„Veľa ľudí zabudlo na časy, keď ešte boli deťmi a...snívali o prekrásnom živote. O tom, aký úžasný bude život, aké ciele si splnia,“ píše Ján Bottayan, finačný poradca nemenovanej spoločnosti na svojom jednočlánkovom blogu. On nezabudol. Stále má sny, ktoré, predpokladám, že po motivačnom seminári nemenovanej spoločnosti, pretavil do jasných 101 cieľov za 1001 dní. Spravil si detailný plán takmer na tri roky o rýchlej kariére, tvrdej práci, zaujímavých príjmoch, verejnom uznaní, rodinnom šťastí, milých drobných radostiach, osobných úspechoch a neustálom rozvíjaní sa.
Jánov blog sa šíril po Facebooku ako vtip. Niekto mu vyčítal prílišné plánovanie v štýle prvé dieťa, dovolenka v Juhoslávii..., niekomu prekážalo meranie úspechu najmä materiálnymi hodnotami (najskôr zaplatí rodičom dovolenku za 1 000 EUR, o niekoľko cieľov a postupov v kariére ďalej im už chce dať dovolenku za 2 000 EUR). Na druhej strane, ak jeho ciele zjednodušíme na pár podstatných mien, nebudú iné, ako ciele iných ľudí. Mať rodinu, byť schopný ju zabezpečiť, byť dobrý v práci, mať priestor na svoje záujmy, môcť si kúpiť veci, čo sa mu páčia, dobre vyzerať. Chce mať vysnívaný úžasný život, chce mať istoty.
.najväčšia istota je neistota
Oliver Burkeman vo svojej knihe Antidote: Happiness for people who can’t stand positive thinking (v preklade Protiliek: Šťastie pre ľudí, ktorí nenávidia pozitívne myslenie) hovorí, že jedna z príčin nášho nešťastia a nespokojnosti so životom je práve hľadanie istoty vo svete, ktorý sa stále mení. Oliver v snahe zistiť, prečo nefungujú motivačné knihy, pozitívne myslenie, alebo aké dopady má kladenie si cieľov, objavuje výhody negatívneho myslenia. Hovorí, že naša snaha, eliminovať negatívne, je presne to, prečo cítime neistotu, neúspech, necítime sa v bezpečí, sme smutní. Aby sme boli šťastní, musíme sa naučiť prijať aj negatívne pocity a nesnažiť sa tak veľmi im uniknúť.
Na svojich cestách za negatívnym myslením sa Oliver dostal do slamu Kibera v kenskom Nairobi. Neprepadol populistickým vysvetleniam, že chudobní ľudia majú menšie očakávania alebo romantickému: ach, oni sú takí šťastní! Kibera nie je miesto, kde by ste chceli prežiť čo i len deň. Obrovská chudoba, vysoká kriminalita, strach o vlastný život sú na dennom poriadku. Neexistujúci kanalizačný systém spravil zo slamu jednu veľkú toaletu, kde obyvatelia svoje exkrementy zaviazané v igelitke odhadzujú čo najďalej od svojho obydlia. Oliver hľadal hlbšie, ako môžu ľudia žiť autentickejší život v týchto podmienkach. Dôvod našiel v nemožnosti získať veci, ktoré my bežne používame na potláčanie pocitu neistoty. Obyvatelia Kibery nemajú možnosť vyjadriť sa svojím unikátnym štýlom v obliekaní alebo vkusom pri zariaďovaní interiéru, nemôžu sa schovať za prestížnu pracovnú pozíciu. Ak si chcú získať ľudí, okrem seba samého nemajú čo prezentovať. Či chcú, alebo nechcú, sú ponechaní napospas svojej zraniteľnosti, bez možnosti niečo predstierať, bez možnosti navodiť si umelý pocit istoty. Ľudia v Kibere tiež istotne túžia niečo vlastniť, možno tak ako Ján, ktorý chce najnovší iPhone, luxusné hodinky, oblek Marco Mirelli či Audi S7. Rozdiel je, nakoľko sú pre nich a pre nás tieto veci sebadefinujúce a či nimi podmieňujeme svoje šťastie. Ako sa napríklad bude cítiť Ján, ak svoje ciele nedosiahne? Bude šťastný aj keby sa nestal regionálnym riaditeľom a šoféroval by len ojazdenú škodovku?
.ciele a neúspechy
Na detailnom plánovaní je riskantná práve identifikácia sa s cieľom a naša neschopnosť upustiť od jeho naplnenia, aj keď už nie je pre nás výhodný. Burkeman píše, že ak narazíme na dôvody, prečo by sme mali zmeniť plán, vidíme ich ako výzvu, k cieľu sa primkneme silnejšie a pracujeme tvrdšie, aby sme ho dosiahli. Táto situácia je nám známa najmä z pracovného prostredia, kde firmy a organizácie namiesto toho, aby svoje plány radšej prehodnotili, investujú do nich ešte viac peňazí a energie. Plánovanie nie je nevýhodou, ak sa na cieľ striktne neviažeme. V takomto prípade vieme zmeniť smer, ak vybraná cesta začne byť nevýhodná alebo ak je nám ponúknutá zaujímavá príležitosť. Viac ako v rigidnom plnení cieľov sa úspech skrýva vo flexibilite k zmenám a v kreatívnom prístupe k ponúkaným možnostiam.
Pri plánovaní málokedy počítame s neúspechom a ak k nemu dôjde, hanbíme sa zaň. V pracovnom prostredí namiesto toho, aby sa nezdary evidovali ako poučenie pre ďalší vývoj firmy, hľadajú sa ich čiastkové prínosy a dôvody, prečo to nemohlo fungovať. Alebo sa na ne prosto zabudne. V Amerike produkty, ktoré sa neujali na trhu, v tichosti odchádzajú do Múzea neúspešných produktov v Michigane. Ako napríklad antiperspirant No Sweat od Revlonu. Stane sa, že sa vývojové tímy prídu pozrieť, či nimi navrhovaný produkt už nebol predtým neúspešne zavedený na trh. Majiteľ Múzea spomenul Burkemanovi prípad, keď tím zistil, že produkt, ktorý práve vyvíjajú, už v minulosti bez úspechu priniesla na trh ich vlastná firma. Prečo je neúspech taký zaznávaný? Skúsenosti známych ľudí pritom hovoria o dôležitosti neúspešných pokusov a padnutí na dno. J. K. Rowling aj Steve Jobs vo svojich známych prejavoch vyzdvihli svoje najväčšie neúspechy ako prelomové zážitky ich života. V tohoročnej diskusii .týždňa na Pohode šéfovia úspešných slovenských firiem Michal Meško z Martinusu a Martin Guttman z Tuli zhodne vyzdvihli neúspech ako dôležitú skúsenosť pri rozbiehaní Start-upu. Nebolo by teda aj pre výberové konania prínosnejšie namiesto otázky o najväčšom úspechu sa zaujímať, čo sa kandidátovi najviac nepodarilo, ako sa od dna odrazil a čo sa pri tom naučil?
.mysli na to najhoršie
Keď sa Olivera pýtajú, či jeho výskum a otvorenie sa negatívnym emóciám zlepšilo jeho život, hovorí najmä o stoicizme. Stoici vidia ideál v prijímaní života takého, aký je. Kým pozitívne myslenie nás navádza zablokovať myšlienky na zlé konce, stoici hovoria, že zlé veci sa dejú často a treba sa na ne pripraviť. Používajú techniku, ktorú si v každodennom živote osvojil aj Burkeman, a to predstaviť si najhorší možný scenár a premyslieť kroky, ktoré by sme urobili v tomto prípade. Iracionálny strach z niečoho, čo sa môže stať v budúcnosti, tak vymeníme za racionálne riešenie možného problému. A väčšinou zistíme, že ani ten najhorší scenár nie je to najstrašnejšie, čo sa nám môže v živote stať. Stoici tiež poukazujú na to, že s vecami, ľuďmi aj vzťahmi zaobchádzame tak, akoby tu mali byť navždy. Aby sme si ich viac vážili a tešili sa z nich, mali by sme si cielene uvedomovať ich (ale aj vlastnú) pominuteľnosť. Dnes sú tu, zajtra ich môžem úplne stratiť. Tá šokujúca predstava ma ihneď prinútila pritúliť si dieťa, pobozkať manžela a tešiť sa hoci aj z varenia obeda v našej kuchyni. Lebo to znamená, že máme kde bývať, čo jesť a sme spolu.
Pre Burkemana negatívna cesta za šťastím nie je súbor pravidiel, ktoré treba dodržovať, nie je to zoznam rád. Vlastne ani nehľadá „komerčné šťastie”, ako nám ho predstavujú motivačné knihy – v podobe úspechu, majetku, štíhlejšieho tela. Ukazuje rôzne cesty k vyrovnanosti a autenticite a navádza nás vyskúšať tú, ktorá je nám najbližšia. Možno by si túto knihu mohol naštudovať aj Ján v rámci svojho 67. cieľa, citujem: „prečítam 10 motivačných kníh“. A možno by ho v knihe oslovila práve myšlienka filozofa Alana Wattsa: „Život je tanec. Keď tancujete, nechcete sa dostať nikam. Význam a účel tanca je len tanec.“
Autorka je spolupracovníčka .týždňa.
Jánov blog sa šíril po Facebooku ako vtip. Niekto mu vyčítal prílišné plánovanie v štýle prvé dieťa, dovolenka v Juhoslávii..., niekomu prekážalo meranie úspechu najmä materiálnymi hodnotami (najskôr zaplatí rodičom dovolenku za 1 000 EUR, o niekoľko cieľov a postupov v kariére ďalej im už chce dať dovolenku za 2 000 EUR). Na druhej strane, ak jeho ciele zjednodušíme na pár podstatných mien, nebudú iné, ako ciele iných ľudí. Mať rodinu, byť schopný ju zabezpečiť, byť dobrý v práci, mať priestor na svoje záujmy, môcť si kúpiť veci, čo sa mu páčia, dobre vyzerať. Chce mať vysnívaný úžasný život, chce mať istoty.
.najväčšia istota je neistota
Oliver Burkeman vo svojej knihe Antidote: Happiness for people who can’t stand positive thinking (v preklade Protiliek: Šťastie pre ľudí, ktorí nenávidia pozitívne myslenie) hovorí, že jedna z príčin nášho nešťastia a nespokojnosti so životom je práve hľadanie istoty vo svete, ktorý sa stále mení. Oliver v snahe zistiť, prečo nefungujú motivačné knihy, pozitívne myslenie, alebo aké dopady má kladenie si cieľov, objavuje výhody negatívneho myslenia. Hovorí, že naša snaha, eliminovať negatívne, je presne to, prečo cítime neistotu, neúspech, necítime sa v bezpečí, sme smutní. Aby sme boli šťastní, musíme sa naučiť prijať aj negatívne pocity a nesnažiť sa tak veľmi im uniknúť.
Na svojich cestách za negatívnym myslením sa Oliver dostal do slamu Kibera v kenskom Nairobi. Neprepadol populistickým vysvetleniam, že chudobní ľudia majú menšie očakávania alebo romantickému: ach, oni sú takí šťastní! Kibera nie je miesto, kde by ste chceli prežiť čo i len deň. Obrovská chudoba, vysoká kriminalita, strach o vlastný život sú na dennom poriadku. Neexistujúci kanalizačný systém spravil zo slamu jednu veľkú toaletu, kde obyvatelia svoje exkrementy zaviazané v igelitke odhadzujú čo najďalej od svojho obydlia. Oliver hľadal hlbšie, ako môžu ľudia žiť autentickejší život v týchto podmienkach. Dôvod našiel v nemožnosti získať veci, ktoré my bežne používame na potláčanie pocitu neistoty. Obyvatelia Kibery nemajú možnosť vyjadriť sa svojím unikátnym štýlom v obliekaní alebo vkusom pri zariaďovaní interiéru, nemôžu sa schovať za prestížnu pracovnú pozíciu. Ak si chcú získať ľudí, okrem seba samého nemajú čo prezentovať. Či chcú, alebo nechcú, sú ponechaní napospas svojej zraniteľnosti, bez možnosti niečo predstierať, bez možnosti navodiť si umelý pocit istoty. Ľudia v Kibere tiež istotne túžia niečo vlastniť, možno tak ako Ján, ktorý chce najnovší iPhone, luxusné hodinky, oblek Marco Mirelli či Audi S7. Rozdiel je, nakoľko sú pre nich a pre nás tieto veci sebadefinujúce a či nimi podmieňujeme svoje šťastie. Ako sa napríklad bude cítiť Ján, ak svoje ciele nedosiahne? Bude šťastný aj keby sa nestal regionálnym riaditeľom a šoféroval by len ojazdenú škodovku?
.ciele a neúspechy
Na detailnom plánovaní je riskantná práve identifikácia sa s cieľom a naša neschopnosť upustiť od jeho naplnenia, aj keď už nie je pre nás výhodný. Burkeman píše, že ak narazíme na dôvody, prečo by sme mali zmeniť plán, vidíme ich ako výzvu, k cieľu sa primkneme silnejšie a pracujeme tvrdšie, aby sme ho dosiahli. Táto situácia je nám známa najmä z pracovného prostredia, kde firmy a organizácie namiesto toho, aby svoje plány radšej prehodnotili, investujú do nich ešte viac peňazí a energie. Plánovanie nie je nevýhodou, ak sa na cieľ striktne neviažeme. V takomto prípade vieme zmeniť smer, ak vybraná cesta začne byť nevýhodná alebo ak je nám ponúknutá zaujímavá príležitosť. Viac ako v rigidnom plnení cieľov sa úspech skrýva vo flexibilite k zmenám a v kreatívnom prístupe k ponúkaným možnostiam.
Pri plánovaní málokedy počítame s neúspechom a ak k nemu dôjde, hanbíme sa zaň. V pracovnom prostredí namiesto toho, aby sa nezdary evidovali ako poučenie pre ďalší vývoj firmy, hľadajú sa ich čiastkové prínosy a dôvody, prečo to nemohlo fungovať. Alebo sa na ne prosto zabudne. V Amerike produkty, ktoré sa neujali na trhu, v tichosti odchádzajú do Múzea neúspešných produktov v Michigane. Ako napríklad antiperspirant No Sweat od Revlonu. Stane sa, že sa vývojové tímy prídu pozrieť, či nimi navrhovaný produkt už nebol predtým neúspešne zavedený na trh. Majiteľ Múzea spomenul Burkemanovi prípad, keď tím zistil, že produkt, ktorý práve vyvíjajú, už v minulosti bez úspechu priniesla na trh ich vlastná firma. Prečo je neúspech taký zaznávaný? Skúsenosti známych ľudí pritom hovoria o dôležitosti neúspešných pokusov a padnutí na dno. J. K. Rowling aj Steve Jobs vo svojich známych prejavoch vyzdvihli svoje najväčšie neúspechy ako prelomové zážitky ich života. V tohoročnej diskusii .týždňa na Pohode šéfovia úspešných slovenských firiem Michal Meško z Martinusu a Martin Guttman z Tuli zhodne vyzdvihli neúspech ako dôležitú skúsenosť pri rozbiehaní Start-upu. Nebolo by teda aj pre výberové konania prínosnejšie namiesto otázky o najväčšom úspechu sa zaujímať, čo sa kandidátovi najviac nepodarilo, ako sa od dna odrazil a čo sa pri tom naučil?
.mysli na to najhoršie
Keď sa Olivera pýtajú, či jeho výskum a otvorenie sa negatívnym emóciám zlepšilo jeho život, hovorí najmä o stoicizme. Stoici vidia ideál v prijímaní života takého, aký je. Kým pozitívne myslenie nás navádza zablokovať myšlienky na zlé konce, stoici hovoria, že zlé veci sa dejú často a treba sa na ne pripraviť. Používajú techniku, ktorú si v každodennom živote osvojil aj Burkeman, a to predstaviť si najhorší možný scenár a premyslieť kroky, ktoré by sme urobili v tomto prípade. Iracionálny strach z niečoho, čo sa môže stať v budúcnosti, tak vymeníme za racionálne riešenie možného problému. A väčšinou zistíme, že ani ten najhorší scenár nie je to najstrašnejšie, čo sa nám môže v živote stať. Stoici tiež poukazujú na to, že s vecami, ľuďmi aj vzťahmi zaobchádzame tak, akoby tu mali byť navždy. Aby sme si ich viac vážili a tešili sa z nich, mali by sme si cielene uvedomovať ich (ale aj vlastnú) pominuteľnosť. Dnes sú tu, zajtra ich môžem úplne stratiť. Tá šokujúca predstava ma ihneď prinútila pritúliť si dieťa, pobozkať manžela a tešiť sa hoci aj z varenia obeda v našej kuchyni. Lebo to znamená, že máme kde bývať, čo jesť a sme spolu.
Pre Burkemana negatívna cesta za šťastím nie je súbor pravidiel, ktoré treba dodržovať, nie je to zoznam rád. Vlastne ani nehľadá „komerčné šťastie”, ako nám ho predstavujú motivačné knihy – v podobe úspechu, majetku, štíhlejšieho tela. Ukazuje rôzne cesty k vyrovnanosti a autenticite a navádza nás vyskúšať tú, ktorá je nám najbližšia. Možno by si túto knihu mohol naštudovať aj Ján v rámci svojho 67. cieľa, citujem: „prečítam 10 motivačných kníh“. A možno by ho v knihe oslovila práve myšlienka filozofa Alana Wattsa: „Život je tanec. Keď tancujete, nechcete sa dostať nikam. Význam a účel tanca je len tanec.“
Autorka je spolupracovníčka .týždňa.
Ak ste našli chybu, napíšte na web@tyzden.sk.