Keď sme v auguste remizovali v Bukurešti, nový tréner národného tímu povedal, že „chlapci si nasadili vysokú latku“. Ján Kozák neprišiel do reprezentácie trieskať do stola, kádrovať hráčov, ani im ukazovať zadný východ. Väčšinou rovnakí hráči, ktorí v júni odklonili kvalifikačnú výhybku do slepej uličky nepochopiteľným výkonom v Lichtenštajnsku, rýchlo pochopili, že do kabíny prišla osobnosť, ktorá vie, čo chce a ako to chce dosiahnuť. Chce, aby hráči vedeli, prečo prichádzajú do národného tímu. Chce, aby sa nadšenie, koncentrácia a dôslednosť stali základom partie, v ktorej medzi hráčmi prevláda pokora a vzájomný rešpekt. Len potom sa bude môcť prejaviť ich kvalita. A nadovšetko nám v zápasoch proti Bosne a Hercegovine ukázal, že naši sa neboja hrať, že vedia hrať, že sa nemusia triasť pred väčšími výzvami.
S výbornými výkonmi a vynikajúcimi zápasmi prišli prekvapenia. Pečovský ako autor víťazného gólu v Zenici (aj keď sa zdá, že práve v strede zálohy bude hľadať Kozák iný doplnok ku Kuckovi a Hamšíkovi). Nemec na hrote útoku, bojujúci o každú loptu, vyhrávajúci veľa súbojov, prihrávajúci na gól. Kucka, nemajúci po väčšinu kvalifikácie miesto v zostave, rútiaci sa do súbojov, nabehávajúc kilometre.
Späť sú Mucha, Ďurica, Šesták, Pekarík, Jendrišek. Späť je majestátny Škrtel, ktorého výkony proti Džekovi a Ibiševičovi svietili. A po posledných dvoch zápasoch už aj najväčší ignorant musí uznať, že v Hamšíkovi máme hráča vysokej triedy. Kozák mu dal miesto a potrebný manévrovací priestor. Rozumie si s Weissom, jeho dynamika, myslenie, rýchle cítenie hry či priamočiarosť budú barometrom tohto tímu. Ale Zenica ukázala, že jedna hviezda, ako napríklad Džeko, je bez teamworku stratená. „Marek je z Neapola zvyknutý na tranz, pretože ho fanúšikovia v Taliansku milujú. Hrá s vysokými emóciami, vie sa ľahko nabudiť. Musí pochopiť, že jeho príprava na reprezentačný zápas musí byť iná. Musí sa sám naučiť, ako sa dostať do týchto emócií,“ povedal Kozák.
.čo ďalej?
V zápasoch s Bosnou a Hercegovinou vidím symboliku toho, čo chceme dosiahnuť. Víťazstvo 1:0 v Zenici ukázalo kompaktnosť, taktické majstrovstvo, gradovanie výkonu a zaslúženú odmenu v podobe gólu v záverečnej štvrťhodine. Málokedy v minulosti sme korunovali dobré výkony s najsilnejšími protivníkmi matom. Prehra 1:2 v Žiline priniesla pohľad na radosť Bosniakov, na ich vášeň, na historickú šancu, s ktorou žije celý národ. Toto chceme dosiahnuť, chceme to znovu prežívať.
Je pred nami dlhá cesta. Bosna a Hercegovina prešla so svojím tímom rôznymi útrapami. Dvakrát sa dostala do baráže, dvakrát v nej vypadla s Portugalskom. O to väčšia je túžba uspieť teraz, dosiahnuť priamy postup do Brazílie. Národ sa identifikoval s reprezentačnou družinou. Národ, ktorý prešiel strašnými útrapami, národ so zničenou, rozstrieľanou krajinou, plnou cintorínov, národ, ktorý toho vlastne ani veľa nemá. Džeko, Pjanič, Misimovič, Ibiševič, Spahič, Lulič – spolu sú štyri až päť rokov, preskákali dosť, získali si srdcia fantastických fanúšikov.
„Ak by sme hrali v Litve v záverečnom zápase o postup a Litva by mala 100-tisícový štadión, som presvedčený, že by tam prišlo 100-tisíc našich fanúšikov,“ povedal Safet Sušič. Bol najslávnejším bosnianskym futbalistom, v 80. rokoch patril k výkvetu svetových hviezd, stal sa legendou Paris St. Germain, za Juhosláviu hral na dvoch MS (1982, 1990), teraz môže priviesť na šampionát „drakov“, svoj národný tím. „Dali sme v kvalifikácii 25 gólov a máme 19 bodov. Gréci dali 9 gólov a majú 19 bodov. Som presvedčený, že ak existuje futbalový Boh, skupinu vyhráme my,“ dodal pred novinármi.
A vyslovil aj túžbu službičky zo strany našich. Ak uspejeme v októbri v Pireu, odsúdime Grékov na baráž. Zápasy v Grécku a Lotyšsku opäť veľa naznačia. Kozákovi ukážu, či hráči kráčajú cestou náročnosti, či sa náhodou neuspokoja alebo nechajú ukolísať, ako niekoľkokrát v minulosti. Vždy, keď sme si mysleli, že už máme dobré mužstvo, prišiel tvrdý pád.
„Futbal je fenomén. Každým zápasom prináša niečo nové. Nemáme diváka a verejnosť na našej strane. Nepostačí jeden krok v Zenici, tých krokov musí byť viac, aby sme ho získali späť,“ naznačil tréner doktrínu pre najbližšie obdobie. Potrebuje udržať a zveľadiť rýchlo nasadený štandard.
Ak sa to podarí, tak v kvalifikácii ME 2016 by sme konečne mali odkliať začarovanú pevnosť pod Dubňom. Desiaty september 2013 by sa už nikdy nemal opakovať. Na žilinskom štadióne ešte nebola krajšia atmosféra a lepší fanúšikovia. Bohužiaľ, náš národný tím hral v tomto zápase opäť vonku. Nie je to hanba ani vina SFZ, je to zrkadlo nás všetkých, celého Slovenska a jeho vzťahu k národnému tímu. Nič viac, nič menej.
Autor je komentátor RTVS
S výbornými výkonmi a vynikajúcimi zápasmi prišli prekvapenia. Pečovský ako autor víťazného gólu v Zenici (aj keď sa zdá, že práve v strede zálohy bude hľadať Kozák iný doplnok ku Kuckovi a Hamšíkovi). Nemec na hrote útoku, bojujúci o každú loptu, vyhrávajúci veľa súbojov, prihrávajúci na gól. Kucka, nemajúci po väčšinu kvalifikácie miesto v zostave, rútiaci sa do súbojov, nabehávajúc kilometre.
Späť sú Mucha, Ďurica, Šesták, Pekarík, Jendrišek. Späť je majestátny Škrtel, ktorého výkony proti Džekovi a Ibiševičovi svietili. A po posledných dvoch zápasoch už aj najväčší ignorant musí uznať, že v Hamšíkovi máme hráča vysokej triedy. Kozák mu dal miesto a potrebný manévrovací priestor. Rozumie si s Weissom, jeho dynamika, myslenie, rýchle cítenie hry či priamočiarosť budú barometrom tohto tímu. Ale Zenica ukázala, že jedna hviezda, ako napríklad Džeko, je bez teamworku stratená. „Marek je z Neapola zvyknutý na tranz, pretože ho fanúšikovia v Taliansku milujú. Hrá s vysokými emóciami, vie sa ľahko nabudiť. Musí pochopiť, že jeho príprava na reprezentačný zápas musí byť iná. Musí sa sám naučiť, ako sa dostať do týchto emócií,“ povedal Kozák.
.čo ďalej?
V zápasoch s Bosnou a Hercegovinou vidím symboliku toho, čo chceme dosiahnuť. Víťazstvo 1:0 v Zenici ukázalo kompaktnosť, taktické majstrovstvo, gradovanie výkonu a zaslúženú odmenu v podobe gólu v záverečnej štvrťhodine. Málokedy v minulosti sme korunovali dobré výkony s najsilnejšími protivníkmi matom. Prehra 1:2 v Žiline priniesla pohľad na radosť Bosniakov, na ich vášeň, na historickú šancu, s ktorou žije celý národ. Toto chceme dosiahnuť, chceme to znovu prežívať.
Je pred nami dlhá cesta. Bosna a Hercegovina prešla so svojím tímom rôznymi útrapami. Dvakrát sa dostala do baráže, dvakrát v nej vypadla s Portugalskom. O to väčšia je túžba uspieť teraz, dosiahnuť priamy postup do Brazílie. Národ sa identifikoval s reprezentačnou družinou. Národ, ktorý prešiel strašnými útrapami, národ so zničenou, rozstrieľanou krajinou, plnou cintorínov, národ, ktorý toho vlastne ani veľa nemá. Džeko, Pjanič, Misimovič, Ibiševič, Spahič, Lulič – spolu sú štyri až päť rokov, preskákali dosť, získali si srdcia fantastických fanúšikov.
„Ak by sme hrali v Litve v záverečnom zápase o postup a Litva by mala 100-tisícový štadión, som presvedčený, že by tam prišlo 100-tisíc našich fanúšikov,“ povedal Safet Sušič. Bol najslávnejším bosnianskym futbalistom, v 80. rokoch patril k výkvetu svetových hviezd, stal sa legendou Paris St. Germain, za Juhosláviu hral na dvoch MS (1982, 1990), teraz môže priviesť na šampionát „drakov“, svoj národný tím. „Dali sme v kvalifikácii 25 gólov a máme 19 bodov. Gréci dali 9 gólov a majú 19 bodov. Som presvedčený, že ak existuje futbalový Boh, skupinu vyhráme my,“ dodal pred novinármi.
A vyslovil aj túžbu službičky zo strany našich. Ak uspejeme v októbri v Pireu, odsúdime Grékov na baráž. Zápasy v Grécku a Lotyšsku opäť veľa naznačia. Kozákovi ukážu, či hráči kráčajú cestou náročnosti, či sa náhodou neuspokoja alebo nechajú ukolísať, ako niekoľkokrát v minulosti. Vždy, keď sme si mysleli, že už máme dobré mužstvo, prišiel tvrdý pád.
„Futbal je fenomén. Každým zápasom prináša niečo nové. Nemáme diváka a verejnosť na našej strane. Nepostačí jeden krok v Zenici, tých krokov musí byť viac, aby sme ho získali späť,“ naznačil tréner doktrínu pre najbližšie obdobie. Potrebuje udržať a zveľadiť rýchlo nasadený štandard.
Ak sa to podarí, tak v kvalifikácii ME 2016 by sme konečne mali odkliať začarovanú pevnosť pod Dubňom. Desiaty september 2013 by sa už nikdy nemal opakovať. Na žilinskom štadióne ešte nebola krajšia atmosféra a lepší fanúšikovia. Bohužiaľ, náš národný tím hral v tomto zápase opäť vonku. Nie je to hanba ani vina SFZ, je to zrkadlo nás všetkých, celého Slovenska a jeho vzťahu k národnému tímu. Nič viac, nič menej.
Autor je komentátor RTVS
Ak ste našli chybu, napíšte na web@tyzden.sk.