Obligátnymi obyvateľmi tmavých kúpeľní sú švehly. Žijú takmer v každej domácnosti a obľubujú teplo a vlhko vodovodných potrubí či kúpeľňových kanálov. Ich charakteristické, kvapkovito predĺžené a ploché telíčko je posiate striebristými šupinkami, takže s trochou surrealistickej predstavivosti pôsobia ako drobné utekajúce torpéda pokryté striebornou metalízou. Kvôli efektnej karosérii, ktorou pripomínajú strieborné rybky, sa im ľudovo hovorí aj rybenky. Keď v tmavej miestnosti náhle rozsvietime, vidíme, ako sa švehly v panike rozutekajú do tmavých kútov a rôznych špár. Keďže v kúpeľni väčšinou nemajú dostatok potravy, často si odskočia do špajze, ale ak je táto miestnosť suchá, zvyčajne sa do tepla, vlhka a tmy rady vrátia. O tom, že sú maškrtné, svedčí ich latinský druhový názov saccharina. Živia sa najmä sacharidmi, ale v núdzi nepohrdnú ani plesňami, šupinkami kože a inými organickými zvyškami, na ktoré naďabia.
Keď som bol malý, utajoval som pred mamou a jej akútnymi záchvatmi poriadkumilovnosti miesto, kde sa masovo vyskytovali žižiavky (Porcellio scaber). Ľudovo sa im hovorí svinky a sú poväčšine sivé, ploché, článkované. Pomerne pomaly sa pohybujú a živia sa všetkým, čo má rastlinný pôvod. Po premnožení strácajú zábrany, rozliezajú sa kade-tade a zabúdajú na to, že sú nočnými tvormi. Dodnes si pamätám zúfalý mamin výkrik, keď za bieleho dňa pod rohožkou objavila celý strapec žižiavok. Úbožiatka podľahli panike, vbehli do predizby a odtiaľ sa bleskurýchle rozptýlili po celom byte. Mama sa nám domov vrátila po týždni, keď sme s otcom odprisahali, že všetky tie tučné potvory sme vlastnoručne vykynožili. Pritom žižiavky, ako aj švehly sú celkom mierumilovné. Nebažia ani po krvi, ani po iných častiach ľudského tela. Pohrýzť nedokážu a na našich papilárnych čiarach by si určite vylámali svoje vetché zúbky.
.toilet pavúk
Na záchode možno čítať, lúštiť krížovky, posielať esemesky, telefonovať alebo len tak meditovať. Na záchode však možno absolvovať aj zaujímavé safari. Keďže muži v tejto miestnosti častejšie stoja ako sedia, všimnú si aj také druhy živočíchov, ktoré obývajú vyššie položené končiny, najmä pavúky. Toho pavúka, čo sa mu hovorí hajzľový a ktorého oficiálne meno je kútnik domový (Tegenaria domestica), pozná hádam každý. Je to veľký druh, ktorý sa bežne vyskytuje vo väčšine domácností. Kútniky sú neškodné, no vyzerajú dostatočne hrôzostrašne na to, aby vyľakali jedincov so slabšími nervami. Samičky sú väčšie, majú približne centimetrové telo, ale s dlhými a chlpatými nohami sú to v priemere vlastne takmer sedemcentimetrové obludy. V nápravnovýchovných zariadeniach sa kútniky stali pre akútny nedostatok iných domácich maznáčikov favoritmi väčšiny väzňov. Práve tí zistili, že tieto pavúky sa dožívajú približne siedmich až ôsmich rokov. Obľubujú nevymetené kúty, kde zvyčajne v uhle vytvorenom dvoma stenami tkajú svoje pevné, husté siete. Na nich visia aj ich guľovité kokóny s vajíčkami, ktoré samičky maskujú kúskami omietky.
.ucholaky
Ucholaky sú opradené radom hororových povier. Hovorí sa napríklad, že zaliezajú spiacim ľuďom do ucha, kde prehryznú bubienok a kladú vajíčka priamo do mozgu. Samozrejme, je to hlúposť. Ucholaky si klieštikmi pomáhajú pri skladaní a rozprestieraní krídel, napriek tomu táto povera ovplyvnila ľudí takmer po celej Eurázii. Dôkazom sú mená, ktoré tomuto tvorovi prisúdili. Pre Nemcov je to Ohrwurm, pre Francúzov perce-oreille a Rusi ich nazývajú uchovertka. Je prekvapujúce, že do tejto šarlatánskej hry sa zapojili aj vedecké kruhy. Zato v lekárskej knihe z 19. storočia sa ucholak, paradoxne, odporúča ako liek proti hluchote. Ucholaky vyhľadávajú tmavé vlhké miesta s teplotou okolo 18 °C. V domácnostiach žerú najmä zvyšky ovocia a zeleniny, ale občas si zapoľujú aj na hmyz (vošky, rôzne larvy, švehly a žižiavky). Pokusy dokázali, že majú veľmi zlý zrak a nič z toho, čo je za hranicou jedného centimetra, nevidia. Dá sa povedať, že medzi ucholakmi vládne matriarchát. Samičky stavajú podzemné útulky, kam na jeseň spolu so samčekom zaliezajú. Občas kladú vajíčka už počas zimy, ale najčastejšie sa tak udeje až na jar. O dvadsať až štyridsať budúcich „detičiek“ sa samička obetavo stará. Zaháňa od nich všetko živé, dokonca aj samčeka, ktorý jej predtým neprekážal. Vajíčka neustále prerovnáva a ukladá na úhľadnú kôpku, aby o nich mala lepší prehľad. Vyraďuje zle sa vyvíjajúce, prípadne neoplodnené kusy, zdravé olizuje, aby ich zbavila zárodkov plesní a zároveň ich udržiavala vlhké. Vajíčka sa po čase menia na malé biele larvičky. Samička ich naďalej opatruje, až kým sa druhýkrát nezvlečú. Potom ju nevďačná háveď opustí a rozpŕchne sa do všetkých strán sveta. V horšom prípade sa stará samička stáva obeťou vlastných detí a umiera v hniezde.
Toto je predposledný diel nášho bytového safari, takže nastal čas pripraviť sa na rozlúčku. Začneme a povedieme ju skutočne vo veľkopanskom štýle. Reč bude o všetkých možných spôsoboch postriežky, poľovania a likvidácie opísanej hávede.
Autor je zoológ.
Keď som bol malý, utajoval som pred mamou a jej akútnymi záchvatmi poriadkumilovnosti miesto, kde sa masovo vyskytovali žižiavky (Porcellio scaber). Ľudovo sa im hovorí svinky a sú poväčšine sivé, ploché, článkované. Pomerne pomaly sa pohybujú a živia sa všetkým, čo má rastlinný pôvod. Po premnožení strácajú zábrany, rozliezajú sa kade-tade a zabúdajú na to, že sú nočnými tvormi. Dodnes si pamätám zúfalý mamin výkrik, keď za bieleho dňa pod rohožkou objavila celý strapec žižiavok. Úbožiatka podľahli panike, vbehli do predizby a odtiaľ sa bleskurýchle rozptýlili po celom byte. Mama sa nám domov vrátila po týždni, keď sme s otcom odprisahali, že všetky tie tučné potvory sme vlastnoručne vykynožili. Pritom žižiavky, ako aj švehly sú celkom mierumilovné. Nebažia ani po krvi, ani po iných častiach ľudského tela. Pohrýzť nedokážu a na našich papilárnych čiarach by si určite vylámali svoje vetché zúbky.
.toilet pavúk
Na záchode možno čítať, lúštiť krížovky, posielať esemesky, telefonovať alebo len tak meditovať. Na záchode však možno absolvovať aj zaujímavé safari. Keďže muži v tejto miestnosti častejšie stoja ako sedia, všimnú si aj také druhy živočíchov, ktoré obývajú vyššie položené končiny, najmä pavúky. Toho pavúka, čo sa mu hovorí hajzľový a ktorého oficiálne meno je kútnik domový (Tegenaria domestica), pozná hádam každý. Je to veľký druh, ktorý sa bežne vyskytuje vo väčšine domácností. Kútniky sú neškodné, no vyzerajú dostatočne hrôzostrašne na to, aby vyľakali jedincov so slabšími nervami. Samičky sú väčšie, majú približne centimetrové telo, ale s dlhými a chlpatými nohami sú to v priemere vlastne takmer sedemcentimetrové obludy. V nápravnovýchovných zariadeniach sa kútniky stali pre akútny nedostatok iných domácich maznáčikov favoritmi väčšiny väzňov. Práve tí zistili, že tieto pavúky sa dožívajú približne siedmich až ôsmich rokov. Obľubujú nevymetené kúty, kde zvyčajne v uhle vytvorenom dvoma stenami tkajú svoje pevné, husté siete. Na nich visia aj ich guľovité kokóny s vajíčkami, ktoré samičky maskujú kúskami omietky.
.ucholaky
Ucholaky sú opradené radom hororových povier. Hovorí sa napríklad, že zaliezajú spiacim ľuďom do ucha, kde prehryznú bubienok a kladú vajíčka priamo do mozgu. Samozrejme, je to hlúposť. Ucholaky si klieštikmi pomáhajú pri skladaní a rozprestieraní krídel, napriek tomu táto povera ovplyvnila ľudí takmer po celej Eurázii. Dôkazom sú mená, ktoré tomuto tvorovi prisúdili. Pre Nemcov je to Ohrwurm, pre Francúzov perce-oreille a Rusi ich nazývajú uchovertka. Je prekvapujúce, že do tejto šarlatánskej hry sa zapojili aj vedecké kruhy. Zato v lekárskej knihe z 19. storočia sa ucholak, paradoxne, odporúča ako liek proti hluchote. Ucholaky vyhľadávajú tmavé vlhké miesta s teplotou okolo 18 °C. V domácnostiach žerú najmä zvyšky ovocia a zeleniny, ale občas si zapoľujú aj na hmyz (vošky, rôzne larvy, švehly a žižiavky). Pokusy dokázali, že majú veľmi zlý zrak a nič z toho, čo je za hranicou jedného centimetra, nevidia. Dá sa povedať, že medzi ucholakmi vládne matriarchát. Samičky stavajú podzemné útulky, kam na jeseň spolu so samčekom zaliezajú. Občas kladú vajíčka už počas zimy, ale najčastejšie sa tak udeje až na jar. O dvadsať až štyridsať budúcich „detičiek“ sa samička obetavo stará. Zaháňa od nich všetko živé, dokonca aj samčeka, ktorý jej predtým neprekážal. Vajíčka neustále prerovnáva a ukladá na úhľadnú kôpku, aby o nich mala lepší prehľad. Vyraďuje zle sa vyvíjajúce, prípadne neoplodnené kusy, zdravé olizuje, aby ich zbavila zárodkov plesní a zároveň ich udržiavala vlhké. Vajíčka sa po čase menia na malé biele larvičky. Samička ich naďalej opatruje, až kým sa druhýkrát nezvlečú. Potom ju nevďačná háveď opustí a rozpŕchne sa do všetkých strán sveta. V horšom prípade sa stará samička stáva obeťou vlastných detí a umiera v hniezde.
Toto je predposledný diel nášho bytového safari, takže nastal čas pripraviť sa na rozlúčku. Začneme a povedieme ju skutočne vo veľkopanskom štýle. Reč bude o všetkých možných spôsoboch postriežky, poľovania a likvidácie opísanej hávede.
Autor je zoológ.
Ak ste našli chybu, napíšte na web@tyzden.sk.