Optikou poplatníka dilema stojí aj tak, že ak už sú vo vláde zlodeji – inak to zrejme nejde - je to dobre alebo zle, ak sú ešte aj babráci? Odprisahať, že digitálna stopa po J&T je nezvratný dôkaz, že riadiacim orgánom Fica & Malatinského sú Jakabovič a Tkáč, sa isteže nedá. Prvoplánová nevýhodnosť transakcie pre štát a, naopak, výhodnosť pre EPH (čiže aj J&T) sú však reálie, ktoré priam prahnú po vysvetlení.
Teda ak existuje mejaké lepšie, než to, ktorým operuje Fico. Hovoriť totiž môže, čo len chce, ale ak je „matka” SPP, ktorú kupuje, v ťažkej strate už doteraz, tak práve preto, lebo predajnou cenou plynu štát politicky manipuluje. Z minulosti môžeme vytiahnuť skôr desiatky než jednotky samochvál Fica na motívy, že aký bol plyn drahý za Dzurindu a aký je lacný za vlády Smeru. A od toho, že regulačný úrad tancuje, ako Fico píska, väčšej banality v slovenskej politike azda ani niet. Takže korunný argument, že štát potrebuje „matku” SPP preto, aby ľudia mali istotu lacného plynu a každú jeseň sa neopakovali scény medzi akcionármi, je neuveriteľný.
Viac indícií spoľahlivo našepkáva, , že „memorandum o porozumení” medzi EPH, resp. J&T, Křetíským, a Ficom, respektíve jeho zástupcami, vznikalo v zákulisí dlho pred odchodom nemecko-francúzskych vlastníkov menšinového podielu. Nádej, že na súkromný záujem predstaviteľov štátu, ktorý ako spoluvlastník schvaľuje transakčné dohody, sa v kúpno-predajnom procese zabudlo, zomiera posledná. Páchne to však neznalosťou pomerov i partnerov – EPH aj reprezentantov verejného záujmu. Početné domnienky, že privátny profit si správcovia štátneho podielu vyslúžia preferenčnými cenami pre podnikateľských priateľov, majú racionálne jadro. V zatemnenom pozadí, kde do vzťahov a väzieb nevidíme, sa dajú tušiť i ďalšie obchodné dohody, zvonka nečitateľné.
Veľkým paradoxom po vyššie povedanom je, že zdvojnásobenie straty z predaja domácnostiam, ktoré pre poplatníkov Fico & Malatinský kúpili, nemusí byť posledný ortieľ nad týmto biznisom. Lacnejší plyn – a nielen pre domácnosti – je totiž trend, ktorý sa zdá v tejto chvíli nezvratný, keďže bridlicová revolúcia v USA a kvapalný plyn nekompromisne tlačia aj v Európe ceny dole, pričom produkcia Gazpromu je už dnes najdrahšia. Či už by s Rusmi dohadoval ceny Křetínský, alebo to bude Fico, ak chce Gazprom zostať so svojou ponukou napríklad na lukratívnom nemeckom trhu, musí ísť čoraz nižšie s cenami – aj pre Slovensko. Takže, aj vzhľadom na to, že na domácom trhu nemá SPP monopol, ale iba majoritu, čiže konkurencia existuje, je celkom možné, dokonca aj pravdepodobné, že v dlhodobejšom horizonte „matka“ stratová nebude. Záverečné poučenie teda môže byť, že ak štát rozkrádajú babráci, môže ešte aj zarobiť.
Teda ak existuje mejaké lepšie, než to, ktorým operuje Fico. Hovoriť totiž môže, čo len chce, ale ak je „matka” SPP, ktorú kupuje, v ťažkej strate už doteraz, tak práve preto, lebo predajnou cenou plynu štát politicky manipuluje. Z minulosti môžeme vytiahnuť skôr desiatky než jednotky samochvál Fica na motívy, že aký bol plyn drahý za Dzurindu a aký je lacný za vlády Smeru. A od toho, že regulačný úrad tancuje, ako Fico píska, väčšej banality v slovenskej politike azda ani niet. Takže korunný argument, že štát potrebuje „matku” SPP preto, aby ľudia mali istotu lacného plynu a každú jeseň sa neopakovali scény medzi akcionármi, je neuveriteľný.
Viac indícií spoľahlivo našepkáva, , že „memorandum o porozumení” medzi EPH, resp. J&T, Křetíským, a Ficom, respektíve jeho zástupcami, vznikalo v zákulisí dlho pred odchodom nemecko-francúzskych vlastníkov menšinového podielu. Nádej, že na súkromný záujem predstaviteľov štátu, ktorý ako spoluvlastník schvaľuje transakčné dohody, sa v kúpno-predajnom procese zabudlo, zomiera posledná. Páchne to však neznalosťou pomerov i partnerov – EPH aj reprezentantov verejného záujmu. Početné domnienky, že privátny profit si správcovia štátneho podielu vyslúžia preferenčnými cenami pre podnikateľských priateľov, majú racionálne jadro. V zatemnenom pozadí, kde do vzťahov a väzieb nevidíme, sa dajú tušiť i ďalšie obchodné dohody, zvonka nečitateľné.
Veľkým paradoxom po vyššie povedanom je, že zdvojnásobenie straty z predaja domácnostiam, ktoré pre poplatníkov Fico & Malatinský kúpili, nemusí byť posledný ortieľ nad týmto biznisom. Lacnejší plyn – a nielen pre domácnosti – je totiž trend, ktorý sa zdá v tejto chvíli nezvratný, keďže bridlicová revolúcia v USA a kvapalný plyn nekompromisne tlačia aj v Európe ceny dole, pričom produkcia Gazpromu je už dnes najdrahšia. Či už by s Rusmi dohadoval ceny Křetínský, alebo to bude Fico, ak chce Gazprom zostať so svojou ponukou napríklad na lukratívnom nemeckom trhu, musí ísť čoraz nižšie s cenami – aj pre Slovensko. Takže, aj vzhľadom na to, že na domácom trhu nemá SPP monopol, ale iba majoritu, čiže konkurencia existuje, je celkom možné, dokonca aj pravdepodobné, že v dlhodobejšom horizonte „matka“ stratová nebude. Záverečné poučenie teda môže byť, že ak štát rozkrádajú babráci, môže ešte aj zarobiť.
Ak ste našli chybu, napíšte na web@tyzden.sk.