Tak toto si feministky veru nezaslúžili. So spravodlivým hnevom roky volajú po tom, aby boli ženy zastúpené v politike tak, ako to zodpovedá ich podielu v populácii. Už roky volajú po tom, aby ženy netvorili iba poslanecké krovie všetkým tým „mačom“ a „obermačom“ v najvyšších ústavných funkciách, ale samy sa vlastnou vôľou dostávali na čo najvyššie funkcie. A keby im v tom muži bránili a nešlo by to zariadiť podobrotky, tak trebárs aj kvótami. Pretože len tak v hrubej politike ustúpi mužská mocibažnosť ženskej krehkosti.
V tom zápale si idealistické feministky nemohli predstaviť, čo si rafinovaní muži na zachovanie svojej moci vymyslia – že budú ženy nútiť do najvyšších úradov štátu proti ich vôli! Práve toto nám predviedla maskulínna SDKÚ, ktorá jednomyseľne nominovala Ivetu Radičovú na svoju prezidentskú kandidátku. To, že naše ženské hnutie zatiaľ k celej afére mlčí, je zrejme prejavom nemého úžasu. Radičová robila všetko preto, aby dala najavo, že nechce byť prezidentskou kandidátkou. Ešte v auguste pre portál Aktuálne najpopulárnejšia politička SDKÚ jasne povedala, že „svoje vlastné nároky na prezidenta nespĺňam, preto v najbližších voľbách kandidovať nechcem“. Muži sa však hrali na hluchých. Jej bývalý kolega, sociológ Pavel Haulík tvrdil, že len ona môže zviesť vyrovnaný zápas s Ivanom Gašparovičom, jej súčasný stranícky kolega Ivan Mikloš zasa hovoril, že je „taká silná a dobrá kandidátka, že v tomto zmysle je to viac-menej jasné“.
To bol už koniec októbra, no Radičová ešte stále bojovala. Novinárom hovorila, že kandidáta by mala strana vyberať v primárkach. Muži SDKÚ sa však ďalej tvárili, že nepočujú. Zvolali prezídium strany, kde ju išli schváliť ako kandidátku. Krehká žena bola už pred novinármi zúfalá: „Neprekvapí ma, ak ma pán predseda v utorok navrhne. Budem sa však zo všetkých síl snažiť presvedčiť kolegov, prečo je pre SDKÚ moja kandidatúra skôr nevýhodná ako výhodná.“ Ešte pritom stačila vytiahnuť poslednú ženskú zbraň, vecnosť, a ponúkla iné mená: „pána Bútoru, eurokomisára Figeľa či doktora Simana.“
Politickému znásilneniu však nezabránila. Mikuláš Dzurinda a jeho muži tlačili, až mohli pokojne oznámiť, že „strana sa na tejto nominácii zomkla a zjednotila“. Radičová svoju rolu útrpne prijala. S povzdychom, že ako žena nemá veľké šance uspieť. A Dzurinda ako mocibažný muž predsa vie, že či Radičová uspeje, alebo nie, v oboch prípadoch umlčí v SDKÚ hlasy po hľadaní nového predsedu.
Milé ženy, povedzte, stojí vám politika za toto?
Ak ste našli chybu, napíšte na web@tyzden.sk.