.poslednú z nich, Babylon, mal aj v deň smrti ako maketu pripravenú na vydanie položenú na stolíku pred sebou. Listoval som ňou a bál som sa konca tej knihy, tradične veľkej a ťažkej. Takmer tristo čiernobielych portrétov umelcov z celého sveta, ktorých portrétoval v parížskej umeleckej štvrti Cité blízko radnice. Vlani v máji som ho tam navštívil. Návrat ku koreňom – iné sa nedá povedať. A pocta Nadarovi. Kamera na film 6 x 6 centimetrov, jednoduché pozadie, mäkké svetlo z okna ateliéru. Tibor sníval, že svojou knihou týchto, ešte často neznámych ľudí, preslávi. „Starý môj, skvelé veci,“ povedal som mu, samozrejme, úprimne. Usmial sa jemne. Niektoré zábery boli mierne neostré či nezaostrené, no mali výraz, rukopis. Tiborovi oči zasvietili.
Bol som jeden z posledných ľudí, ktorí ho v ten osudný deň navštívili. Jeho blízky priateľ, bývalý farár Enzo, ktorý u Tibora v jeho sídle (dom, veľká záhrada, vinohrad, fontána, ateliér) v Harmónii pri Modre už dlhé mesiace býval a posledných šesť dní po prevoze Tibora z nemocnice sa o neho aj svedomito staral, spoločne s niekoľkými inými blízkymi ľuďmi, mu doniesol kyslíkový prístroj, aby lepšie dýchal. Tibor mal hadičky, hovoril ticho a nezrozumiteľne. Držal som ho za ruku. Bola tam aj Inga, obetavá žena z Hriňovej. Prebaľovala mu obväzy na lýtkach. „Nespal, chudáčik, päť nocí, bojí sa zaspať... že sa už nepreberie,“ povedala mi ticho, aby to Tibor nepočul. Z Harmónie som odchádzal zdrvený na stretnutie s fotografom a ďalším Tiborovým blízkym priateľom Alanom Hyžom. Nevedeli sme, čo urobiť, aby sme splnili jeho poslednú vôľu, vydať knihu Babylon. A najmä, ako zachrániť Tiborove drahocenné negatívy a fotografie. Presne dvanásť hodín po mojej návšteve mi v noci krátko po druhej Enzo volal a Alan napísal sms, že Tibor zomrel.
.osamelosť
Boli sme priatelia štvrť storočia. A prežili sme veľa dobrého, no úprimne poviem, aj veľa zlého. To keď mu mnohí blízki ľudia, ale aj kolegovia fotografi, nevedeli odpustiť – a dávali mu to aj patrične pocítiť –, že fotil v kampani Mečiara a skamarátil sa s Lexom. Tibora to bolelo a podľa mňa cítil, že jeho argumenty neobstoja. Tvrdil a verím, že to myslel úprimne, že to bola zákazka, ktorú ako profesionál prijal. Verím, že Mečiarovi čímsi učaril a aj Mečiar jemu. Ako charizmou obdarený človek podobnému človeku. Nie ako politik. No bolo to naivné. Vtedy, koncom 90. rokov, Tibor sprivatizoval menšiu fabriku z Pezinka. Hovoril mi, že sa vôbec necíti podnikateľom, no zo zisku bude nahradzovať štát a vydávať knihy svoje a knihy svojich priateľov. To aj do veľkej miery naplnil.
No fatálne sa mýlil podľa mňa v dvoch veciach. Poškodilo to jeho meno medzi dobrými a rozumnými ľuďmi, pre ktorých sú Mečiar a Lexa neakceptovateľní. Pamätám si, ako som svojho času článkom pre Dominofórum oslovil dvoch výborných fotografov, Karola Kállaya a Tibora Huszára (dnes už, žiaľ, ani jeden z nich nie je medzi nami), aby už prestali s verejnými útokmi voči sebe. Prvý písal o druhom, že sa spolčil s Mečiarom, druhý o prvom, že spolupracoval s ŠtB. No najmä, vnútorne to všetko zožieralo jeho samotného – Tibor čoraz viac, najmä po rozvode a strate kontaktov s deťmi, trpel bolestivou osamelosťou. Krásne to ukazuje dokument, ktorý o ňom natočil Miro Remo. Mohutný Tibor chodí so svojimi obrovskými knihami po Paríži a ukazuje ich zaskočeným neznámym turistom. „Som slávny fotograf,“ naznačuje a očakáva obdiv. Ten si za knihy o Cigánoch, o New Yorku, o drevených kostolíkoch či o Kolomanovi Sokolovi, ak spomenieme iba niektoré, určite zaslúži. Ale nie takto ponižujúco.
Už keď som začínal fotografovať pre časopisy, koncom 80. rokov, už vtedy som obdivoval jeho obrovskú charizmu – mohutný bradatý Bud Spencer, pre Cigánov (nehovoril im Rómovia) „gadžo foťák“ –, aj vďaka ktorej urobil spontánne čiernobiele dokumentárne fotografie ako nikto iný na Slovensku. Dostal sa k ľuďom až na dreň bytia, vedel ich akosi rešpektovať aj ovládnuť zároveň. Nezabudnem na historku, ako vošiel pomaly svojím obrovským terénnym autom do ktorejsi z osád, zastal, otvoril okienko, ležérne vyložil lakeť a prvého mladého Cigána sa opýtal: „Hej, kamoš, idem dobre?“ Ten sa nezmohol na nič iné ako na odpoveď: „Ideš.“
.sedem životov
Dlhé týždne som sa teraz v lete bál vytočiť jeho telefónne číslo. Vedel som, že po prudkom krvácaní do mozgu, ktoré ho postihlo v máji v Paríži, kde bol s dcérou, je na tom zle. Veľmi zle. Priateľ fotograf Peter Župník mi síce hovoril, že Tibora v parížskej nemocnici navštívil a komunikovali spolu iba očami a stiskom ruky, no veril som a dúfal, že Tibor má – podobne ako mačka – sedem alebo aj viac životov. A vylíže sa aj z tohto, kde mu dával francúzsky lekár iba minimálnu, ak nie nulovú šancu. Tibora napokon previezli na Slovensko. Najprv do Bratislavy na Antolskú, potom do kúpeľov Kováčová – kde s ním Alan Hyža ešte normálne komunikoval, pričom v dobrom slova zmysle nezničiteľný Tibor spriadal ďalšie plány na knihy a výstavy –, až sa mu napokon zrejme stal osudným prevoz do retronemocnice v Galante. Prečo tam? V Galante žije jeho sestra lekárka. Tam sa prehĺbil úpadok jeho zdravotného stavu. Z Galanty ho na jeho žiadosť prepustili domov. Všetci vedeli, že sa blíži koniec. Iba on, veľký Tibi, si pýtal cigary a hovoril mi, že ešte urobíme u neho žúr s francúzskym vínom. „Samozrejme, Tibinko, určite prídem,“ povedal som mu a s Ingou sme mali čo robiť, aby nevidel na našich tvárach slzy. Som si istý, že aj on vedel, že je koniec.
Bol som jeden z posledných ľudí, ktorí ho v ten osudný deň navštívili. Jeho blízky priateľ, bývalý farár Enzo, ktorý u Tibora v jeho sídle (dom, veľká záhrada, vinohrad, fontána, ateliér) v Harmónii pri Modre už dlhé mesiace býval a posledných šesť dní po prevoze Tibora z nemocnice sa o neho aj svedomito staral, spoločne s niekoľkými inými blízkymi ľuďmi, mu doniesol kyslíkový prístroj, aby lepšie dýchal. Tibor mal hadičky, hovoril ticho a nezrozumiteľne. Držal som ho za ruku. Bola tam aj Inga, obetavá žena z Hriňovej. Prebaľovala mu obväzy na lýtkach. „Nespal, chudáčik, päť nocí, bojí sa zaspať... že sa už nepreberie,“ povedala mi ticho, aby to Tibor nepočul. Z Harmónie som odchádzal zdrvený na stretnutie s fotografom a ďalším Tiborovým blízkym priateľom Alanom Hyžom. Nevedeli sme, čo urobiť, aby sme splnili jeho poslednú vôľu, vydať knihu Babylon. A najmä, ako zachrániť Tiborove drahocenné negatívy a fotografie. Presne dvanásť hodín po mojej návšteve mi v noci krátko po druhej Enzo volal a Alan napísal sms, že Tibor zomrel.
.osamelosť
Boli sme priatelia štvrť storočia. A prežili sme veľa dobrého, no úprimne poviem, aj veľa zlého. To keď mu mnohí blízki ľudia, ale aj kolegovia fotografi, nevedeli odpustiť – a dávali mu to aj patrične pocítiť –, že fotil v kampani Mečiara a skamarátil sa s Lexom. Tibora to bolelo a podľa mňa cítil, že jeho argumenty neobstoja. Tvrdil a verím, že to myslel úprimne, že to bola zákazka, ktorú ako profesionál prijal. Verím, že Mečiarovi čímsi učaril a aj Mečiar jemu. Ako charizmou obdarený človek podobnému človeku. Nie ako politik. No bolo to naivné. Vtedy, koncom 90. rokov, Tibor sprivatizoval menšiu fabriku z Pezinka. Hovoril mi, že sa vôbec necíti podnikateľom, no zo zisku bude nahradzovať štát a vydávať knihy svoje a knihy svojich priateľov. To aj do veľkej miery naplnil.
No fatálne sa mýlil podľa mňa v dvoch veciach. Poškodilo to jeho meno medzi dobrými a rozumnými ľuďmi, pre ktorých sú Mečiar a Lexa neakceptovateľní. Pamätám si, ako som svojho času článkom pre Dominofórum oslovil dvoch výborných fotografov, Karola Kállaya a Tibora Huszára (dnes už, žiaľ, ani jeden z nich nie je medzi nami), aby už prestali s verejnými útokmi voči sebe. Prvý písal o druhom, že sa spolčil s Mečiarom, druhý o prvom, že spolupracoval s ŠtB. No najmä, vnútorne to všetko zožieralo jeho samotného – Tibor čoraz viac, najmä po rozvode a strate kontaktov s deťmi, trpel bolestivou osamelosťou. Krásne to ukazuje dokument, ktorý o ňom natočil Miro Remo. Mohutný Tibor chodí so svojimi obrovskými knihami po Paríži a ukazuje ich zaskočeným neznámym turistom. „Som slávny fotograf,“ naznačuje a očakáva obdiv. Ten si za knihy o Cigánoch, o New Yorku, o drevených kostolíkoch či o Kolomanovi Sokolovi, ak spomenieme iba niektoré, určite zaslúži. Ale nie takto ponižujúco.
Už keď som začínal fotografovať pre časopisy, koncom 80. rokov, už vtedy som obdivoval jeho obrovskú charizmu – mohutný bradatý Bud Spencer, pre Cigánov (nehovoril im Rómovia) „gadžo foťák“ –, aj vďaka ktorej urobil spontánne čiernobiele dokumentárne fotografie ako nikto iný na Slovensku. Dostal sa k ľuďom až na dreň bytia, vedel ich akosi rešpektovať aj ovládnuť zároveň. Nezabudnem na historku, ako vošiel pomaly svojím obrovským terénnym autom do ktorejsi z osád, zastal, otvoril okienko, ležérne vyložil lakeť a prvého mladého Cigána sa opýtal: „Hej, kamoš, idem dobre?“ Ten sa nezmohol na nič iné ako na odpoveď: „Ideš.“
.sedem životov
Dlhé týždne som sa teraz v lete bál vytočiť jeho telefónne číslo. Vedel som, že po prudkom krvácaní do mozgu, ktoré ho postihlo v máji v Paríži, kde bol s dcérou, je na tom zle. Veľmi zle. Priateľ fotograf Peter Župník mi síce hovoril, že Tibora v parížskej nemocnici navštívil a komunikovali spolu iba očami a stiskom ruky, no veril som a dúfal, že Tibor má – podobne ako mačka – sedem alebo aj viac životov. A vylíže sa aj z tohto, kde mu dával francúzsky lekár iba minimálnu, ak nie nulovú šancu. Tibora napokon previezli na Slovensko. Najprv do Bratislavy na Antolskú, potom do kúpeľov Kováčová – kde s ním Alan Hyža ešte normálne komunikoval, pričom v dobrom slova zmysle nezničiteľný Tibor spriadal ďalšie plány na knihy a výstavy –, až sa mu napokon zrejme stal osudným prevoz do retronemocnice v Galante. Prečo tam? V Galante žije jeho sestra lekárka. Tam sa prehĺbil úpadok jeho zdravotného stavu. Z Galanty ho na jeho žiadosť prepustili domov. Všetci vedeli, že sa blíži koniec. Iba on, veľký Tibi, si pýtal cigary a hovoril mi, že ešte urobíme u neho žúr s francúzskym vínom. „Samozrejme, Tibinko, určite prídem,“ povedal som mu a s Ingou sme mali čo robiť, aby nevidel na našich tvárach slzy. Som si istý, že aj on vedel, že je koniec.
Ak ste našli chybu, napíšte na web@tyzden.sk.