Výstava nie je retrospektívna, napriek tomu je chronologicky radená a prierezovo pokrýva Stachovu tvorbu od 80. rokov až do súčasnosti. Ide o cestu od čistej fotografie diptychov s jabĺčkami po opäť čistú fotografiu sakrálnej i svetskej architektúry, kľukatú cestu, popretkávanú mnohými odbočeniami. Tieto odchody a návraty od a k médiu fotografie sú zdrojom napätia, ktoré je niekedy vzrušujúce. Jediným zásadným problémom výstavy sú jej limity, dané obmedzeným priestorom.
Diptychy s jabĺčkami, venované téme času, sú dnes už klasikou slovenskej fotografie. Je veľmi zaujímavé vidieť ich v kontexte nasledujúcej Stachovej tvorby. K prvým zásahom do fotografie patria portály a dúhy, ktoré Stacho začal maľovať na fotografie. Ružovo optimistickú namaľoval v polovici osemdesiatych rokov vývojkou na fotografický papier. Kúsok od ružovej však visí aj Olympijsky žiadostivá, sprejom nastriekaná dúha, ktorá sa v krikľavých farbách klenie nad fotografiu panorámy Tatier a ktorá je datovaná rokom 2013. Obe dúhy patria v rámci Stachových výletov mimo územia čistej fotografie k tomu najlepšiemu. Ich výpoveď presahuje rámec priamočiareho politického komentára a hovorí o hlbších prúdoch, určujúcich podstatu nášho bytia. Tak ako v Ružovo optimistickej dokázal Stacho zachytiť mizériu rozvinutého socializmu presvedčivejšie, ako v niekedy až príliš doslovných diptychoch, porovnávajúcich komunistickú a kresťanskú symboliku, tak do aktuálnej Olympijsky žiarivej dostal všetku tú vulgárnosť, pahltnosť a krikľavosť súčasnosti.
Ľubo Stacho bol v osemdesiatych rokoch súčasťou neoficiálnej výtvarnej scény, prepojenej okrem výtvarného názoru aj politickým postojom. Politikum bolo pevnou súčasťou jeho tvorby. Diptychy, porovnávajúce kresťanskú a komunistickú symboliku, uvedené na výstave podtitulom Politické diptychy, sú najsilnejšie tam, kde prekračujú rámec priamej politickej výpovede. Jedným zo zaujímavých konceptov je i časozberná séria fotografií výkladu mäsiarstva na Obchodnej ulici. Séria pokračuje aj po novembri 89, aj keď, žiaľ, už nie tak systematicky.
Deväťdesiate roky boli pre Stacha obdobím hľadania. V tomto období akoby nad fotografom prevážil výtvarník. Začal sa venovať akcii, veľmi zaujímavé je napríklad Pridajte ruku z roku 1989. Tá opäť vznikla na fotopapieri odtlačkami rúk, namočených vo vývojke. V tomto období sa začína s až obsesívnou dôslednosťou venovať téme holokaustu. Na výstave je reinštalácia diela Plátna spomienok a zabúdania, pôvodne vystaveného v trnavskej synagóge v roku 1997 a napriek omnoho skromnejšiemu priestoru, ktorý dostala v galérii, jej nechýba pôsobivosť. Niektoré zo Stachových vykročení do výtvarného sveta boli až príliš dôsledné. Séria New Spirit, pozostávajúca z vlastných fotografií vo forme denníkových poznámok, kombinovaných s nájdenými fotografiami abstraktných štruktúr, pôsobí, akoby ju ani nerobil fotograf. Naopak, omnoho výraznejšia je séria Rozpúšťanie obrazu, v ktorej Stacho dekonštruuje a rozvíja podstatu média fotografie. Na Stachove pomery je to veľmi intímny, introvertne zameraný počin, ktorý si nenárokuje na komentovanie sveta okolo seba. Najvýraznejšie z tohto obdobia vyznievajú Expozičné skúšky, zrejme práve vďaka hmatateľnej konkrétnosti, zachytenej v útržkoch, ktoré vznikli počas expozičných skúšok v tmavej komore a ktoré Stacho nalepil na pás térového papiera.
Nové tisícročie prinieslo Stachov návrat k fotografii. A je to návrat v plnej sile. Stachovou spoluautorkou sa stáva Monika Stacho a zrejme aj jej pričinením absolvuje Stachova tvorba veľmi úspešný prechod do digitálnej doby. Fotografia tohto obdobia je postavená na Stachovej skúsenosti s fotografiou architektúry, dostáva sa však ďaleko nad rámec toho, čo si bežne pod týmto termínom predstavíme. Séria O domoch je znovu postavená na diptychoch, ktoré mapujú premenu, ktorou táto krajina prechádza. Jedným z vyvrcholením výstavy sú veľkoformátové fotografie zo série Nová Spiritualita, ktorá beží od roku 2010. Čistá fotografia architektúry, človek je iba na jednej z fotografií. Rozpadávajúce sa synagógy a kostoly sú doplnené o fotografie ruín fabrík, ktoré zostali prázdne po privatizačnom spľundrovaní. Toto je poloha, v ktorej sa nám zdajú Monika a Ľubo Stacho veľmi silní a presvedčiví.
Postavenie Ľuba Stacha na našej výtvarnej scéne je jedinečné. Mnoho z rozporov, ktoré sú v jeho tvorbe obsiahnuté, je spojených s rozpormi a problémami, s akými sa u nás stretáva médium fotografie ako také. Stacho je v mnohých momentoch nositeľom, ale aj spolutvorcom jeho víťazstiev i prehier. Výstava v Nitre je tak okrem prehliadky Stachovej tvorby a cez jej optiku i prehliadkou našej minulosti a prítomnosti a navyše aj výpoveďou o ceste, ktorou u nás prešla a prechádza fotografia ako médium. Ak budete mať tú možnosť, určite si ju zájdite pozrieť.
Výstavu Ľuba Stacha PH faktor pozitívny možno vidieť v Nitrianskej galérii do 29. septembra 2013.
Diptychy s jabĺčkami, venované téme času, sú dnes už klasikou slovenskej fotografie. Je veľmi zaujímavé vidieť ich v kontexte nasledujúcej Stachovej tvorby. K prvým zásahom do fotografie patria portály a dúhy, ktoré Stacho začal maľovať na fotografie. Ružovo optimistickú namaľoval v polovici osemdesiatych rokov vývojkou na fotografický papier. Kúsok od ružovej však visí aj Olympijsky žiadostivá, sprejom nastriekaná dúha, ktorá sa v krikľavých farbách klenie nad fotografiu panorámy Tatier a ktorá je datovaná rokom 2013. Obe dúhy patria v rámci Stachových výletov mimo územia čistej fotografie k tomu najlepšiemu. Ich výpoveď presahuje rámec priamočiareho politického komentára a hovorí o hlbších prúdoch, určujúcich podstatu nášho bytia. Tak ako v Ružovo optimistickej dokázal Stacho zachytiť mizériu rozvinutého socializmu presvedčivejšie, ako v niekedy až príliš doslovných diptychoch, porovnávajúcich komunistickú a kresťanskú symboliku, tak do aktuálnej Olympijsky žiarivej dostal všetku tú vulgárnosť, pahltnosť a krikľavosť súčasnosti.
Ľubo Stacho bol v osemdesiatych rokoch súčasťou neoficiálnej výtvarnej scény, prepojenej okrem výtvarného názoru aj politickým postojom. Politikum bolo pevnou súčasťou jeho tvorby. Diptychy, porovnávajúce kresťanskú a komunistickú symboliku, uvedené na výstave podtitulom Politické diptychy, sú najsilnejšie tam, kde prekračujú rámec priamej politickej výpovede. Jedným zo zaujímavých konceptov je i časozberná séria fotografií výkladu mäsiarstva na Obchodnej ulici. Séria pokračuje aj po novembri 89, aj keď, žiaľ, už nie tak systematicky.
Deväťdesiate roky boli pre Stacha obdobím hľadania. V tomto období akoby nad fotografom prevážil výtvarník. Začal sa venovať akcii, veľmi zaujímavé je napríklad Pridajte ruku z roku 1989. Tá opäť vznikla na fotopapieri odtlačkami rúk, namočených vo vývojke. V tomto období sa začína s až obsesívnou dôslednosťou venovať téme holokaustu. Na výstave je reinštalácia diela Plátna spomienok a zabúdania, pôvodne vystaveného v trnavskej synagóge v roku 1997 a napriek omnoho skromnejšiemu priestoru, ktorý dostala v galérii, jej nechýba pôsobivosť. Niektoré zo Stachových vykročení do výtvarného sveta boli až príliš dôsledné. Séria New Spirit, pozostávajúca z vlastných fotografií vo forme denníkových poznámok, kombinovaných s nájdenými fotografiami abstraktných štruktúr, pôsobí, akoby ju ani nerobil fotograf. Naopak, omnoho výraznejšia je séria Rozpúšťanie obrazu, v ktorej Stacho dekonštruuje a rozvíja podstatu média fotografie. Na Stachove pomery je to veľmi intímny, introvertne zameraný počin, ktorý si nenárokuje na komentovanie sveta okolo seba. Najvýraznejšie z tohto obdobia vyznievajú Expozičné skúšky, zrejme práve vďaka hmatateľnej konkrétnosti, zachytenej v útržkoch, ktoré vznikli počas expozičných skúšok v tmavej komore a ktoré Stacho nalepil na pás térového papiera.
Nové tisícročie prinieslo Stachov návrat k fotografii. A je to návrat v plnej sile. Stachovou spoluautorkou sa stáva Monika Stacho a zrejme aj jej pričinením absolvuje Stachova tvorba veľmi úspešný prechod do digitálnej doby. Fotografia tohto obdobia je postavená na Stachovej skúsenosti s fotografiou architektúry, dostáva sa však ďaleko nad rámec toho, čo si bežne pod týmto termínom predstavíme. Séria O domoch je znovu postavená na diptychoch, ktoré mapujú premenu, ktorou táto krajina prechádza. Jedným z vyvrcholením výstavy sú veľkoformátové fotografie zo série Nová Spiritualita, ktorá beží od roku 2010. Čistá fotografia architektúry, človek je iba na jednej z fotografií. Rozpadávajúce sa synagógy a kostoly sú doplnené o fotografie ruín fabrík, ktoré zostali prázdne po privatizačnom spľundrovaní. Toto je poloha, v ktorej sa nám zdajú Monika a Ľubo Stacho veľmi silní a presvedčiví.
Postavenie Ľuba Stacha na našej výtvarnej scéne je jedinečné. Mnoho z rozporov, ktoré sú v jeho tvorbe obsiahnuté, je spojených s rozpormi a problémami, s akými sa u nás stretáva médium fotografie ako také. Stacho je v mnohých momentoch nositeľom, ale aj spolutvorcom jeho víťazstiev i prehier. Výstava v Nitre je tak okrem prehliadky Stachovej tvorby a cez jej optiku i prehliadkou našej minulosti a prítomnosti a navyše aj výpoveďou o ceste, ktorou u nás prešla a prechádza fotografia ako médium. Ak budete mať tú možnosť, určite si ju zájdite pozrieť.
Výstavu Ľuba Stacha PH faktor pozitívny možno vidieť v Nitrianskej galérii do 29. septembra 2013.
Ak ste našli chybu, napíšte na web@tyzden.sk.