Po skončení školy išiel dobrovoľne pracovať do českého pohraničia. Potom odišiel do Košíc, kde nastúpil na kožnú kliniku, kde sa začal venovať apoštolátu prostitútok.
V noci z 26. na 27. júla 1951 ho ako vojaka základnej služby zatkla Štátna bezpečnosť. Nasledovala takmer trojročná vyšetrovacia väzba a po nej takmer štrnásťročné väzenie. Vo vyšetrovacej väzbe sa choval hrdinsky, odmietol podpísať každé falošné obvinenie a nakoniec odmietol už vôbec vypovedať. Ale nad nikoho sa nevyvyšoval: „Pri každej duševnej kríze som si vždy predsavzal, že nikdy nikomu nebudem vyčítať, ak zlyhal, povolil. Veď aj ja by som zlyhal už dávno, keby ma Boh nedržal skoro za ruku a vlastne ma prinútil vydržať,“ píše vo svojich spomienkach. Ako väzeň pracoval v jáchymovských táboroch ako lekár. Ale ako píše: „Tak som sa vtedy dozvedel pár spoľahlivých noviniek o bratoch na táboroch, i koľko trpia... Toto a moje postupné zámerné izolovanie ma nakoniec priviedli k tomu, že som predsa len žiadal o preloženie na tábor, na fyzickú prácu. Hlavne na fáranie do hlbín, do šachty. Tomu sa všetci vyhýbali a toho sa najviac báli. Ale ja som chcel, aby aspoň na chvíľu aj moje ruky, nohy, kĺby, kosti i osobné riziko a poníženie prejavili určitú solidaritu a bratstvo so všetkými, i s tými poslednými väzňami.“
Keď sa vrátil z väzenia, zamestnal sa nakoniec ako lekár na röntgenologickom oddelení v nemocnici v Podunajských Biskupiciach. Býval v dvojizbovom byte na Košickej ulici v Bratislave, v tej druhej izbe býval často nájomník, ktorý potreboval nejakú ľudskú pomoc. Keď sme ho navštívili, ako prvé sa opýtal, či nie sme hladní a zobral nás do kuchyne, kde nás s pravidelnou istotou ponúkol trojuholníkovým syrom alebo kúpeným koláčom.
Vážil si ho pápež Ján Pavol II., čo dal najavo napríklad aj tým, keď ho v roku 1987 pozval do Ríma na Synodu o laikoch, kam ho, samozrejme, naši komunisti nepustili. Jeho obľúbeným kňazom bol však Francúz Charles de Foucauld z alžírskej púšte a ďalší, ktorí sa venovali ľuďom na okraji spoločnosti. Po štrnástich rokoch väzenia, po živote úplného nasadenia pre laický apoštolát, plnom výsluchov na Štátnej bezpečnosti, s odpočúvacím zariadením v jeho byte, sa nakoniec v závere jeho života objavila choroba, ktorá postupne tohto vzácneho človeka oberala o pamäť, možnosť komunikácie s ľuďmi, pohyb, až nakoniec už len pripútaný na lôžko, bez spojenia so svetom, odišiel k svojmu Pánovi, ktorému zasvätil celý svoj život. Silvo Krčméry zomrel v utorok 10. septembra večer. Z podnetu Ferka Neupauera sme sa niekoľkí stretli v stredu o 21. hodine pri pamätníku Sviečkovej manifestácie, aby sme sa pri svetle sviečok a jeho fotografii za neho modlili. Na vedľajšej tráve sedel vysoký blonďavý mládenec s dlhými vlasmi. Chvíľu cvičil päť tibetských cvikov, a potom začal hrať na gitare, čo vytváralo pozadie našej modlitbe ruženca. Nakoniec ku nám prišiel a po anglicky sa opýtal, prečo sme tam. Keď sa dozvedel dôvod, povedal, že dnes išiel stopom zo Srbska. Rozhodol sa zastaviť v Bratislave. Keď chodil po meste, cítil, že v tomto meste niekto zomrel. Pýtal sa ľudí, kto zomrel v tomto meste? Ale tí mu väčšinou odpovedali, ja neviem, ja som turista. Zomrel Silvester Krčméry, apoštol, ktorému sme za tak veľa vďační a ktorý zanechal pre nás na Slovensku obrovskú ryhu a odkaz!
Autor je bývalý predseda Slovenskej národnej rady a disident.
V noci z 26. na 27. júla 1951 ho ako vojaka základnej služby zatkla Štátna bezpečnosť. Nasledovala takmer trojročná vyšetrovacia väzba a po nej takmer štrnásťročné väzenie. Vo vyšetrovacej väzbe sa choval hrdinsky, odmietol podpísať každé falošné obvinenie a nakoniec odmietol už vôbec vypovedať. Ale nad nikoho sa nevyvyšoval: „Pri každej duševnej kríze som si vždy predsavzal, že nikdy nikomu nebudem vyčítať, ak zlyhal, povolil. Veď aj ja by som zlyhal už dávno, keby ma Boh nedržal skoro za ruku a vlastne ma prinútil vydržať,“ píše vo svojich spomienkach. Ako väzeň pracoval v jáchymovských táboroch ako lekár. Ale ako píše: „Tak som sa vtedy dozvedel pár spoľahlivých noviniek o bratoch na táboroch, i koľko trpia... Toto a moje postupné zámerné izolovanie ma nakoniec priviedli k tomu, že som predsa len žiadal o preloženie na tábor, na fyzickú prácu. Hlavne na fáranie do hlbín, do šachty. Tomu sa všetci vyhýbali a toho sa najviac báli. Ale ja som chcel, aby aspoň na chvíľu aj moje ruky, nohy, kĺby, kosti i osobné riziko a poníženie prejavili určitú solidaritu a bratstvo so všetkými, i s tými poslednými väzňami.“
Keď sa vrátil z väzenia, zamestnal sa nakoniec ako lekár na röntgenologickom oddelení v nemocnici v Podunajských Biskupiciach. Býval v dvojizbovom byte na Košickej ulici v Bratislave, v tej druhej izbe býval často nájomník, ktorý potreboval nejakú ľudskú pomoc. Keď sme ho navštívili, ako prvé sa opýtal, či nie sme hladní a zobral nás do kuchyne, kde nás s pravidelnou istotou ponúkol trojuholníkovým syrom alebo kúpeným koláčom.
Vážil si ho pápež Ján Pavol II., čo dal najavo napríklad aj tým, keď ho v roku 1987 pozval do Ríma na Synodu o laikoch, kam ho, samozrejme, naši komunisti nepustili. Jeho obľúbeným kňazom bol však Francúz Charles de Foucauld z alžírskej púšte a ďalší, ktorí sa venovali ľuďom na okraji spoločnosti. Po štrnástich rokoch väzenia, po živote úplného nasadenia pre laický apoštolát, plnom výsluchov na Štátnej bezpečnosti, s odpočúvacím zariadením v jeho byte, sa nakoniec v závere jeho života objavila choroba, ktorá postupne tohto vzácneho človeka oberala o pamäť, možnosť komunikácie s ľuďmi, pohyb, až nakoniec už len pripútaný na lôžko, bez spojenia so svetom, odišiel k svojmu Pánovi, ktorému zasvätil celý svoj život. Silvo Krčméry zomrel v utorok 10. septembra večer. Z podnetu Ferka Neupauera sme sa niekoľkí stretli v stredu o 21. hodine pri pamätníku Sviečkovej manifestácie, aby sme sa pri svetle sviečok a jeho fotografii za neho modlili. Na vedľajšej tráve sedel vysoký blonďavý mládenec s dlhými vlasmi. Chvíľu cvičil päť tibetských cvikov, a potom začal hrať na gitare, čo vytváralo pozadie našej modlitbe ruženca. Nakoniec ku nám prišiel a po anglicky sa opýtal, prečo sme tam. Keď sa dozvedel dôvod, povedal, že dnes išiel stopom zo Srbska. Rozhodol sa zastaviť v Bratislave. Keď chodil po meste, cítil, že v tomto meste niekto zomrel. Pýtal sa ľudí, kto zomrel v tomto meste? Ale tí mu väčšinou odpovedali, ja neviem, ja som turista. Zomrel Silvester Krčméry, apoštol, ktorému sme za tak veľa vďační a ktorý zanechal pre nás na Slovensku obrovskú ryhu a odkaz!
Autor je bývalý predseda Slovenskej národnej rady a disident.
Ak ste našli chybu, napíšte na web@tyzden.sk.