Svet Fedora Gála

Prácne a dôsledne ich vyhrabávali z pôdy, ukrývajúcej ostatky 800 000 ľudí, povraždených v Treblinke. Hľadali cennosti, najmä zlaté zuby, v telesných otvoroch obetí arizácií, deportácií, selekcií a plynových komôr, uložených v mnohých vrstvách hromadných hrobov. Tie kosti pozorne prehľadávali otcovia a mamy, katolíci, občania rôznych profesií, veku a sociálneho zázemia zo širokého okolia. Niektorí z ich rodákov boli aktérmi pogromov, pri ktorých znásilňovali ženy a dievčatá, zaživa upaľovali celé rodiny, zabíjali sekerami svojich susedov pre vidinu židovského majetku. Pred vojnou, počas vojny i po nej. Mnohí z nich sa po dlhé desaťročia éry komunizmu ukrývali v strane. Bez viny a bez trestu. To, že hovorím o Poliakoch, by nás nemalo pomýliť. Máme svoje maslo za ušami, akurát o ňom cudne mlčíme.
Na pôde, skyprenej masovými hrobmi, sa zrodila naša súčasná demokracia. „Všichni dnes nadávají na vládu a přitom zapomínají nadávat na lid, ačkoliv ... z lidu neomylně  vzešla ta největší hovada...,“ píše sa v mojom obľúbenom občasníku Babylon (Blbec démos králem, č. 4, 2012).  Až raz, božeuchovaj, zase príde na lámanie chleba, ľud opäť zatočí s tými, čo nie sú správnymi Poliakmi (Slovákmi...), aby ukojil pudy a naplnil mešce.
Nebude pokoj v krajine, pokiaľ ľud nenahradia ľudia – každý iný a každý originál. Dohromady si budú hovoriť: My občania!  Zaťaté národovecké päste budú na smiech a ľud sa bude zhlukovať iba sporadicky, najmä kvôli futbalu a hokeju. Toľko sen, po prebudení sa treba vydať na cestu bez konca.