Môj život so Spotify

Môj prvý kontakt s touto službou sa udial pred pár rokmi, keď sa stalo módou, že hudobné časopisy a organizátori festivalov začali vytvárať „Spotify Playlists”. Obsahovali ukážky z festivalového line-upu, najzaujímavejšie tracky z minulého mesiaca a podobné veci. Keď som si ich chcel pustiť, skončil som na stránke, ktorá mi oznamovala, že Spotify zatiaľ nie je v mojej krajine dostupný. Skúsil som to obísť tak, že som sa prihlásil napríklad z Dánska, ale Spotify moju naivnú hru odhalil a trval na tom, že som zo Slovenska (dnes viem, že sa to dá obísť, no moja úroveň počítačovej gramotnosti na to nestačí).
Najprv som si Spotify otestoval. Nechal som ho vyhľadať obskúrne staré, alebo, naopak, úplne nové albumy. Väčšina z nich tam bola, niektoré chýbali, iné v priebehu roka pribudli. Za ten rok sa totiž Spotify rozšíril do trinástich ďalších krajín (aktuálne je dostupný v 31 krajinách) – pribudli napríklad hudobné „veľmoci” ako Írsko, Poľsko alebo Island a s nimi aj katalógy miestnych hudobných vydavateľstiev.
Vtedy dávno – teda pred rokom – bol Spotify „len” prehľadným a bohatým streamovacím servisom. To znamená, že ak ste si spomenuli, povedzme, na Stevieho Wondera, Dinah Washington, Buddyho Hollyho či The Kinks, mali ste k dispozícii ich kompletné diskografie. Ak ste sa dozvedeli, že novú platňu nahrali Josh Pearson, Gemma Hayes alebo faerský spevák Teitur, mohli ste ju počúvať spravidla už v deň oficiálneho vydania. Neskôr pribúdali „aplikácie”. Najpoužívanejšia a najužitočnejšia z nich sa volá ADM (Any Decent Music?), prinášajúca rebríček okolo stovky albumov, zoradených podľa hodnotenia kritikov z päťdesiatich rôznych médií z USA, Kanady, Veľkej Británie, Austrálie a Nemecka. Svoje aplikácie majú aj niektoré hudobné vydavateľstvá – najzaujímavejšia a najobsažnejšia je aplikácia labelu Blue Note, užitočné sú aj aplikácie Matador a Domino Records, ako aj distribučnej firmy PIAS, ktorá reprezentuje menšie vydavateľstvá. Často používam aj aplikáciu portálu Pitchfork (každý recenzovaný album si môžem okamžite vypočuť). Viacero aplikácií hudobných časopisov (Rolling Stone, NME či hudobnej redakcie Guardian) mám tiež na svojej užívateľskej obrazovke, no keďže poriadne nefungujú, používam ich málo. Skvelú aplikáciu má Nick Cave a skupina Blur.
Za posledný rok Spotify celkom úspešne posilňuje svoj „komunitný” rozmer. Umožňuje mi (vďaka prepojeniu s Facebookom a Twitterom hľadať „priateľov” a nechať sa inšpirovať tým, čo počúvajú. Pred pár mesiacmi sa objavila služba Discover, ktorá mi na základe toho, čo počúvam, dáva tipy na veci (umelcov, albumy, playlisty či koncerty v blízkosti môjho mesta), ktoré by ma mohli zaujímať. Okrem toho môžem počúvať „Spotify Radio”, založené buď na štýle (folk, nu jazz, speed metal,...), alebo na umelcovi (The Roots Radio, Beck Radio, Erik Satie Radio,...).
Neviem, či Spotify platí umelcom málo, či veľa. Viem však, že v pondelok vyšli albumy Emilíany Torrini a skupiny múm. Z jedného aj druhého si určite zadovážim fyzický nosič, no už teraz som si ich niekoľkokrát  vypočul. Keďže som v posledných dňoch čítal knihu od bubeníka The Roots ?uestlova, veľa som počúval hudbu, o ktorej píše, teda Princea, D’Angela, Dirty Projectors, Eriku Badu či The Roots. Vďaka aplikácii ADM som objavil skvelú pesničkárku Valerie June, Pitchork ma naviedol na nový album malijského gitaristu Vieux Farka Turé. Bez Spotify by som nič z toho nepočul. Takto som počúvajúc zarobil pár centov hudobníkom, ktorých mám rád.