Malá domov na pozemkovom fonde je najväčší škandál posledných troch volebných období nielen pre odhadovanú výšku lupu, ale i neuveriteľne drzý spôsob machinácie, takpovediac v priamom prenose.
Ešte zo žiadnej kauzy netrčalo tak transparentne financovanie strany, respektíve osobné obohacovanie. HZDS, ktorého ľudia svietia ako lampáše na začiatku i na konci tunela, dokonale zreprodukovalo bezstarostnú priamočiarosť, s akou sa obohacovali v 90. rokoch (keď napríklad Mečiar prihral Rezešovi tretinu železiarní uznesením vlády!) či desaťročie pred nimi tí, ktorí si boli beztrestnosťou istí.
Tance okolo úradníka Brízu, ministra Jureňu či krízy v koalícii, ktoré dominujú v popredí obrazu, len zacláňajú podstate príbehu: Smer a HZDS si pozemkový úrad rozparcelovali a Mečiarova strana svoju zónu vplyvu premenila okamžite na dojnú kravu. Výhovorky pánov z firmy GVM, že oni nemajú s HZDS nič spoločné, sú pri pohľade na skupinové foto s Mečiarom zo Španielska či penzión hneď vedľa Elektry verejná provokácia. Keďže pán Bališ z GVM nepoprel ani informáciu, že fungoval ako akýsi „styčný dôstojník“ (sprostredkovateľ) takzvanej pôžičky Mečiarovi na Elektru, jeho rola v systéme je krištáľovo priezračná. My si predsa nemusíme klamať: „Pôžička“ bola vymyslená na vysvetlenie pôvodu peňazí, z ktorých sa vila financovala, keďže expremiér ich z legálnych príjmov nemohol získať.
Rozhorčenie Roberta Fica, ktorým ohuroval v médiách, je verná kópia inkvizičného plameňa, aký zvykne horieť v očiach čínskych komunistov, keď idú obesiť nejakého skorumpovaného prvého tajomníka. Je jedno, či premiér naozaj verí, že posilňovanie roly štátu na všetkých úrovniach je kompatibilné s bojom proti korupcii, alebo sa len cynicky pretvaruje, aby zakryl službu tým istým pozadiam, čo boli pred desiatimi rokmi za HZDS. Každý si môže myslieť, čo chce, podľa toho, či si nižšie cení Ficov intelekt alebo charakter. Avšak obraz, ktorý premiér podsúva, že on na čele záťahu proti zlodejom vyčistí chliev HZDS, „aj keby to malo viesť k rozpadu vládnej koalície“, je perfídna mediálna hra. Zlodej nie je Bríza, ale HZDS. Pretože s predstavou, že HZDS nominuje do úradu svojho človeka, ten „vyvedie“ z fondu pozemky v Tatrách akejsi firme, ktorá si nechá celý profit pre seba, hoci je zhodou šťastných okolností viac ako blízka HZDS, sa nemôže sekundu vážne zaoberať ani predseda vlády.
Na stave vecí nič nemení, že cena pôdy vo Veľkom Slavkove môže byť nadhodnotená. Aj keby mal pán Bališ pravdu, že na kšefte zarobili „iba“ štvornásobok 13 miliónov, čo vyplatili reštituentom, aj tak je to dosť na jednu novú Elektru. Alebo na dva týždne intenzívnej volebnej kampane... Pričom je kľúčové, že k biznisu sa dostali zneužitím informácie, ktorú získali len preto, lebo majú „blízko“ k tej istej strane ako úradník na fonde. V slušnejších spoločnostiach sa to v biznise nepovoľuje a trestá ako „insider trading“. Na Slovensku je, zrejme, možné sa vyviazať kúzelnou formulou, že „nebol porušený zákon“.
Čaro pozemkových fondov, pre ktoré ich politici (nielen na Slovensku) tak milujú, je v tom, že parcely sú komodita s najpohyblivejšou hodnotou. Jedno politické rozhodnutie v budúcnosti, o ktorom dnes vedia iba „zasvätení“, a stúpne stonásobne. Prokuratúra a Bríza je trestnoprávna zodpovednosť, ale politicky je podstatné, že keby Fico považoval reštitučný kšeft skutočne za „čosi, čo je absolútne nezlučiteľné s touto vládou“, rozpad koalície by musel vyhlásiť automaticky. Pretože HZDS smrdí od Mečiara, nie od Brízu.
Ešte zo žiadnej kauzy netrčalo tak transparentne financovanie strany, respektíve osobné obohacovanie. HZDS, ktorého ľudia svietia ako lampáše na začiatku i na konci tunela, dokonale zreprodukovalo bezstarostnú priamočiarosť, s akou sa obohacovali v 90. rokoch (keď napríklad Mečiar prihral Rezešovi tretinu železiarní uznesením vlády!) či desaťročie pred nimi tí, ktorí si boli beztrestnosťou istí.
Tance okolo úradníka Brízu, ministra Jureňu či krízy v koalícii, ktoré dominujú v popredí obrazu, len zacláňajú podstate príbehu: Smer a HZDS si pozemkový úrad rozparcelovali a Mečiarova strana svoju zónu vplyvu premenila okamžite na dojnú kravu. Výhovorky pánov z firmy GVM, že oni nemajú s HZDS nič spoločné, sú pri pohľade na skupinové foto s Mečiarom zo Španielska či penzión hneď vedľa Elektry verejná provokácia. Keďže pán Bališ z GVM nepoprel ani informáciu, že fungoval ako akýsi „styčný dôstojník“ (sprostredkovateľ) takzvanej pôžičky Mečiarovi na Elektru, jeho rola v systéme je krištáľovo priezračná. My si predsa nemusíme klamať: „Pôžička“ bola vymyslená na vysvetlenie pôvodu peňazí, z ktorých sa vila financovala, keďže expremiér ich z legálnych príjmov nemohol získať.
Rozhorčenie Roberta Fica, ktorým ohuroval v médiách, je verná kópia inkvizičného plameňa, aký zvykne horieť v očiach čínskych komunistov, keď idú obesiť nejakého skorumpovaného prvého tajomníka. Je jedno, či premiér naozaj verí, že posilňovanie roly štátu na všetkých úrovniach je kompatibilné s bojom proti korupcii, alebo sa len cynicky pretvaruje, aby zakryl službu tým istým pozadiam, čo boli pred desiatimi rokmi za HZDS. Každý si môže myslieť, čo chce, podľa toho, či si nižšie cení Ficov intelekt alebo charakter. Avšak obraz, ktorý premiér podsúva, že on na čele záťahu proti zlodejom vyčistí chliev HZDS, „aj keby to malo viesť k rozpadu vládnej koalície“, je perfídna mediálna hra. Zlodej nie je Bríza, ale HZDS. Pretože s predstavou, že HZDS nominuje do úradu svojho človeka, ten „vyvedie“ z fondu pozemky v Tatrách akejsi firme, ktorá si nechá celý profit pre seba, hoci je zhodou šťastných okolností viac ako blízka HZDS, sa nemôže sekundu vážne zaoberať ani predseda vlády.
Na stave vecí nič nemení, že cena pôdy vo Veľkom Slavkove môže byť nadhodnotená. Aj keby mal pán Bališ pravdu, že na kšefte zarobili „iba“ štvornásobok 13 miliónov, čo vyplatili reštituentom, aj tak je to dosť na jednu novú Elektru. Alebo na dva týždne intenzívnej volebnej kampane... Pričom je kľúčové, že k biznisu sa dostali zneužitím informácie, ktorú získali len preto, lebo majú „blízko“ k tej istej strane ako úradník na fonde. V slušnejších spoločnostiach sa to v biznise nepovoľuje a trestá ako „insider trading“. Na Slovensku je, zrejme, možné sa vyviazať kúzelnou formulou, že „nebol porušený zákon“.
Čaro pozemkových fondov, pre ktoré ich politici (nielen na Slovensku) tak milujú, je v tom, že parcely sú komodita s najpohyblivejšou hodnotou. Jedno politické rozhodnutie v budúcnosti, o ktorom dnes vedia iba „zasvätení“, a stúpne stonásobne. Prokuratúra a Bríza je trestnoprávna zodpovednosť, ale politicky je podstatné, že keby Fico považoval reštitučný kšeft skutočne za „čosi, čo je absolútne nezlučiteľné s touto vládou“, rozpad koalície by musel vyhlásiť automaticky. Pretože HZDS smrdí od Mečiara, nie od Brízu.
Ak ste našli chybu, napíšte na web@tyzden.sk.