.ako sa tvoj sólový projekt začal?
Sólový projekt bol pôvodne určený pre festival poézie v Haagu. Keďže sa mi nepáčil klasický formát, keď človek sedí na pódiu a číta verše, vymyslel som si performanciu. Postupne sa z toho stal istý druh avantgardnej zábavy. Na pódiu mám len mikrofón a štyri pedále, s pomocou ktorých loopujem svoje zvuky. Nepoužívam žiadne nástroje, nič nemám nahraté vopred. Je to len hlas a manipulácia hlasu. S týmito obmedzeniami sa snažím vytvoriť udalosť, ktorá je vkusná, avantgardná a zábavná.
.akú časť z toho, čo robíš na pódiu, máš vopred pripravenú?
Asi tak 50 percent. Je to podobne ako v prípade stand-up zabávača. Pripravené časti preto nazývam „rutiny”. V rutinách viem, že poviem tento konkrétny príbeh, viem, že sa chcem dostať od A k B a zvukový inžinier Boris Wilsdorf vie, s ktorými pedálmi budem pracovať. Každý večer to dopadne ináč, ale vždy je to tá istá kompozícia.
.môžeš uviesť nejaký príklad?
Jednou z vecí, ktoré robievam, je napríklad Hoxov gén.V DNA všetkých živých bytostí sú sekvencie, ktoré umožňujú vývoj niektorých častí organizmov. Existuje napríklad sekvencia, ktorá vedie k vývoju oka. Je rovnaká u psa, koňa či človeka. Až sekvencia, ktorá ide po nej, určuje, o akého živočícha pôjde. V časopise Spiegel som sa dočítal o vedcovi, ktorý vo svojom laboratóriu na základe týchto sekvencií tvoril nové organizmy. Na základe toho som vytvoril akustický experiment. Boris vie presne, kedy tvorím DNA, kedy ju strihám na kratšie sekvencie a kedy pridávam ďalšie časti DNA, určujúce, čo vytváram – ruky, krídla, oči. Čiže vieme presne, o akú kompozíciu ide, ale to, ako presne sa to zmení na hudbu, nevieme. To sa mení každý večer. Aj keď sa nám nepodarí vytvoriť nového živočícha, je to zábavné.
.sú tvoje sólové vystúpenia viac performanciami alebo komunikáciou?
Reagujem na obecensvo, občas ho dokonca nechávam aj spievať: napríklad, keď potrebujem vytvoriť gama žiarenie v pozadí vesmíru v kompozícii Solar System.
.o čo ide?
Je to zvukový model slnečnej sústavy. Mám na to pripravený presný plán (Blixa vyťahuje zo saka papier s názvami planét a číslami). Loopovacie zariadenie dokáže pracovať len s 31-sekundovými fragmentami. Ak chcem urobiť zvukový model solárneho systému a zachovať pritom skutočné pomery vzialeností jednotlivých planét, musím sa držať modelu z roku 1786. Teda bez Uránu, Neptúna a Pluta, lebo tie sú príliš vzdialené. Takže najvzdialenejšou planétou je pre mňa Saturn – 30 sekúnd. Od toho sa odvíja mierka pre ostatné planéty. Potom dodávam mesiace a niekedy aj asteroidy. Tých je veľa. Je medzi nimi napríklad Swissair. Swissair nejaký čas nelietal, no asteroid Swissair lieta stále. Alebo Bratislava.
.to by bolo dobré meno pre asteroid.
Taký asteroid už predsa existuje!
.naozaj?
Naozaj! Môžeš vyhodiť do vzduchu celú našu planétu, no každé väčšie mesto má po sebe pomenovaný asteroid, ktorý bude lietať ďalej. Podobne ako asteroidy John, Paul, George a Ringo. A Frank Zappa. (Smiech.)
.je aj asteroid Blixa Bargeld?
Zatiaľ ešte nie.
.zdá sa, že máš veľmi rád vedu.
Pôvodne som sa rozhodoval medzi archeológiou a astronómiou. Išiel som do školy, kde sa vyučovala latinčina a gréčtina, aby som sa mohol stať archeológom. Ale potom ma vyhodili zo školy a stal som sa hudobníkom. Hoci som už nikdy nič neštudoval, záujem o vedu ma neopustil.
.sólové predstavenia musia byť pre teba veľmi intenzívne. Čo ti pri nich dáva najväčšie uspokojenie?
Keď nad tým stratím kontrolu a zároveň som schopný doviesť vystúpenie do konca. Vo chvíli, keď vstúpiš na pódium, opúšťaš normálne časopriestorové kontinuum a začínaš sa pohybovať v inom vesmíre. Keď sa ti to darí, prežívaš uspokojenie. Keby som počas vystúpenia stál hodinu na sklenenej črepine, mal by som veľkú ranu, ale pravdepodobne by som bolesť necítil. Stáva sa mi, že prídem na pódium a poviem: „Dámy a páni, netuším, čo teraz idem robiť.” Ak sa vtedy niečo stane, ak sa mi niečo otvorí, tak sa dostanem niekde, kde som ešte nebol a zoberiem tam so sebou aj publikum. Raz sa mi v Mníchove stala zaujímavá vec: keďže som nemal stopky a na Solar System som ich potreboval, išiel som do Woolworthu na rohu a kúpil som si jednoduché stopky s hodinkami. Po nejakom čase na pódiu som sa nebadane pozrel na tie hodinky, chcel som vedieť, ako dlho už trvá moje vystúpenie. Zistil som, že je to ešte len 40 minút. Tak som išiel ďalšiu hodinu. Ku koncu už ľudia zaspávali. Bol som totiž na pódiu 2 hodiny a 40 minút. Tie hodinky nemali totiž nastavený letný čas. Do Mníchova ma potom dlho nepozvali. (Smiech.)
.sú tieto sólové vystúpenia úplne iné, ako, povedzme, spievanie pesničiek?
Ja stále fungujem v rovnakej štruktúre s rovnakými parametrami. Verš-refrén-verš,... Najprv si vytvorím systém, dodržiavam ho a potom ho porušujem. Čiže stále robím piesne, no nie úplne konvenčné.
.einstürzende Neubauten mali údajne koncom 80. rokov hrať v Československu, no bol z toho škandál. Pamätáš sa na to?
Pamätám si to veľmi dobre. Bolo to v roku 1987 a mieroví aktivisti v Západnom Nemecku vymysleli, že zorganizujú dva koncerty proti šíreniu jadrových zbraní. Jeden sa konal v Mníchove, druhý mal byť v Plzni. Po koncerte v Mníchove nechceli zrazu o koncerte v Plzni ani počuť. My a Die Toten Hosen sme však trvali na tom, že pôjdeme hrať aj do Plzne. Ostatní boli obyčajní oportunisti a do Československa nešli. Dozvedeli sa o tom fanúšikovia z NDR a išli vlakmi do Plzne. Stasi tie vlaky zastavila pred Plzňou, aby sa východní Nemci na koncert nedostali. Okrem nás a Die Toten Hosen na tom koncerte hrala nejaká punková kapela (Zóna A, pozn. red.) a prorežimní umelci z NDR a z Československa. Die Toten Hosen hrali poobede, po nich vystúpil nejaký český popový spevák (Michal David, pozn. red.) a ľudia naňho hádzali štrk. Kým nás z Československa vyhostili, Die Toten Hosen a nás zavreli do autobusu, ktorý obkľúčili policajti so psami, aby sa k nám nik nedostal. Za policajtami boli československí pankáči, ktorí protestovali a snažili sa nás podporiť. Písal som im na papieriky odkazy a hádzal ich ponad policajtov. Po páde Železnej opony mi jeden vrátili. Stálo na ňom: „Oni sa neboja nás, ale vás.”
Sólový projekt bol pôvodne určený pre festival poézie v Haagu. Keďže sa mi nepáčil klasický formát, keď človek sedí na pódiu a číta verše, vymyslel som si performanciu. Postupne sa z toho stal istý druh avantgardnej zábavy. Na pódiu mám len mikrofón a štyri pedále, s pomocou ktorých loopujem svoje zvuky. Nepoužívam žiadne nástroje, nič nemám nahraté vopred. Je to len hlas a manipulácia hlasu. S týmito obmedzeniami sa snažím vytvoriť udalosť, ktorá je vkusná, avantgardná a zábavná.
.akú časť z toho, čo robíš na pódiu, máš vopred pripravenú?
Asi tak 50 percent. Je to podobne ako v prípade stand-up zabávača. Pripravené časti preto nazývam „rutiny”. V rutinách viem, že poviem tento konkrétny príbeh, viem, že sa chcem dostať od A k B a zvukový inžinier Boris Wilsdorf vie, s ktorými pedálmi budem pracovať. Každý večer to dopadne ináč, ale vždy je to tá istá kompozícia.
.môžeš uviesť nejaký príklad?
Jednou z vecí, ktoré robievam, je napríklad Hoxov gén.V DNA všetkých živých bytostí sú sekvencie, ktoré umožňujú vývoj niektorých častí organizmov. Existuje napríklad sekvencia, ktorá vedie k vývoju oka. Je rovnaká u psa, koňa či človeka. Až sekvencia, ktorá ide po nej, určuje, o akého živočícha pôjde. V časopise Spiegel som sa dočítal o vedcovi, ktorý vo svojom laboratóriu na základe týchto sekvencií tvoril nové organizmy. Na základe toho som vytvoril akustický experiment. Boris vie presne, kedy tvorím DNA, kedy ju strihám na kratšie sekvencie a kedy pridávam ďalšie časti DNA, určujúce, čo vytváram – ruky, krídla, oči. Čiže vieme presne, o akú kompozíciu ide, ale to, ako presne sa to zmení na hudbu, nevieme. To sa mení každý večer. Aj keď sa nám nepodarí vytvoriť nového živočícha, je to zábavné.
.sú tvoje sólové vystúpenia viac performanciami alebo komunikáciou?
Reagujem na obecensvo, občas ho dokonca nechávam aj spievať: napríklad, keď potrebujem vytvoriť gama žiarenie v pozadí vesmíru v kompozícii Solar System.
.o čo ide?
Je to zvukový model slnečnej sústavy. Mám na to pripravený presný plán (Blixa vyťahuje zo saka papier s názvami planét a číslami). Loopovacie zariadenie dokáže pracovať len s 31-sekundovými fragmentami. Ak chcem urobiť zvukový model solárneho systému a zachovať pritom skutočné pomery vzialeností jednotlivých planét, musím sa držať modelu z roku 1786. Teda bez Uránu, Neptúna a Pluta, lebo tie sú príliš vzdialené. Takže najvzdialenejšou planétou je pre mňa Saturn – 30 sekúnd. Od toho sa odvíja mierka pre ostatné planéty. Potom dodávam mesiace a niekedy aj asteroidy. Tých je veľa. Je medzi nimi napríklad Swissair. Swissair nejaký čas nelietal, no asteroid Swissair lieta stále. Alebo Bratislava.
.to by bolo dobré meno pre asteroid.
Taký asteroid už predsa existuje!
.naozaj?
Naozaj! Môžeš vyhodiť do vzduchu celú našu planétu, no každé väčšie mesto má po sebe pomenovaný asteroid, ktorý bude lietať ďalej. Podobne ako asteroidy John, Paul, George a Ringo. A Frank Zappa. (Smiech.)
.je aj asteroid Blixa Bargeld?
Zatiaľ ešte nie.
.zdá sa, že máš veľmi rád vedu.
Pôvodne som sa rozhodoval medzi archeológiou a astronómiou. Išiel som do školy, kde sa vyučovala latinčina a gréčtina, aby som sa mohol stať archeológom. Ale potom ma vyhodili zo školy a stal som sa hudobníkom. Hoci som už nikdy nič neštudoval, záujem o vedu ma neopustil.
.sólové predstavenia musia byť pre teba veľmi intenzívne. Čo ti pri nich dáva najväčšie uspokojenie?
Keď nad tým stratím kontrolu a zároveň som schopný doviesť vystúpenie do konca. Vo chvíli, keď vstúpiš na pódium, opúšťaš normálne časopriestorové kontinuum a začínaš sa pohybovať v inom vesmíre. Keď sa ti to darí, prežívaš uspokojenie. Keby som počas vystúpenia stál hodinu na sklenenej črepine, mal by som veľkú ranu, ale pravdepodobne by som bolesť necítil. Stáva sa mi, že prídem na pódium a poviem: „Dámy a páni, netuším, čo teraz idem robiť.” Ak sa vtedy niečo stane, ak sa mi niečo otvorí, tak sa dostanem niekde, kde som ešte nebol a zoberiem tam so sebou aj publikum. Raz sa mi v Mníchove stala zaujímavá vec: keďže som nemal stopky a na Solar System som ich potreboval, išiel som do Woolworthu na rohu a kúpil som si jednoduché stopky s hodinkami. Po nejakom čase na pódiu som sa nebadane pozrel na tie hodinky, chcel som vedieť, ako dlho už trvá moje vystúpenie. Zistil som, že je to ešte len 40 minút. Tak som išiel ďalšiu hodinu. Ku koncu už ľudia zaspávali. Bol som totiž na pódiu 2 hodiny a 40 minút. Tie hodinky nemali totiž nastavený letný čas. Do Mníchova ma potom dlho nepozvali. (Smiech.)
.sú tieto sólové vystúpenia úplne iné, ako, povedzme, spievanie pesničiek?
Ja stále fungujem v rovnakej štruktúre s rovnakými parametrami. Verš-refrén-verš,... Najprv si vytvorím systém, dodržiavam ho a potom ho porušujem. Čiže stále robím piesne, no nie úplne konvenčné.
.einstürzende Neubauten mali údajne koncom 80. rokov hrať v Československu, no bol z toho škandál. Pamätáš sa na to?
Pamätám si to veľmi dobre. Bolo to v roku 1987 a mieroví aktivisti v Západnom Nemecku vymysleli, že zorganizujú dva koncerty proti šíreniu jadrových zbraní. Jeden sa konal v Mníchove, druhý mal byť v Plzni. Po koncerte v Mníchove nechceli zrazu o koncerte v Plzni ani počuť. My a Die Toten Hosen sme však trvali na tom, že pôjdeme hrať aj do Plzne. Ostatní boli obyčajní oportunisti a do Československa nešli. Dozvedeli sa o tom fanúšikovia z NDR a išli vlakmi do Plzne. Stasi tie vlaky zastavila pred Plzňou, aby sa východní Nemci na koncert nedostali. Okrem nás a Die Toten Hosen na tom koncerte hrala nejaká punková kapela (Zóna A, pozn. red.) a prorežimní umelci z NDR a z Československa. Die Toten Hosen hrali poobede, po nich vystúpil nejaký český popový spevák (Michal David, pozn. red.) a ľudia naňho hádzali štrk. Kým nás z Československa vyhostili, Die Toten Hosen a nás zavreli do autobusu, ktorý obkľúčili policajti so psami, aby sa k nám nik nedostal. Za policajtami boli československí pankáči, ktorí protestovali a snažili sa nás podporiť. Písal som im na papieriky odkazy a hádzal ich ponad policajtov. Po páde Železnej opony mi jeden vrátili. Stálo na ňom: „Oni sa neboja nás, ale vás.”
Ak ste našli chybu, napíšte na web@tyzden.sk.