Niekto má veľké sny o podmanení sveta, o horibilnom bohatstve, o ceste na Mars, o sláve omnoho trvalejšej než poľná tráva, o večnom zdraví. Niekto má obyčajnejšie túžby. Kvalita a umiestnenie čiary, z ktorej štartujeme pri pokusoch realizovať si životné sny, majú na úspešnosť zásadný vplyv. A tak môžeme kráčať k svojim cieľom a snom v súlade s perspektívnou štartovacou čiarou či navzdory neperspektívne pôsobiacej štartovacej čiare. Alebo aj nekráčať a len sa tak tmoliť.
Z niektorých osídiel osudu sa vymaňuje ľahšie a z niektorých sa vymaniť javí takmer nemožné. A práve o tých rozpráva nový celovečerný film slovenského režiséra Juraja Lehotského, ktorý sa po (takmer celkom) dokumentárnych a slávnych Slepých láskach ocitol obsahovo na pôde fikcie, hoci formálne v mnohom ostáva aj so svojím štábom verný dokumentaristickému poňatiu kinematografie.
Hlavná hrdinka Ela má okolo šestnásť rokov, je teda vo veku, keď okolitý svet a okolití ľudia môžu s mladým človek zatriasť – v dobrom i v zlom, keď sa dostáva k slovu to ľudové: Ako sa do hory volá, tak sa z hory ozýva. Entré filmu tvorí jazda autom s troma pasažiermi. Vpredu vedľa vodiča sedí Elina mama. Na zadnom sedadle spí Ela, oťapená dvojnásobnou dávkou rohypnolu. Dal jej ju šofér, mamin „nabiják“, s ktorého prítomnosťou v ich byte bola Ela nespokojná a dávala to – nevyberavo – najavo. Sľúbili jej, že ju zavezú k babke, ale to bola len taká účelová lož, aby sa vzdorovité dievča vôbec dalo naložiť do auta. V skutočnosti mieria do pasťáku, polepšovne či moderne (ale hmlisto): do reedukačného zariadenia. Ela sa bráni, no potom odhadne, že presila je veľká, a utiahne sa do seba. Naoko sa podvolí, ale jej zanovité mlčanie nesvedčí o kapitulácii.
Elina štartovacia čiara stojí za starú belu. Životom neuspokojená mama nezvláda Elinu búrlivú adolescenciu, dcéra je presvedčená, že ju mama nemiluje, že sa jej chce zbaviť, aby neprekážala, aby nekazila maminu a „nabijákovu“ spoločnú existenciu. Domáce neláskavé prostredie tlačí Elu na šikmú plochu, do spoločnosti nebezpečných indivíduí, do náručia o kus staršieho (pre divákov na prvý pohľad nanajvýš nesympatického) chlapíka, závislého od drog a topiaceho sa v dlhoch. Pasťák určite nie je miesto, z akého by sa ľahko skákalo do lepších zajtrajškov.
Lehotského najnovší film sa dôstojne vnára do brázdy krutej sociálnej drámy, ktorú vyorali napríklad nedávne snímky Miry Fornay (Môj pes Killer) či Ivety Grófovej (Až do mesta Aš). Niečím mi pripomenul neprávom opomínaný český film Marian (1997) Petra Václava.
Režisér Juraj Lehotský vraví, že netúži nakrúcať o krásnych ľuďoch, že radšej hľadá takých, čo nie sú prvoplánovo pozitívni, ale majú v sebe skrytý potenciál dobra. Taká je aj Ela. Je ťažké vzoprieť sa osudu, ale nie je to nemožné. Elina štartovacia čiara však neveští nič dobré.
Zázrak je ponurý film s vypätými scénami, miestami možno až nadmerne. Posolstvo, ktoré prináša, je silné: Hľadanie a rozdávanie lásky je nepretržitá domáca úloha pre každého z nás. To rozdávanie ešte nástojčivejšia úloha ako to hľadanie. Len vďaka nemu sú zázraky viditeľné.
Ľudia od umenia vedia, že po úspešnej prvotine prichádza možno najdôležitejšia skúška na ich tvorivej ceste. V druhom opuse potvrdiť nádeje, ktoré zasial debut. A Slepé lásky Juraja Lehotského toho zasiali neúrekom. Slovenská kinematografia je v čoraz lepšej kondícii a Zázrak potvrdzuje jej nádeje.
Zázrak (Slovensko, Česká republika 2013). Réžia: Juraj Lehotský. Scenár: Juraj Lehotský, Marek Leščák. Kamera: Noro Hudec. Strih: Marek Šulík. Hudba: Martin Burlas. Hrajú: Michaela Bendulová, Robert Roth, Venuša Kalejová, Lenka Habrunová, Kika Potočná, Žaneta Polhošová, Sandra Radičová, Dominika Kmeťová, Katarína Feldeková, Peter Slivovský, Ľudovít Kállay.
Z niektorých osídiel osudu sa vymaňuje ľahšie a z niektorých sa vymaniť javí takmer nemožné. A práve o tých rozpráva nový celovečerný film slovenského režiséra Juraja Lehotského, ktorý sa po (takmer celkom) dokumentárnych a slávnych Slepých láskach ocitol obsahovo na pôde fikcie, hoci formálne v mnohom ostáva aj so svojím štábom verný dokumentaristickému poňatiu kinematografie.
Hlavná hrdinka Ela má okolo šestnásť rokov, je teda vo veku, keď okolitý svet a okolití ľudia môžu s mladým človek zatriasť – v dobrom i v zlom, keď sa dostáva k slovu to ľudové: Ako sa do hory volá, tak sa z hory ozýva. Entré filmu tvorí jazda autom s troma pasažiermi. Vpredu vedľa vodiča sedí Elina mama. Na zadnom sedadle spí Ela, oťapená dvojnásobnou dávkou rohypnolu. Dal jej ju šofér, mamin „nabiják“, s ktorého prítomnosťou v ich byte bola Ela nespokojná a dávala to – nevyberavo – najavo. Sľúbili jej, že ju zavezú k babke, ale to bola len taká účelová lož, aby sa vzdorovité dievča vôbec dalo naložiť do auta. V skutočnosti mieria do pasťáku, polepšovne či moderne (ale hmlisto): do reedukačného zariadenia. Ela sa bráni, no potom odhadne, že presila je veľká, a utiahne sa do seba. Naoko sa podvolí, ale jej zanovité mlčanie nesvedčí o kapitulácii.
Elina štartovacia čiara stojí za starú belu. Životom neuspokojená mama nezvláda Elinu búrlivú adolescenciu, dcéra je presvedčená, že ju mama nemiluje, že sa jej chce zbaviť, aby neprekážala, aby nekazila maminu a „nabijákovu“ spoločnú existenciu. Domáce neláskavé prostredie tlačí Elu na šikmú plochu, do spoločnosti nebezpečných indivíduí, do náručia o kus staršieho (pre divákov na prvý pohľad nanajvýš nesympatického) chlapíka, závislého od drog a topiaceho sa v dlhoch. Pasťák určite nie je miesto, z akého by sa ľahko skákalo do lepších zajtrajškov.
Lehotského najnovší film sa dôstojne vnára do brázdy krutej sociálnej drámy, ktorú vyorali napríklad nedávne snímky Miry Fornay (Môj pes Killer) či Ivety Grófovej (Až do mesta Aš). Niečím mi pripomenul neprávom opomínaný český film Marian (1997) Petra Václava.
Režisér Juraj Lehotský vraví, že netúži nakrúcať o krásnych ľuďoch, že radšej hľadá takých, čo nie sú prvoplánovo pozitívni, ale majú v sebe skrytý potenciál dobra. Taká je aj Ela. Je ťažké vzoprieť sa osudu, ale nie je to nemožné. Elina štartovacia čiara však neveští nič dobré.
Zázrak je ponurý film s vypätými scénami, miestami možno až nadmerne. Posolstvo, ktoré prináša, je silné: Hľadanie a rozdávanie lásky je nepretržitá domáca úloha pre každého z nás. To rozdávanie ešte nástojčivejšia úloha ako to hľadanie. Len vďaka nemu sú zázraky viditeľné.
Ľudia od umenia vedia, že po úspešnej prvotine prichádza možno najdôležitejšia skúška na ich tvorivej ceste. V druhom opuse potvrdiť nádeje, ktoré zasial debut. A Slepé lásky Juraja Lehotského toho zasiali neúrekom. Slovenská kinematografia je v čoraz lepšej kondícii a Zázrak potvrdzuje jej nádeje.
Zázrak (Slovensko, Česká republika 2013). Réžia: Juraj Lehotský. Scenár: Juraj Lehotský, Marek Leščák. Kamera: Noro Hudec. Strih: Marek Šulík. Hudba: Martin Burlas. Hrajú: Michaela Bendulová, Robert Roth, Venuša Kalejová, Lenka Habrunová, Kika Potočná, Žaneta Polhošová, Sandra Radičová, Dominika Kmeťová, Katarína Feldeková, Peter Slivovský, Ľudovít Kállay.
Ak ste našli chybu, napíšte na web@tyzden.sk.