Vymýšľam
Donedávna som tvrdil, že najlepším miestom na nápady je vlak, často som ním jazdil do Prahy, Košíc, Ostravy, mal som vždy pri sebe papier, notes, ceruzku, značil som si. Takže, odkedy mám auto, nápadov býva vari pomenej. Inak vymýšľam v pracovni, pri hudbe a knihách, patrím ku generácii, ktorá neťahá nápady z googlu. Ten je dobrý, keď si chcem zistiť či spresniť informácie, ale počítač za nás nevymyslí nič. Nápady musia byť v hlave.
Relaxujem
Môj relax je vždy spojený s prírodou, chodím každý deň na prechádzky so psíkmi, bicyklujem, rád spoznávam nové prostredie. Mojím azylom je dom v Čuňove pri lese, ktorý som si horko-ťažko vybudoval. Večer posedím so psami na terase, pozorujem ovce, zatúla sa tam aj srnka, zapálim si cigaretku a rekapitulujem deň. Keď mám dobrý pocit, tak si vínko dám, keď zlý, tak si ho nedám. Takže sa snažím, aby som mal dobré pocity stále a mohol si pestovať túto neresť.
Fajčím zas
Jeden a pol roka som nefajčil, po tom, čo ma odviezla sanitka s vypestovanou pľúcnou embóliou. Keď som už odchádzal, na prístrojoch, ako ma zachraňovali, vtedy som si uvedomil, že asi netreba fajčiť. Lenže potom som znova dostal chuť jednu si zapáliť a vychutnať svoj azyl a už to išlo. Asi čakám na ďalšiu embóliu, ktorá ma definitívne odrovná. Elektronické cigarety som neskúšal, to je umelé, výmysel 21. storočia a to sa mi nepáči. Cigareta bola vymyslená na to, aby v nej bol tabak a nie nejaká elektronika.
Okuliare a šál
V televízii som ako režisér celé roky pozeral do monitorov, nie je príjemné potom vyjsť na ostré denné svetlo. Slnečné okuliare nosím na hlave stále, nie je to žiadna imidžovka, mám veľmi citlivé oči. Často sa stáva, že nosím v kancelárii dvoje okuliarov, na temene slnečné, aby som mohol vyjsť na balkón, na čele dioptrické, na čítanie. Či nenosím šál, ako správny umelec? Pochopiteľne, šály mám veľmi rád. V divadle sa nesmie fajčiť, takže si ho omotám okolo krku a idem sa s tou mojou neresťou vyrovnať na balkón. Neznášam nekultúrnych fajčiarov a vie ma nasrdiť, keď niekto vyhodí ohorok z idúceho auta. Mám rád prírodu aj poriadok, v tom sa správam veľmi disciplinovane, aj keď prenosný popolník, ako pán architekt Peter Bauer, so sebou ešte nenosím.
Vyháňam
Sviečky v kancelárii mám zapálené stále, vyháňam zlých duchov, zlé predtuchy. Bránim sa im, chcem byť pozitívne naladený. Doma sviečky nepotrebujem, tam mám psích priateľov. Rozumejú mi, vycítia, keď mám dobrú a zlú náladu, vedia, čo si myslím, aj keď ten mladší pes si niekedy robí po svojom.
Očerveniem
Viem sa vytočiť až dočervena. Ako šéf neznášam, keď sú ľudia pasívni alebo zanedbávajú úlohy, ale viem to aj dosť rýchlo dať na poriadok. Ako režisér dávam temperamentným spôsobom najavo, keď sa ľudia nekoncentrujú, nie sú pripravení, vtedy kričím, revem, hádžem veci o zem, kopem do sedadiel, dosť dlho to vo mne pretrváva, až po skúške sa upokojím.
Nezabúdam
Peniaze míňam a potom nemám. Mamon nie je hodnota, ktorej by som fandil, chcem mať len také peniaze, aby som bol slobodný. Mám veľa priateľov, s ktorými si rozumiem. Zvyčajne to tak býva, chvíľu som šéf, alebo riaditeľ, potom chvíľu zase nie som, vtedy zrazu telefóny nezvonia, ale je okolo mňa takých 5-6 ľudí, ktorí či som hore alebo dole, na mňa nezabudnú a ani ja na nich.
Donedávna som tvrdil, že najlepším miestom na nápady je vlak, často som ním jazdil do Prahy, Košíc, Ostravy, mal som vždy pri sebe papier, notes, ceruzku, značil som si. Takže, odkedy mám auto, nápadov býva vari pomenej. Inak vymýšľam v pracovni, pri hudbe a knihách, patrím ku generácii, ktorá neťahá nápady z googlu. Ten je dobrý, keď si chcem zistiť či spresniť informácie, ale počítač za nás nevymyslí nič. Nápady musia byť v hlave.
Relaxujem
Môj relax je vždy spojený s prírodou, chodím každý deň na prechádzky so psíkmi, bicyklujem, rád spoznávam nové prostredie. Mojím azylom je dom v Čuňove pri lese, ktorý som si horko-ťažko vybudoval. Večer posedím so psami na terase, pozorujem ovce, zatúla sa tam aj srnka, zapálim si cigaretku a rekapitulujem deň. Keď mám dobrý pocit, tak si vínko dám, keď zlý, tak si ho nedám. Takže sa snažím, aby som mal dobré pocity stále a mohol si pestovať túto neresť.
Fajčím zas
Jeden a pol roka som nefajčil, po tom, čo ma odviezla sanitka s vypestovanou pľúcnou embóliou. Keď som už odchádzal, na prístrojoch, ako ma zachraňovali, vtedy som si uvedomil, že asi netreba fajčiť. Lenže potom som znova dostal chuť jednu si zapáliť a vychutnať svoj azyl a už to išlo. Asi čakám na ďalšiu embóliu, ktorá ma definitívne odrovná. Elektronické cigarety som neskúšal, to je umelé, výmysel 21. storočia a to sa mi nepáči. Cigareta bola vymyslená na to, aby v nej bol tabak a nie nejaká elektronika.
Okuliare a šál
V televízii som ako režisér celé roky pozeral do monitorov, nie je príjemné potom vyjsť na ostré denné svetlo. Slnečné okuliare nosím na hlave stále, nie je to žiadna imidžovka, mám veľmi citlivé oči. Často sa stáva, že nosím v kancelárii dvoje okuliarov, na temene slnečné, aby som mohol vyjsť na balkón, na čele dioptrické, na čítanie. Či nenosím šál, ako správny umelec? Pochopiteľne, šály mám veľmi rád. V divadle sa nesmie fajčiť, takže si ho omotám okolo krku a idem sa s tou mojou neresťou vyrovnať na balkón. Neznášam nekultúrnych fajčiarov a vie ma nasrdiť, keď niekto vyhodí ohorok z idúceho auta. Mám rád prírodu aj poriadok, v tom sa správam veľmi disciplinovane, aj keď prenosný popolník, ako pán architekt Peter Bauer, so sebou ešte nenosím.
Vyháňam
Sviečky v kancelárii mám zapálené stále, vyháňam zlých duchov, zlé predtuchy. Bránim sa im, chcem byť pozitívne naladený. Doma sviečky nepotrebujem, tam mám psích priateľov. Rozumejú mi, vycítia, keď mám dobrú a zlú náladu, vedia, čo si myslím, aj keď ten mladší pes si niekedy robí po svojom.
Očerveniem
Viem sa vytočiť až dočervena. Ako šéf neznášam, keď sú ľudia pasívni alebo zanedbávajú úlohy, ale viem to aj dosť rýchlo dať na poriadok. Ako režisér dávam temperamentným spôsobom najavo, keď sa ľudia nekoncentrujú, nie sú pripravení, vtedy kričím, revem, hádžem veci o zem, kopem do sedadiel, dosť dlho to vo mne pretrváva, až po skúške sa upokojím.
Nezabúdam
Peniaze míňam a potom nemám. Mamon nie je hodnota, ktorej by som fandil, chcem mať len také peniaze, aby som bol slobodný. Mám veľa priateľov, s ktorými si rozumiem. Zvyčajne to tak býva, chvíľu som šéf, alebo riaditeľ, potom chvíľu zase nie som, vtedy zrazu telefóny nezvonia, ale je okolo mňa takých 5-6 ľudí, ktorí či som hore alebo dole, na mňa nezabudnú a ani ja na nich.
Ak ste našli chybu, napíšte na web@tyzden.sk.