Milan Zemko bol častý hosť Lampy a vítaný autor .týždňa. No keď ešte ako poslanec za VPN hlasoval proti zmluve, ktorá mala zachrániť Československo, považoval som ho prchko za nacionalistu. Až neskôr som zisťoval, čo myslí pod národom a štátom, a prečo nevidel perspektívu v spolužití s Čechmi. Nikdy sme sa v tom nezhodli, ale niečo som pochopil.
Ako Milanovi pribúdali roky, nestával sa zatrpknutým dôchodcom, naopak, mal som pocit, že získava vzácny odstup od seba a že tiež menej bojuje a viac načúva. V posledných rokoch som sa už vyložene tešil na stretnutia a Lampy s ním. Okrem vášnivých debát o slovenskom národe vo mne po Milanovi Zemkovi ostane práve toto: mať iný názor, trvať na ňom, a zostať dobrým kamarátom. Nie je tu takých veľa.
Tibor Huszár bol živel. Už začiatkom 90. rokov, keď sme sa spolu pokúsili založiť nový týždenník, ma Tibor dostal svojím zjavom, spôsobom rozprávania a humorom. Keď sa potom kvôli peniazom na svoje knihy dal na fotenie pre Mečiara a začal sa kamarátiť s Lexom, mal som dojem, že sa zbláznil. Ale on sa nezbláznil. Trochu to neskôr ľutoval, ale iba trochu. Vychutnával si život, jeho výpravné knihy boli toho súčasťou, a nemal v tom hranice. Napriek účelovému flirtu s HZDS a neskôr Smerom nebránil ich činy, naopak, vždy, keď ma hrdo obdarúval svojou ďalšou fotoknihou, a ja som mu znechutene vravel, čo všetko sa tu deje, prikyvoval a pridal ešte niečo navrch. Ale až potom, keď tie knihy otvoril, a ukazoval mi svoje vrcholné čísla, stával sa sebou samým. Presne toto mi z robustného Tibora okrem veľmi jemného priateľstva ostane: žiadne zábrany, až na vášnivé odmietnutie nevyužiť svoj talent nadoraz.
Silvestra Krčméryho som na rozdiel od Vlada Jukla nemal štastie osobne spoznať. Vedel som, že to bola nerozlučná dvojica so spoločným snom, odvahou aj statočnosťou, a videl som, že do ich tvárí sa fyzicky zapísalo dobro ich Boha. No pokiaľ ide o Krčméryho, obraz o ňom som si vytvoril len z dvoch nepriamych zdrojov – z jeho textov a z rozprávaní Františka Mikloška.
Tie texty, a zďaleka nie iba jeho slávna reč pred komunistickým súdom, sú pozoruhodné. Sú odrazom duše človeka, ktorý nadovšetko – nielen nad štát, ale aj nad vlastnú kariéru, slobodu či život – postavil lásku a pravdu. Jeho viera nebola teoretická, nežil ju v kostole, ale vo väzení, v bani, na ulici a v bytoch, plných stretávaní. A nebola pyšná.
Ešte viac než z textov som sa však o Krčmérym dozvedel od Františka Mikloška. Nehovorí o ňom často. Ale keď občas na to príde, z celej Ferovej gestikulácie a tónu reči je zrejmé, že hovorí o človeku, pred ktorým má väčšiu úctu, než pred sebou samým. Dokonca sa mi zdá, že podobne hovorieva už len o pápežovi Františkovi a jeho dvoch predchodcoch. Toto mi ostane zo Silvestra Krčméryho: slovenský pápež.
Ako Milanovi pribúdali roky, nestával sa zatrpknutým dôchodcom, naopak, mal som pocit, že získava vzácny odstup od seba a že tiež menej bojuje a viac načúva. V posledných rokoch som sa už vyložene tešil na stretnutia a Lampy s ním. Okrem vášnivých debát o slovenskom národe vo mne po Milanovi Zemkovi ostane práve toto: mať iný názor, trvať na ňom, a zostať dobrým kamarátom. Nie je tu takých veľa.
Tibor Huszár bol živel. Už začiatkom 90. rokov, keď sme sa spolu pokúsili založiť nový týždenník, ma Tibor dostal svojím zjavom, spôsobom rozprávania a humorom. Keď sa potom kvôli peniazom na svoje knihy dal na fotenie pre Mečiara a začal sa kamarátiť s Lexom, mal som dojem, že sa zbláznil. Ale on sa nezbláznil. Trochu to neskôr ľutoval, ale iba trochu. Vychutnával si život, jeho výpravné knihy boli toho súčasťou, a nemal v tom hranice. Napriek účelovému flirtu s HZDS a neskôr Smerom nebránil ich činy, naopak, vždy, keď ma hrdo obdarúval svojou ďalšou fotoknihou, a ja som mu znechutene vravel, čo všetko sa tu deje, prikyvoval a pridal ešte niečo navrch. Ale až potom, keď tie knihy otvoril, a ukazoval mi svoje vrcholné čísla, stával sa sebou samým. Presne toto mi z robustného Tibora okrem veľmi jemného priateľstva ostane: žiadne zábrany, až na vášnivé odmietnutie nevyužiť svoj talent nadoraz.
Silvestra Krčméryho som na rozdiel od Vlada Jukla nemal štastie osobne spoznať. Vedel som, že to bola nerozlučná dvojica so spoločným snom, odvahou aj statočnosťou, a videl som, že do ich tvárí sa fyzicky zapísalo dobro ich Boha. No pokiaľ ide o Krčméryho, obraz o ňom som si vytvoril len z dvoch nepriamych zdrojov – z jeho textov a z rozprávaní Františka Mikloška.
Tie texty, a zďaleka nie iba jeho slávna reč pred komunistickým súdom, sú pozoruhodné. Sú odrazom duše človeka, ktorý nadovšetko – nielen nad štát, ale aj nad vlastnú kariéru, slobodu či život – postavil lásku a pravdu. Jeho viera nebola teoretická, nežil ju v kostole, ale vo väzení, v bani, na ulici a v bytoch, plných stretávaní. A nebola pyšná.
Ešte viac než z textov som sa však o Krčmérym dozvedel od Františka Mikloška. Nehovorí o ňom často. Ale keď občas na to príde, z celej Ferovej gestikulácie a tónu reči je zrejmé, že hovorí o človeku, pred ktorým má väčšiu úctu, než pred sebou samým. Dokonca sa mi zdá, že podobne hovorieva už len o pápežovi Františkovi a jeho dvoch predchodcoch. Toto mi ostane zo Silvestra Krčméryho: slovenský pápež.
Ak ste našli chybu, napíšte na web@tyzden.sk.