Fínska spisovateľka nepatrí do spomínaného klubu svojím občianstvom, ale tvorbou určite. Narodila sa v stredofínskom meste Jyväskylä, má estónsku matku a z detstva si Estónsko pamätá len ako jednu zo sovietskych republík. Sofi Oksanen (1977) sa však rada angažuje. Zapája sa do diskusií o domácom násilí vo Fínsku, ale nevyhýba sa ani následkom dedičstva reálneho socializmu v krajine svojej matky.
Vo svojich prvých románoch Stalinove kravy a Baby Jane sa túlala temnou krajinou psychických nástrah (bulímie, anorexie, depresie na pozadí lesbického vzťahu). V ďalších príbehoch sa nevyhýba okupantom, agentom a zradcom či následkom totalitného režimu v pobaltskej krajine. Po Očiste, ktorou si Oksanen zaslúžila svetové uznanie (spojené s literárnymi cenami a úspešnou filmovou adaptáciou) a vernosť čitateľov, prichádza s ďalším príbehom z neveselej histórie novodobého Estónska.
Spolu s literárnymi postavami sa pohybujeme v dvoch časových rovinách. V tej prvej (1941–1944) bola krajina v schizofrénii. Zbavila sa jarma sovietskej okupácie, ale po tallinských uliciach sa promenádujú nemeckí oficieri a málokto verí, že Nemci veľkoryso darujú Estónsku skutočnú nezávislosť. Napriek tomu Nemcov vnímajú ako osloboditeľov a časť estónskych bojaschopných mužov sa sformovala do esesáckej divízie. Dodnes sú títo Estónci pre jedných národnými hrdinami a pre iných (predovšetkým pre Rusov) zradcami a dôvodom na diplomatickú roztržku.
V prestrihoch sa dostávame do obdobia 1962 – 1966. Estónsko je znovu sovietske, umŕtvené a pozväzované novým poriadkom. Hoci ide o vývoj z jednej krajnosti do druhej, existujú aj takí, ktorí sa v každej situácii „zorientujú“ a bezpečne zaradia tam, kde nič nehrozí. Presne takýmto typom je Edgar Parts.
Najprv bojuje spolu s bratrancom v partizánskej vojne za oslobodenie Estónska. Po dvadsiatich rokoch je osvedčeným agentom sovietskeho režimu. Sleduje vnútorných nepriateľov a po večeroch píše knihu o fašistických zverstvách, v ktorej bez hanby prekrúca minulosť. Hoci mu hrozila guľka od Nemcov alebo smrť v sovietskom gulagu, Edgar má neuveriteľný talent posluhovať každému.
Partsov bratranec Roland, ktorý patril k tzv. lesným mužom, je idealista, ochotný riskovať v záujme vlastného presvedčenia. Rolandov denník sa dostáva do rúk Partsa-spisovateľa. Príbeh dostáva detektívny náboj. Okrem charakterov všetko smeruje aj k odkrytiu páchateľa jednej dávnej vraždy.
Skvelý autorkin štýl mení príbeh cynika na literárnu lahôdku. Nespolieha sa iba na svoj talent. Z románu je zrejmá poctivá práca s prameňmi. Hoci sa nebráni literárnemu prekračovaniu reality, ani náhodou nejde o čisté fikcie. Priznáva, že ju inšpirovala reálna postava muža, ktorý obdivoval slávnych pilotov. Sám sa začal po čase vydávať za pilota a rozprával o nebezpečných situáciách, do ktorých sa dostal. Dokonca si vyretušoval svoje fotografie, aby na nich vystupoval ako pilot. V skutočnosti nikdy nelietal a nemal ani licenciu.
Oksanen patrí k „dramaturgickej“ skupine súčasných fínskych prozaikov – podobne ako niektorí ďalší vyštudovala dramaturgiu na Divadelnej akadémii v Helsinkách. V malých scénach Oksanen ukazuje svoje majstrovstvo. Na pár riadkoch dokáže vymodelovať dokonalú drámu.
Takýchto príbehov neskutočnej úlisnosti a bezcharakternosti história nachystala veľa. Karieristi a po našom „obracači kabátov“ (a uniforiem) sú pravdepodobnejší ako zásadoví hrdinovia. Sofi Oksanen napísala portrét antihrdinu s nezvyčajnou mierou nekompromisnosti. Nevenuje prílišnú pozornosť jeho psychológii (hoci to recenzenti tak radi oceňujú). Zlo zosobnené v Partsovi vlastne veľa psychológie nemá, je to čisté a voči analýze odolné, obyčajné zlo.
Autor je publicista a spolupracovník .týždňa.
Sofi Oksanen: Čas ztracených holubic, český preklad Linda Dejdarová, Odeon, 2013.
Vo svojich prvých románoch Stalinove kravy a Baby Jane sa túlala temnou krajinou psychických nástrah (bulímie, anorexie, depresie na pozadí lesbického vzťahu). V ďalších príbehoch sa nevyhýba okupantom, agentom a zradcom či následkom totalitného režimu v pobaltskej krajine. Po Očiste, ktorou si Oksanen zaslúžila svetové uznanie (spojené s literárnymi cenami a úspešnou filmovou adaptáciou) a vernosť čitateľov, prichádza s ďalším príbehom z neveselej histórie novodobého Estónska.
Spolu s literárnymi postavami sa pohybujeme v dvoch časových rovinách. V tej prvej (1941–1944) bola krajina v schizofrénii. Zbavila sa jarma sovietskej okupácie, ale po tallinských uliciach sa promenádujú nemeckí oficieri a málokto verí, že Nemci veľkoryso darujú Estónsku skutočnú nezávislosť. Napriek tomu Nemcov vnímajú ako osloboditeľov a časť estónskych bojaschopných mužov sa sformovala do esesáckej divízie. Dodnes sú títo Estónci pre jedných národnými hrdinami a pre iných (predovšetkým pre Rusov) zradcami a dôvodom na diplomatickú roztržku.
V prestrihoch sa dostávame do obdobia 1962 – 1966. Estónsko je znovu sovietske, umŕtvené a pozväzované novým poriadkom. Hoci ide o vývoj z jednej krajnosti do druhej, existujú aj takí, ktorí sa v každej situácii „zorientujú“ a bezpečne zaradia tam, kde nič nehrozí. Presne takýmto typom je Edgar Parts.
Najprv bojuje spolu s bratrancom v partizánskej vojne za oslobodenie Estónska. Po dvadsiatich rokoch je osvedčeným agentom sovietskeho režimu. Sleduje vnútorných nepriateľov a po večeroch píše knihu o fašistických zverstvách, v ktorej bez hanby prekrúca minulosť. Hoci mu hrozila guľka od Nemcov alebo smrť v sovietskom gulagu, Edgar má neuveriteľný talent posluhovať každému.
Partsov bratranec Roland, ktorý patril k tzv. lesným mužom, je idealista, ochotný riskovať v záujme vlastného presvedčenia. Rolandov denník sa dostáva do rúk Partsa-spisovateľa. Príbeh dostáva detektívny náboj. Okrem charakterov všetko smeruje aj k odkrytiu páchateľa jednej dávnej vraždy.
Skvelý autorkin štýl mení príbeh cynika na literárnu lahôdku. Nespolieha sa iba na svoj talent. Z románu je zrejmá poctivá práca s prameňmi. Hoci sa nebráni literárnemu prekračovaniu reality, ani náhodou nejde o čisté fikcie. Priznáva, že ju inšpirovala reálna postava muža, ktorý obdivoval slávnych pilotov. Sám sa začal po čase vydávať za pilota a rozprával o nebezpečných situáciách, do ktorých sa dostal. Dokonca si vyretušoval svoje fotografie, aby na nich vystupoval ako pilot. V skutočnosti nikdy nelietal a nemal ani licenciu.
Oksanen patrí k „dramaturgickej“ skupine súčasných fínskych prozaikov – podobne ako niektorí ďalší vyštudovala dramaturgiu na Divadelnej akadémii v Helsinkách. V malých scénach Oksanen ukazuje svoje majstrovstvo. Na pár riadkoch dokáže vymodelovať dokonalú drámu.
Takýchto príbehov neskutočnej úlisnosti a bezcharakternosti história nachystala veľa. Karieristi a po našom „obracači kabátov“ (a uniforiem) sú pravdepodobnejší ako zásadoví hrdinovia. Sofi Oksanen napísala portrét antihrdinu s nezvyčajnou mierou nekompromisnosti. Nevenuje prílišnú pozornosť jeho psychológii (hoci to recenzenti tak radi oceňujú). Zlo zosobnené v Partsovi vlastne veľa psychológie nemá, je to čisté a voči analýze odolné, obyčajné zlo.
Autor je publicista a spolupracovník .týždňa.
Sofi Oksanen: Čas ztracených holubic, český preklad Linda Dejdarová, Odeon, 2013.
Ak ste našli chybu, napíšte na web@tyzden.sk.