S rozmachom internetových fór a sociálnych sietí sa zmenšil svet a začali sa organizovať skupiny ľudí, ktorých nespája rovnaké sídlisko, trieda či športový klub, ale nejaká malicherná drobnosť. Napríklad to, že vlastnia auto rovnakej značky. Nevadí, že každý býva inde, majú úplne odlišné životy a nebyť rovnakého auta, nikdy by sa nespoznali.
.ktoré auto má charakter?
Kluby vlastníkov vznikajú naprieč celým portfóliom značiek u nás predávaných – svoje kluby majú vlastníci Fordov, Volkswagenov, BMW či dokonca Hyundaiov. Združujú sa v nich prevažne majitelia starších áut. Rivalita medzi klubmi ostáva pri silných slovách, ale všetkým svorne pripadá najsmiešnejší práve Hyundai klub. Klubisti si myslia, že kórejské autá sú bezcharakterné a nemožno k nim mať citový vzťah, nieto ešte ich na diskusných fórach nazývať miláčikmi. Podľa všeobecnej predstavy kluby združujú obmedzených -násťročných mládencov s čerstvými vodičákmi a riedkym ochlpením na tvári, ktorí vrážajú všetky peniaze do auta. V skutočnosti v kluboch bývajú nadšenci oboch pohlaví a všetkého veku; na to sa jednoducho neberie ohľad. Aj keď majú rovnaké značky či modely, každý chce, aby to jeho vyzeralo najlepšie a hlavne inak od ostatných. Po ére divokých úprav, veľkých nárazníkov a hliní kových krídel – tento trend nastolil film Rýchlo a zbesilo z roku 2001 – je dnes v móde auto udržiavať v špičkovom, ale originálnom stave, len mu znížiť podvozok a namontovať pekné kolesá.
„Patriť do nejakého klubu je ako mať koníček. Chodiť napríklad do hudobného krúžku, alebo sa venovať matematike. Klub má svoje pravidlá, svoje tradície, svoje zrazy. Klub je ako rodina, pomáhajú ti, podporujú ťa, radia ti, podpichujú ťa,“ konštatuje Jakub. Renault Clio si vybral pre jeho výhodný pomer cena/výkon. Do klubu sa pridal s celkom neupraveným autom; dnes je jeho Clio matne zelené a vyzdobené tak, aby evokovalo lietadlo Supermarine Spitfire z druhej svetovej vojny. Pri jazde v ňom sa strieda vrčanie športového vzduchového filtra, drhnutie zníženého podvozku o zem a bzučanie kolies o blat níky. Súťaží s ním na tuningových zrazoch v strednej Európe. „Netreba sa báť pridať sa do klubu aj s neupraveným autom,“ dodáva.
Na zraz Renault Clio sme prišli s najnovším modelom vo verzii Grandtour čiže kombi, vybaveným benzínovým motorom s objemom 0,9 litra. Na zraz nás doviezol v pohodlí mäkkého podvozku a pohodlných sedadiel. (Naspäť domov nás tiež doviezol v pohodlí, ale pomalá a iritujúca navigácia sa rozhodla zatĺcť klinec do svojej rakvy tým, že nás poslala otočiť sa do protismeru do susednej obce, vzdialenej pätnásť kilometrov.) Trojvalec má zaujímavý, bručivý zvuk a ak sa neponáhľate, aj sympatickú spotrebu pod šesť litrov. Obavy z výkonu maličkého motora sa nenaplnili – motor je preplňovaný turbom a má výkon deväťdesiat koní, čo je absolútne dostačujúce na bežné jazdenie, avšak pri plnšom aute už prestával stačiť. Kto chce cestovať s viacerými pasažiermi alebo veľkým nákladom, mal by siahnuť po naftovej verzii, ktorá lepšie zvládne pridanú záťaž. Záťaž je však relatívna – na zadných sedadlách i v kufri je miesta tak akurát na pomery triedy, avšak pri nakladaní väčšieho nábytku sa nám zdalo, že pri otvore do kufra uprednostnili dizajnéri formu pred funkciou.
.program na sobotu večer
V kolektíve starších Clií vyzeralo to najnovšie veľmi moderne, aj keď bez akýchkoľvek úprav sa zdalo vysoko nad zemou a s malými kolesami. Namiesto nálepiek a plastových doplnkov malo Clio peknú medo vo hnedú metalízu a LED diódy v maske chladiča, o ktorých sa členovia klubu i príslušníci Policajného Zboru SR zhodli, že vyzerajú ako podomácky dorobené. Hádka o to, či je nové Clio krajšie vo verzii kombi, alebo ako hatchback, ostala nedoriešená, ale všetci sa zhodli na tom, že na aktuálnu štvrtú generáciu namiešal Renault krásne laky.
Členovia Renault Clio klubu si nové Clio obzerali úplne inou optikou než spotrebitelia či motoristickí novinári. Poznamenali, že káble a hadičky vedené ponad motor výrazne sťažujú výmenu sviečok, že oproti minulej generácii sa podstatne sťažila demontáž predného nárazníka a že je vybavené plechovými diskami, ktoré výnimočne dobre imitujú tie hliníkové, ale hrdzavejú na nich skrutky.
Uvedomili sme si, že príslušníci klubov skutočne nie sú nejaká škodná zver na našich cestách. Divoké párty plné alkoholu a iných látok vymenili za lásku ku svojim autám. O autá sa príkladne starajú, väčšinu údržby si robia sami – či už pre nedôveru k autoservisom, alebo z plezíru, nevieme. Cynici by povedali, že majitelia rovnakých modelov sa združujú práve preto, aby si pomáhali s údržbou svojich rozpadávajúcich sa vrakov. „Výhodou je to, že ak si už v servise nevedia rady, klub dá hlavy dokopy a často pomôže,“ potvrdzuje Jakub. „Svoje auto som zdedil po mamičke. Zvykol som si, obľúbil som si ho. V klube som získal nových kamarátov a spoznal ľudí, ktorí mi dokážu pomôcť so všetkým okolo môjho auta. Teraz mám aj program na sobotňajšie večery a pár ľudí, s ktorými môžem ísť večer pred Danubiu a nemusím sa hanbiť,“ uzatvára Filip.
Autor je spolupracovník .týždňa
.ktoré auto má charakter?
Kluby vlastníkov vznikajú naprieč celým portfóliom značiek u nás predávaných – svoje kluby majú vlastníci Fordov, Volkswagenov, BMW či dokonca Hyundaiov. Združujú sa v nich prevažne majitelia starších áut. Rivalita medzi klubmi ostáva pri silných slovách, ale všetkým svorne pripadá najsmiešnejší práve Hyundai klub. Klubisti si myslia, že kórejské autá sú bezcharakterné a nemožno k nim mať citový vzťah, nieto ešte ich na diskusných fórach nazývať miláčikmi. Podľa všeobecnej predstavy kluby združujú obmedzených -násťročných mládencov s čerstvými vodičákmi a riedkym ochlpením na tvári, ktorí vrážajú všetky peniaze do auta. V skutočnosti v kluboch bývajú nadšenci oboch pohlaví a všetkého veku; na to sa jednoducho neberie ohľad. Aj keď majú rovnaké značky či modely, každý chce, aby to jeho vyzeralo najlepšie a hlavne inak od ostatných. Po ére divokých úprav, veľkých nárazníkov a hliní kových krídel – tento trend nastolil film Rýchlo a zbesilo z roku 2001 – je dnes v móde auto udržiavať v špičkovom, ale originálnom stave, len mu znížiť podvozok a namontovať pekné kolesá.
„Patriť do nejakého klubu je ako mať koníček. Chodiť napríklad do hudobného krúžku, alebo sa venovať matematike. Klub má svoje pravidlá, svoje tradície, svoje zrazy. Klub je ako rodina, pomáhajú ti, podporujú ťa, radia ti, podpichujú ťa,“ konštatuje Jakub. Renault Clio si vybral pre jeho výhodný pomer cena/výkon. Do klubu sa pridal s celkom neupraveným autom; dnes je jeho Clio matne zelené a vyzdobené tak, aby evokovalo lietadlo Supermarine Spitfire z druhej svetovej vojny. Pri jazde v ňom sa strieda vrčanie športového vzduchového filtra, drhnutie zníženého podvozku o zem a bzučanie kolies o blat níky. Súťaží s ním na tuningových zrazoch v strednej Európe. „Netreba sa báť pridať sa do klubu aj s neupraveným autom,“ dodáva.
Na zraz Renault Clio sme prišli s najnovším modelom vo verzii Grandtour čiže kombi, vybaveným benzínovým motorom s objemom 0,9 litra. Na zraz nás doviezol v pohodlí mäkkého podvozku a pohodlných sedadiel. (Naspäť domov nás tiež doviezol v pohodlí, ale pomalá a iritujúca navigácia sa rozhodla zatĺcť klinec do svojej rakvy tým, že nás poslala otočiť sa do protismeru do susednej obce, vzdialenej pätnásť kilometrov.) Trojvalec má zaujímavý, bručivý zvuk a ak sa neponáhľate, aj sympatickú spotrebu pod šesť litrov. Obavy z výkonu maličkého motora sa nenaplnili – motor je preplňovaný turbom a má výkon deväťdesiat koní, čo je absolútne dostačujúce na bežné jazdenie, avšak pri plnšom aute už prestával stačiť. Kto chce cestovať s viacerými pasažiermi alebo veľkým nákladom, mal by siahnuť po naftovej verzii, ktorá lepšie zvládne pridanú záťaž. Záťaž je však relatívna – na zadných sedadlách i v kufri je miesta tak akurát na pomery triedy, avšak pri nakladaní väčšieho nábytku sa nám zdalo, že pri otvore do kufra uprednostnili dizajnéri formu pred funkciou.
.program na sobotu večer
V kolektíve starších Clií vyzeralo to najnovšie veľmi moderne, aj keď bez akýchkoľvek úprav sa zdalo vysoko nad zemou a s malými kolesami. Namiesto nálepiek a plastových doplnkov malo Clio peknú medo vo hnedú metalízu a LED diódy v maske chladiča, o ktorých sa členovia klubu i príslušníci Policajného Zboru SR zhodli, že vyzerajú ako podomácky dorobené. Hádka o to, či je nové Clio krajšie vo verzii kombi, alebo ako hatchback, ostala nedoriešená, ale všetci sa zhodli na tom, že na aktuálnu štvrtú generáciu namiešal Renault krásne laky.
Členovia Renault Clio klubu si nové Clio obzerali úplne inou optikou než spotrebitelia či motoristickí novinári. Poznamenali, že káble a hadičky vedené ponad motor výrazne sťažujú výmenu sviečok, že oproti minulej generácii sa podstatne sťažila demontáž predného nárazníka a že je vybavené plechovými diskami, ktoré výnimočne dobre imitujú tie hliníkové, ale hrdzavejú na nich skrutky.
Uvedomili sme si, že príslušníci klubov skutočne nie sú nejaká škodná zver na našich cestách. Divoké párty plné alkoholu a iných látok vymenili za lásku ku svojim autám. O autá sa príkladne starajú, väčšinu údržby si robia sami – či už pre nedôveru k autoservisom, alebo z plezíru, nevieme. Cynici by povedali, že majitelia rovnakých modelov sa združujú práve preto, aby si pomáhali s údržbou svojich rozpadávajúcich sa vrakov. „Výhodou je to, že ak si už v servise nevedia rady, klub dá hlavy dokopy a často pomôže,“ potvrdzuje Jakub. „Svoje auto som zdedil po mamičke. Zvykol som si, obľúbil som si ho. V klube som získal nových kamarátov a spoznal ľudí, ktorí mi dokážu pomôcť so všetkým okolo môjho auta. Teraz mám aj program na sobotňajšie večery a pár ľudí, s ktorými môžem ísť večer pred Danubiu a nemusím sa hanbiť,“ uzatvára Filip.
Autor je spolupracovník .týždňa
Ak ste našli chybu, napíšte na web@tyzden.sk.