Pripomeňme si kľúčové momenty občianskej vojny v Sýrii a reakcie Bieleho domu. Pred dvoma rokmi sa prezident Barack Obama vyjadril, že Bašár al- Assad musí odstúpiť. U povstalcov v Sýrii tak vyvolal očakávania, že im pomôže. Konflikt pokračoval čoraz krvavejšie. Pred vyše rokom prezident Barack Obama, dotlačený nutnosťou reagovať na vývoj v Sýrii, určil dnes už pamätnú hranicu – červenú čiaru. Vyhlásil, že ak by sa v Sýrii začali vo veľkom presúvať alebo používať chemické zbrane, zmenilo by to jeho „rovnicu“ – pohľad na túto vojnu. Jasné slová, akú stratégiu by Obama v takom prípade použil, však od neho svet čakal márne.
.neuveriteľne malý zásah
Odvtedy sa násilie v Sýrii ešte vystupňovalo. Prezident priebežne vydával ubezpečenia, že USA bude materiálne – aj zbraňami – podporovať bojovníkov proti Assadovi. Skutočný rozsah takejto pomoci je neznámy a je dosť možné, že americké vyhlásenia o zbraniach pre rebelov ešte vystupňovali Assadovo bojové nasadenie.
Potom prišiel august tohto roku a hrozivé zábery na ľudí, ktorých podľa všetkých známych indícií zasiahli chemické zbrane. Nastal akýsi všeobecný konsenzus, že Amerika by mala niečo urobiť. Nastal aj preto, lebo Barack Obama pred rokom niečo povedal. A, ako napísal začiatkom septembra politológ a odborník na Stredný Východ Fareed Zakaria, slová majú dôsledky. Keď raz prezident niečo vysloví, nemalo by to vyznieť naprázdno.
Ukázalo sa však, že Obamovo vyhlásenie o červenej čiare nebolo podložené pevnou stratégiou, čo urobiť po jej prekročení. Navyše, americká verejnosť je proti vojenskému zásahu v Sýrii. Po Afganistane a Iraku je, pochopiteľne, skeptická. Obama to vie, ale to, čo raz povedal, nemôže vymazať. A tak manévruje.
Obama na jednej strane zdôraznil, že nepotrebuje súhlas Kongresu, aby proti Sýrii zasiahol. Ale predsa Kongres požiadal o súhlas, zrejme aby získal čas a tiež aby sa mohol s kongresmanmi podeliť o vinu za nezasiahnutie. Začalo sa obdobie presviedčania kongresmanov, aby trestný útok proti Assadovi podporili. Kongresmani, ani tí z Demokratickej strany, však prezidentovmu návrhu naklonení neboli. Za útok bola predbežne veľmi malá menšina, väčšina bola proti alebo sa skôr klonila k odmietnutiu vojenskej akcie voči Assadovmu režimu.
Ešte aj spôsob, akým Obamova administratíva presviedčala, že zásah je potrebný, vyzeral chaoticky. Minister zahraničia John Kerry zdôrazňoval, že použitie chemických zbraní sýrskym režimom (o ktorom sú americké tajné služby presvedčené, ale len „s vysokou pravdepodobnosťou“, nie s istotou), je niečo ako „mníchovský moment“. Moment, keď musí civilizovaný svet reagovať, inak hrozí prepad do kataklizmy. Boli to presilené slová, keďže občianska vojna v Sýrii má bez amerického zásahu sotva potenciál rozpútať kataklizmu porovnateľnú s druhou svetovou vojnou. Ale bolo tu ešte iné vyjadrenie Johna Kerryho. Na tlačovke, ktorú mal s britským ministrom zahraničných vecí v Londýne, vyhlásil, že zásah v Sýrii by bol veľmi obmedzený, ba dokonca „neuveriteľne malý“. Logicky sa obe vyhlásenia skĺbiť dajú – boli totiž určené pre rôzne typy argumentácie a pre rôznych poslucháčov. Lenže dojem, ktorý robia, nevypovedá o Kerryho strategickej múdrosti. Kričí z nich, že Biely dom nemá stanovenú a vyargumentovanú stratégiu týkajúcu sa Sýrie. Keď zvážime, že konflikt trvá už takmer dva a pol roka, je to znepokojujúce. Ak chcel Kerry naznačiť, že hroziacej kataklizme možno ešte v tejto chvíli zabrániť s veľmi malým úsilím, urobil to nešikovne.
.kto to navrhol?
Nešikovnosť je možno Kerryho pracovnou metódou. Minulý týždeň totiž v Londýne dostal otázku, či môže Assad nejako zabrániť útoku Ameriky, a odpovedal na ňu takto: „Isteže môže. Nech na budúci týždeň odovzdá všetky chemické zbrane medzinárodnému spoločenstvu, všetky a bezodkladne, a nech umožní ich úplnú a totálnu evidenciu, lenže on to neurobí a urobiť sa to ani nedá.“
Bola z toho správa dňa – Kerry poslal Assadovi vážnu ponuku. Ministerstvo zahraničných vecí narýchlo predložilo opravné vysvetlenie: Kerry nič neponúkol, len na príklade sarkasticky dokazoval, že Assad žiadne chemické zbrane neodovzdá.
Lenže vzápätí sa Kerryho nevážne mysleného prerieknutia chytili Rusi a oni tú ponuku Sýrii naozaj dali. Odovzdať chemické zbrane pod kontrolu medzinárodnému spoločenstvu – a za to mať záruku, že Američania žiadny trestný útok nepodniknú. Assad ponuku prijal a na svet prišla iniciatíva, ktorej zrod nikto nečakal. Alebo niekto možno aj čakal – ukázalo sa, že takúto stratégiu minulý mesiac navrhol Rusom aj Američanom poľský minister zahraničných vecí Radek Sikorski. Ani Američania, ani Rusi vtedy neurobili nič. Čakali na vyhrotenie situácie? Sotva mohli predpokladať ten spúšťací moment, keď Kerry urobí sarkastickú poznámku na tlačovke.
Vyzerá to tak, píše jeden z hlavných editorov časopisu Reason, Peter Suderman, že kým Obamove nerozmyslené reči Američanov takmer dostali do vojny, Kerryho nerozmyslené reči ich z nej napokon možno vyvedú. Pre Ameriku aj pre Sýriu bude lepšie, ak sa ten trestný útok neodohrá. No aké ďalšie dôsledky budú mať Kerryho slová?
.putin mierotvorcom
Po prvé, administratíva pod vedením Baracka Obamu vyzerá babrácky. Vladimír Putin a Sergej Lavrov, ktorí tak dlho bránili tyrana, sa môžu tváriť ako muži oddaní diplomatickým riešeniam a mieru. Pritom im ide len o Assada a vlastné záujmy s ním spojené. Rusi tak za to, čo robia – svojou podporou umožňujú Assadovi páchať uprostred občianskej vojny aj zločiny proti ľudskosti – získajú napokon nie hanbu, ale vavríny. A k tomu silnú vyjednávaciu pozíciu. Teraz budú oni diktovať, ako treba s Assadom rokovať. Pri dohovore s Assadom o chemických zbraniach budú mať réžiu v rukách. Putin ani nemusí kázať Američanom, aby sa nepovažovali za výnimočných. O výnimočnosť na svetovej diplomatickej scéne ich už pripravil. Presnejšie, pripravili sa o ňu pod Obamovou taktovkou sami, ako píše aj Thomas Friedman v New York Times, a ten naozaj nepatrí k Obamovým odporcom: „... k tomuto chaosu prispel Obama a jeho tím, pretože si nedávali pozor na jazyk“.
Diplomatické riešenie sýrskej krízy je lepšie ako vojenské zásahy, ktorých výsledok by bol vysoko pochybný. No nech americký prezident na medzinárodnej scéne odteraz urobí čokoľvek, bude to poznačené nestrategickými vyjadreniami a slabosťou v rozhodujúcich momentoch, ktorú ukázal on aj jeho ľudia.
Obamovo oslabené medzinárodné postavenie sa premietne do vnútropolitických rokovaní. Kongresmani mu zrátajú jeho začatú, nedokončenú a aj tak na neúspech odsúdenú kampaň za zásah v Sýrii, ktorou ich odviedol od záležitostí, aké sú pre Američanov podstatnejšie (osud Obamacare, dlhového stropu, rozpočtu, imigračnej reformy).
A to ešte vôbec nevedno, ako sa vlastne ten poľsko-americko-ruský návrh na kontrolu sýrskych chemických zbraní bude realizovať.
.neuveriteľne malý zásah
Odvtedy sa násilie v Sýrii ešte vystupňovalo. Prezident priebežne vydával ubezpečenia, že USA bude materiálne – aj zbraňami – podporovať bojovníkov proti Assadovi. Skutočný rozsah takejto pomoci je neznámy a je dosť možné, že americké vyhlásenia o zbraniach pre rebelov ešte vystupňovali Assadovo bojové nasadenie.
Potom prišiel august tohto roku a hrozivé zábery na ľudí, ktorých podľa všetkých známych indícií zasiahli chemické zbrane. Nastal akýsi všeobecný konsenzus, že Amerika by mala niečo urobiť. Nastal aj preto, lebo Barack Obama pred rokom niečo povedal. A, ako napísal začiatkom septembra politológ a odborník na Stredný Východ Fareed Zakaria, slová majú dôsledky. Keď raz prezident niečo vysloví, nemalo by to vyznieť naprázdno.
Ukázalo sa však, že Obamovo vyhlásenie o červenej čiare nebolo podložené pevnou stratégiou, čo urobiť po jej prekročení. Navyše, americká verejnosť je proti vojenskému zásahu v Sýrii. Po Afganistane a Iraku je, pochopiteľne, skeptická. Obama to vie, ale to, čo raz povedal, nemôže vymazať. A tak manévruje.
Obama na jednej strane zdôraznil, že nepotrebuje súhlas Kongresu, aby proti Sýrii zasiahol. Ale predsa Kongres požiadal o súhlas, zrejme aby získal čas a tiež aby sa mohol s kongresmanmi podeliť o vinu za nezasiahnutie. Začalo sa obdobie presviedčania kongresmanov, aby trestný útok proti Assadovi podporili. Kongresmani, ani tí z Demokratickej strany, však prezidentovmu návrhu naklonení neboli. Za útok bola predbežne veľmi malá menšina, väčšina bola proti alebo sa skôr klonila k odmietnutiu vojenskej akcie voči Assadovmu režimu.
Ešte aj spôsob, akým Obamova administratíva presviedčala, že zásah je potrebný, vyzeral chaoticky. Minister zahraničia John Kerry zdôrazňoval, že použitie chemických zbraní sýrskym režimom (o ktorom sú americké tajné služby presvedčené, ale len „s vysokou pravdepodobnosťou“, nie s istotou), je niečo ako „mníchovský moment“. Moment, keď musí civilizovaný svet reagovať, inak hrozí prepad do kataklizmy. Boli to presilené slová, keďže občianska vojna v Sýrii má bez amerického zásahu sotva potenciál rozpútať kataklizmu porovnateľnú s druhou svetovou vojnou. Ale bolo tu ešte iné vyjadrenie Johna Kerryho. Na tlačovke, ktorú mal s britským ministrom zahraničných vecí v Londýne, vyhlásil, že zásah v Sýrii by bol veľmi obmedzený, ba dokonca „neuveriteľne malý“. Logicky sa obe vyhlásenia skĺbiť dajú – boli totiž určené pre rôzne typy argumentácie a pre rôznych poslucháčov. Lenže dojem, ktorý robia, nevypovedá o Kerryho strategickej múdrosti. Kričí z nich, že Biely dom nemá stanovenú a vyargumentovanú stratégiu týkajúcu sa Sýrie. Keď zvážime, že konflikt trvá už takmer dva a pol roka, je to znepokojujúce. Ak chcel Kerry naznačiť, že hroziacej kataklizme možno ešte v tejto chvíli zabrániť s veľmi malým úsilím, urobil to nešikovne.
.kto to navrhol?
Nešikovnosť je možno Kerryho pracovnou metódou. Minulý týždeň totiž v Londýne dostal otázku, či môže Assad nejako zabrániť útoku Ameriky, a odpovedal na ňu takto: „Isteže môže. Nech na budúci týždeň odovzdá všetky chemické zbrane medzinárodnému spoločenstvu, všetky a bezodkladne, a nech umožní ich úplnú a totálnu evidenciu, lenže on to neurobí a urobiť sa to ani nedá.“
Bola z toho správa dňa – Kerry poslal Assadovi vážnu ponuku. Ministerstvo zahraničných vecí narýchlo predložilo opravné vysvetlenie: Kerry nič neponúkol, len na príklade sarkasticky dokazoval, že Assad žiadne chemické zbrane neodovzdá.
Lenže vzápätí sa Kerryho nevážne mysleného prerieknutia chytili Rusi a oni tú ponuku Sýrii naozaj dali. Odovzdať chemické zbrane pod kontrolu medzinárodnému spoločenstvu – a za to mať záruku, že Američania žiadny trestný útok nepodniknú. Assad ponuku prijal a na svet prišla iniciatíva, ktorej zrod nikto nečakal. Alebo niekto možno aj čakal – ukázalo sa, že takúto stratégiu minulý mesiac navrhol Rusom aj Američanom poľský minister zahraničných vecí Radek Sikorski. Ani Američania, ani Rusi vtedy neurobili nič. Čakali na vyhrotenie situácie? Sotva mohli predpokladať ten spúšťací moment, keď Kerry urobí sarkastickú poznámku na tlačovke.
Vyzerá to tak, píše jeden z hlavných editorov časopisu Reason, Peter Suderman, že kým Obamove nerozmyslené reči Američanov takmer dostali do vojny, Kerryho nerozmyslené reči ich z nej napokon možno vyvedú. Pre Ameriku aj pre Sýriu bude lepšie, ak sa ten trestný útok neodohrá. No aké ďalšie dôsledky budú mať Kerryho slová?
.putin mierotvorcom
Po prvé, administratíva pod vedením Baracka Obamu vyzerá babrácky. Vladimír Putin a Sergej Lavrov, ktorí tak dlho bránili tyrana, sa môžu tváriť ako muži oddaní diplomatickým riešeniam a mieru. Pritom im ide len o Assada a vlastné záujmy s ním spojené. Rusi tak za to, čo robia – svojou podporou umožňujú Assadovi páchať uprostred občianskej vojny aj zločiny proti ľudskosti – získajú napokon nie hanbu, ale vavríny. A k tomu silnú vyjednávaciu pozíciu. Teraz budú oni diktovať, ako treba s Assadom rokovať. Pri dohovore s Assadom o chemických zbraniach budú mať réžiu v rukách. Putin ani nemusí kázať Američanom, aby sa nepovažovali za výnimočných. O výnimočnosť na svetovej diplomatickej scéne ich už pripravil. Presnejšie, pripravili sa o ňu pod Obamovou taktovkou sami, ako píše aj Thomas Friedman v New York Times, a ten naozaj nepatrí k Obamovým odporcom: „... k tomuto chaosu prispel Obama a jeho tím, pretože si nedávali pozor na jazyk“.
Diplomatické riešenie sýrskej krízy je lepšie ako vojenské zásahy, ktorých výsledok by bol vysoko pochybný. No nech americký prezident na medzinárodnej scéne odteraz urobí čokoľvek, bude to poznačené nestrategickými vyjadreniami a slabosťou v rozhodujúcich momentoch, ktorú ukázal on aj jeho ľudia.
Obamovo oslabené medzinárodné postavenie sa premietne do vnútropolitických rokovaní. Kongresmani mu zrátajú jeho začatú, nedokončenú a aj tak na neúspech odsúdenú kampaň za zásah v Sýrii, ktorou ich odviedol od záležitostí, aké sú pre Američanov podstatnejšie (osud Obamacare, dlhového stropu, rozpočtu, imigračnej reformy).
A to ešte vôbec nevedno, ako sa vlastne ten poľsko-americko-ruský návrh na kontrolu sýrskych chemických zbraní bude realizovať.
Ak ste našli chybu, napíšte na web@tyzden.sk.