Samozrejme, boli omnoho lepšie, ako aj tie najlepšie tu u nás v strednej Európe a to, čo po sebe zanechali, stále vyráža dych. Ako keď sa postavíte na Trocadéro nad obrovskú fontánu a pred sebou máte pyšnú Eiffelovku v celej kráse. Alebo keď si len tak obídete parížsku Operu, oproti ktorej je tá bratislavská úplne vrecková.
Lenže potom sú tu iné veci, ktoré tak celkom nečakáte. Vlak parížskych mestských železníc, akási obdoba berlínskeho S-bahnu alebo toho, ktorým chodievam takmer denne zo svojho okraja Prahy do centra, bol v sedemdesiatych rokoch asi moderný a skvelý.
Teraz je však ošumelý, starý a zanedbaný. Zanedbané bolo aj parížske metro, terminál letiska Charlesa de Gaulla, mnohé zákutia parížskych ulíc plné smetia. Nie všade, ale často, častejšie, než by ste čakali.
Ošumelá bola aj milá kaviareň kombinovaná s reštauráciou pri stanici metra, kde som si dal malý obed. Obedové menu s dva a pol deci červeného, káva k tomu. Dohromady dvadsaťpäť eur. Vedľa mňa sedel dôchodcovský pár a okolo úradníci na obedňajšej prestávke, ktorí dali za obed jeden až dva francúzske stravné lístky, zopár drobných ako prepitné a šli. Vravel som si, kedy sa my dostaneme na stravné lístky po desiatich eurách. Asi nikdy, lebo svet, ktorý prichádza teraz k nám, má možno s tým francúzskym spoločného viac, než by sme chceli.
Tak ako Paríž a Francúzsko celé už dvadsať či tridsať rokov stagnuje a miestami aj trochu upadá, tak budeme možno stagnovať a trochu aj upadať my. Veľký flám sa skončil, pôvodne štátny majetok je rozpredaný, investori doinvestovali. Požičiavať sa ešte trochu dá, ale už nie veľmi dlho. Napríklad Maďari vedľa, tí si už dopožičiavali.
Paríž je stále krásny, krásny a trochu schudobnený ako dáma v rokoch, na ktorej ešte stále vidíte jej bývalú krásu a bývalé bohatstvo. Keď som večer pristával v Prahe na stále novučičkom Letisku Václava Havla, cítil som sa, ako keď som predtým, pred rokmi, prilietal z Východu, z Kyjeva, z Bukurešti alebo z Moskvy. Ale Paríž, ten úchvatný Paríž, je predsa na Západe. Alebo už nie je?
Autor je redaktor Lidových novín a MF DNES
Lenže potom sú tu iné veci, ktoré tak celkom nečakáte. Vlak parížskych mestských železníc, akási obdoba berlínskeho S-bahnu alebo toho, ktorým chodievam takmer denne zo svojho okraja Prahy do centra, bol v sedemdesiatych rokoch asi moderný a skvelý.
Teraz je však ošumelý, starý a zanedbaný. Zanedbané bolo aj parížske metro, terminál letiska Charlesa de Gaulla, mnohé zákutia parížskych ulíc plné smetia. Nie všade, ale často, častejšie, než by ste čakali.
Ošumelá bola aj milá kaviareň kombinovaná s reštauráciou pri stanici metra, kde som si dal malý obed. Obedové menu s dva a pol deci červeného, káva k tomu. Dohromady dvadsaťpäť eur. Vedľa mňa sedel dôchodcovský pár a okolo úradníci na obedňajšej prestávke, ktorí dali za obed jeden až dva francúzske stravné lístky, zopár drobných ako prepitné a šli. Vravel som si, kedy sa my dostaneme na stravné lístky po desiatich eurách. Asi nikdy, lebo svet, ktorý prichádza teraz k nám, má možno s tým francúzskym spoločného viac, než by sme chceli.
Tak ako Paríž a Francúzsko celé už dvadsať či tridsať rokov stagnuje a miestami aj trochu upadá, tak budeme možno stagnovať a trochu aj upadať my. Veľký flám sa skončil, pôvodne štátny majetok je rozpredaný, investori doinvestovali. Požičiavať sa ešte trochu dá, ale už nie veľmi dlho. Napríklad Maďari vedľa, tí si už dopožičiavali.
Paríž je stále krásny, krásny a trochu schudobnený ako dáma v rokoch, na ktorej ešte stále vidíte jej bývalú krásu a bývalé bohatstvo. Keď som večer pristával v Prahe na stále novučičkom Letisku Václava Havla, cítil som sa, ako keď som predtým, pred rokmi, prilietal z Východu, z Kyjeva, z Bukurešti alebo z Moskvy. Ale Paríž, ten úchvatný Paríž, je predsa na Západe. Alebo už nie je?
Autor je redaktor Lidových novín a MF DNES
Ak ste našli chybu, napíšte na web@tyzden.sk.