V Bangladéši má ženu a 4 deti. „Chlapci alebo dievčatá?” pýtam sa zvedavo. „Dva a pol roka,” odpovedá mi jednoduchou angličtinou. Usmejem sa a skúsim otázku položiť inak. „Dve dievča a dva chlapec? Alebo jeden chlapec, tri dievča?” Človek si v Ázii úplne pokazí angličtinu. Toľko zjednodušuje, až sa sám stane celkom jednoduchým. „Áno,” odpovedá s úsmevom Bangladéšan. Vzdávam to. Rozhovor však pokračoval v nasledujúce dni. Napriek silnej jazykovej bariére sme sa boli schopní hodiny rozprávať. Vďaka jeho súhlasnej angličtine. To je tá, ktorú používame len vo forme „yes” a „sure”, alebo v iných kladných významoch, iba preto, že nevieme, na čo sa nás pýtajú. Bangladéšanova angličtina bola taká súhlasná, že ma zmohlo podozrenie, že by v jeho prípade bol taký aj jeho rodný jazyk. Ten človek bol vo svojej jednoduchosti totižto veľmi vzácny. Jeho maldivský šéf ho platí za otváranie orechov 200 USD mesačne. Celú sumu však posiela jeho rodičom do Bangladéša. S nimi žije aj jeho žena a deti. Môjmu kamarátovi nezostane nič. Dostáva stravu s domácimi a má aj kde spať. Rodičia ho takto predali do otroctva. Deti nevidel tri roky a najmladšieho ešte nikdy. Celý deň otvára kokosové orechy, posedáva pred vozíčkovým obchodom a pozerá sa na okoloidúcich a tyrkysovú lagúnu. Nemá čo, ani ako budovať, nemá čím žiť, nemá slobodu, je otrok. A medzera medzi jeho prednými zubami je vďaka úsmevu ustavične odhalená. On si ešte myslí, že je moslim, ale podľa mňa má k buddhovstvu už iba na krok. Jeho život si totiž vyžaduje dokonalé uvedomenie. Meditáciu. Schopnosť tešiť sa celkom z ničoho. Žiť len pre ten deň, bez vidiny nejakej zmeny. Otvárať kokosové orechy pre niekoho iného. Dýchať pre iných, doma, niekde tam ďaleko. A pociťovať pri tom tú neuveriteľnú ľahkosť bytia.
Ak ste našli chybu, napíšte na web@tyzden.sk.