaboch.
Mal na výber medzi dvoma konzistentnými pozíciami: buď mohol byť v sýrskej občianskej vojne neutrálny, nezasahovať a nechať Sýriu jej osudu, ktorým bude najskôr pat, remíza a kantonizácia krajiny na alavistan, sunnistan a kurdistan.
Alebo, ak už vyhlásil, že použitie chemických zbraní je neprijateľné, potom mal zasiahnuť a bombardovať Assada okamžite. Podľa americkej ústavy prezident ako vrchný veliteľ ozbrojených síl môže nariadiť zásah kedykoľvek proti komukoľvek. Na dlhšiu vojnu potrebuje súhlas Kongresu, ale rýchly zásah môže nariadiť sám.
Nepotrestané použitie chemických zbraní povzbudí rôznych diktátorov na ich ďalšie použitie a svet sa tak stane miestom nebezpečnejším. Teda dôvod na rýchly zásah tu bol. Ak by sa Obama rozhodol tak či onak, oboje by bolo akceptovateľné. Lenže on si nevedel rady, čo s tým. Preto začal o zásahu hovoriť, ale zodpovednosť hodil na Kongres.
Teraz je celému svetu na smiech a jeho vierohodnosť (ak ešte u niekoho nejakú mal) je v háji. Amerika za Obamu už nemôže byť považovaná za západnú veľmoc. Možno ňou opäť niekedy bude, ale už nie za tohto prezidenta. Nie div, keď si Američania zvolili treťoradého prezidenta z tretieho sveta.
Na strane druhej je protiassadovská sunnitská opozícia (60 percent Sýrčanov), ktorá je nekohorentná. Sú v nej demokrati, ale aj radikálni islamisti, ktorých podporuje Saudská Arábia a Katar. V prípade víťazstva rebelov by v nej asi neprevládli demokrati, ale islamisti, ktorí by boli krutí k menšinám, predovšetkým alavitom a kresťanom.
Sunnitských rebelov podporujú ropné monarchie v Zálive, ktoré porážku a pád Assada vnímajú ako víťazstvo v dlhotrvajúcom zápase o hegemóniu nad Blízkym východom medzi sunnitským blokom, vedeným Saudskou Arábiou a šiítskym blokom, vedeným Iránom. Pád Assada by Sýriu pretiahol do sunnitského bloku, a preto neprekvapuje, že Assada výrazne podporuje Irán. Ale aj Rusko, pre ktoré je Sýria teraz už posledným klientskym štátom na Blízkom východe a sýrsky prístav Tartus je jedinou ruskou námornou základňou v Stredomorí.
Sýria je zároveň mocnosťou, pokiaľ ide o chemické zbrane. Tie kontrolujú najvernejšie Assadove alavitské jednotky. A je takmer isté, že tie tieto zbrane proti rebelom použili.
Obama kedysi vyhlásil, že použitie chemických zbraní je pre neho „červenou líniou“, po ktorej prekročení bude nasledovať americký zásah. Chemické zbrane boli použité v Sýrii už dávno, Obama nič neurobil. Potom boli použité nedávno v oveľa väčšej miere – a Obama, aby nestratil vierohodnosť, oznámil, že vojensky zasiahne, Assada potrestá, ale len krátkym bombardovaním, a tak, aby sa v Sýrii príliš neangažoval. Britský premiér Cameron sa chcel k nemu pridať, ale parlament mu to odmietol. Obama následne cúvol a vyhlásil, že najprv chce súhlas amerického Kongresu. Ukázal sa teda ako nerozhodný slaboch.
Mal na výber medzi dvoma konzistentnými pozíciami: buď mohol byť v sýrskej občianskej vojne neutrálny, nezasahovať a nechať Sýriu jej osudu, ktorým bude najskôr pat, remíza a kantonizácia krajiny na alavistan, sunnistan a kurdistan.
Alebo, ak už vyhlásil, že použitie chemických zbraní je neprijateľné, potom mal zasiahnuť a bombardovať Assada okamžite. Podľa americkej ústavy prezident ako vrchný veliteľ ozbrojených síl môže nariadiť zásah kedykoľvek proti komukoľvek. Na dlhšiu vojnu potrebuje súhlas Kongresu, ale rýchly zásah môže nariadiť sám.
Nepotrestané použitie chemických zbraní povzbudí rôznych diktátorov na ich ďalšie použitie a svet sa tak stane miestom nebezpečnejším. Teda dôvod na rýchly zásah tu bol. Ak by sa Obama rozhodol tak či onak, oboje by bolo akceptovateľné. Lenže on si nevedel rady, čo s tým. Preto začal o zásahu hovoriť, ale zodpovednosť hodil na Kongres.
Teraz je celému svetu na smiech a jeho vierohodnosť (ak ešte u niekoho nejakú mal) je v háji. Amerika za Obamu už nemôže byť považovaná za západnú veľmoc. Možno ňou opäť niekedy bude, ale už nie za tohto prezidenta. Nie div, keď si Američania zvolili treťoradého prezidenta z tretieho sveta.
Ak ste našli chybu, napíšte na web@tyzden.sk.