Chvíľu sa zdá, že opozícia sa konečne dočkala svojej veľkej chvíle a má v rukách kauzu, cez ktorú dostane Roberta Fica pod tlak. Pravicoví poslanci, ktorí prichádzajú na mimoriadnu schôdzu o odvolaní premiéra, vyzerajú odhodlane. Daniel Lipšic dokonca hovorí, že ide o kauzu, ktorá je väčšia než Gorila. Opozícia po dlhom čase pôsobí jednotne a aj poslanci z SDKÚ či KDH síce s trochou závisti, ale predsa len uznávajú, že Lipšicovi sa podarilo prísť so silnou témou. Keď Robert Fico v prejave poslancom KDH, SDKÚ a Mostu ironicky vyčíta, že si Lišpicom nechali ukradnúť iniciatívu, jeden z kádeháckych poslancov sa nakloní k svojmu susedovi v lavici a s významným gestom mu povie: „Tak v tomto má pravdu.“ Po niekoľkých hodinách je to však aj tak jedno. Scénu totiž ovládne a najviac mediálnej pozornosti na seba strhne Igor Matovič. Arogantný Pavol Paška, podgurážení poslanci Smeru, papierová maketa Fica či návštevníci na parlamentnom balkóne, ktorých niektoré médiá označia za občianskych aktivistov, hoci spôsobmi viac pripomínajú futbalových ultrafans, či vecná podstata celej kauzy, to všetko sú len kulisy v divadelnom predstavení predsedu Obyčajných ľudí.
Na druhý deň po nočnom rokovaní parlamentu už mnohí opoziční poslanci hovoria, že si od začiatku mysleli, že Ficovo odvolávanie nie je dobrý nápad. No z vlaku, ktorý dal do pohybu líder NOVA, sa vraj už nedalo vystúpiť. „Nabudúce si už skutočne dobre rozmyslím, či dám svoj podpis pod zvolanie mimoriadnej schôdze. Nemám už najmenšiu chuť prispievať k tomu, čo tu predvádzajú Matovič s Hlinom,“ sťažuje sa jeden z opozičných poslancov. „Bitka o papierového Fica otvára síce mnohé nové otázky, ale prekrýva podstatu debaty,“ povzdychne si zase na svojom facebookovom profile poslanec za SDKÚ Martin Fedor. Obsah ranných novín mu dáva za pravdu. V tých najčítanejších už komplikovanú transakciu medzi štátom a spoločnosťou EPH prekrýva bitka poslancov, počet vypitých fliaš s alkoholom a Matovičova pracovná ponuka pre parlamentnú upratovačku.
.o čo ide
V samotnej štruktúre spoločností, ktoré tvoria SPP, sa laik ľahko stratí. Rovnako v komplikovanej spleti domnelých i skutočných ekonomicko-politických záujmov EPH či J&T, ale aj vlády a opozície. Celá transakcia sa týka takzvanej materskej akciovej spoločnosti SPP, ktorá sa zaoberá obchodovaním a dodávkami zemného plynu. Jej klientom sú domácnosti i firmy. Táto spoločnosť má viaceré dcérske spoločnosti, ktoré sa zaoberajú inými čiastkovými činnosťami v oblasti plynárenstva, medzi ktorými ako najvýznamnejšie vyčnievajú Eustream (ide o tranzitnú spoločnosť) a SPP distribúcia (rozvodná spoločnosť). Okrem obchodovania a dodávky zemného plynu má SPP príjmy aj z dividend týchto dcérskych spoločností.
Štát doteraz vlastnil 51 percent akcií SPP a mal väčšinu vo valnom zhromaždení. Zvyšných 49 percent akcií (a manažérsku kontrolu) drží po odchode francúzskej spoločnosti GDF Suez a nemeckej E.ON Ruhrgas český Energetický a průmyslový holding (EPH). Jeho najvýraznejšou tvárou sú podnikatelia Daniel Křetinský a Peter Kellner, no asi tretinovým akcionárom je slovenská investičná skupina J&T.
.prečo strata?
Po novom bude štát vlastniť sto percent akcií SPP. Lenže v dcérskych spoločnostiach mu naďalej zostane 51 percent, kým manažérska kontrola a 49 percent akcií sa budú nachádzať na strane EPH. Problém je, že materská SPP je sama osebe stratová. K zisku si dopomáha dividendami dcérskych spoločností. Jej stratu spôsobuje predaj plynu domácnostiam. Energetický analytik Michal Hudec vyzdvihuje podiel, ktorý má na týchto stratách regulátor cien a ním je Úrad pre reguláciu sieťových odvetví (ÚRSO). „Toto sa v celej diskusii okolo SPP trochu obchádza. Ak sú ceny regulované, tak stratovosť firiem, ich ziskovosť či megaziskovosť je vecou prevažne regulačného úradu.“ Práve regulačný úrad by bez ohľadu na to, kto je pri moci a aké sociálne preferencie má vláda, mal konať vždy nezávisle a vychádzať jedine z objektívnych čísiel, ktoré vygeneruje trh. Ten by mal zrátať, aká je nákupná cena zemného plynu či výška nákladov, ktoré má firma s takýmto podnikaním. Okrem toho ešte treba priznať obchodníkovi oprávnenú nepatrnú maržu.
Problémom je, že na Slovensku sa dá v prípade ÚRSO len ťažko hovoriť o nezávislosti. Nikto v brandži nepochybuje o tom, že šéf úradu Jozef Holjenčík je Ficovým človekom. Bola to nakoniec prvá vláda Roberta Fica, ktorá v roku 2007 vymenila takzvanú regulačnú radu tohto úradu a Holjenčíka vymenovala do jej čela. S Robertom Ficom sa mal Holjenčík zblížiť ešte počas fungovania druhej vlády Mikuláša Dzurindu, keď s ním predseda Smeru konzultoval niektoré problémy energetiky. Holjenčík v tejto oblasti dlhší čas podnikal ako generálny riaditeľ martinskej spoločnosti JHS a v oblasti energetiky bol aj súdnym znalcom.
.plynový spasiteľ
Aby bol SPP v zisku, podľa hrubého odhadu by museli byť ceny pre domácnosti oproti dnešku asi o desatinu vyššie. Pre Roberta Fica bolo vždy dôležité štylizovať sa do úlohy „plynového spasiteľa“, ktorý zabezpečí domácnostiam s nízkymi príjmami nízke ceny energií. Problém je, že sa to nedá robiť dlhodobo na účet pološtátnej firmy. Už za prvej Ficovej vlády vznikali spory medzi jednotlivými akcionármi plynárenského obra kvôli cenám plynu pre domácnosti. V roku 2008 prešiel zákonný návrh, ktorý v kuloároch nesie označenie „Lex SPP“. Keď chcel súkromný akcionár požiadať štátneho regulátora o vyššie ceny, narazil už vo valnom zhromaždení vlastnej firmy na štátneho akcionára, ktorý s tým, samozrejme, nesúhlasil. Teda SPP bol v situácii, kde sa jeden spoluvlastník na ceny pozerá čisto ekonomicky, kým druhý výlučne politicky. A oheň bol na streche. Slovenskej republike hrozili súdne spory približne o 200 miliónov eur. Vláda aj regulátor sa tvárili sebaisto. No málo transparentný spôsob, akým sa u nás vykonávala cenová regulácia, sa nepáčil ani Európskej komisii. Z hľadiska štátu teda dohoda s EPH dávala zmysel. Je lepšie mať istú stratu než prísť o obrovské milióny v dôsledku arbitráží. Křetinský zdedil rozbehnuté spory po prevzatí nemeckého a francúzskeho podielu, no po transakcii s vládou ich zastavil.
.semafor?
Lipšicova Nová väčšina, ktorá kúpu materskej spoločnosti SPP štátom otvorila, vidí za transakciou typické správanie sa finančných žralokov, ktorým robí štát garde. „Medzi najagresívnejšie obchody týchto finančných skupín patrí schéma, v ktorej zjednodušene kupujúci kupuje firmu za peniaze kupovanej firmy,“ hovorí ekonomický expert strany Marcel Klimek. Ide o takzvané LBO alebo „levereged buyout“. Európske smernice i slovenský Obchodný zákonník sa snažia takýmto transakciám predchádzať. No finančné skupiny sú veľmi vynachádzavé v obchádzaní týchto zákazov. Klimek upozorňuje na náznaky z oficiálnych vládnych dokumentov, ktoré k takémuto výkladu smerujú. Najmä na možnosť EPH čerpať úver zo skupiny SPP a znížiť základné imanie firmy. Tvrdí, že výsledná schéma bude mať podobu semaforu: „Keď kúpite firmu, rozdelíte jej aktivity na červenú, oranžovú a zelenú. Červená sú stratové veci, ktoré buď zatvoríte, alebo hľadáte blázna, ktorý by to kúpil. Zdá sa mi, že v tomto prípade by to mohol byť štát. Potom je oranžová. To sú málo ziskové aktíva, ktoré sa snažíte predať. V tomto prípade ide o zásobníky. Tie boli dobrý biznis, no ceny v poslednom čase v tomto segmente klesajú. Je zvláštne, že štát má zrazu záujem o zásobníky plynu, kým v rope sa zásobníkov zbavujeme. Zelená je to najvýnosnejšie – monopolná zložka plynárenského biznisu. Tú si investor cez podiely v Eustreame a SPP- Distribúcia ponechá,“ vysvetľuje Klimek.
EPH všetky obvinenia Novej väčšiny odmieta a tvrdí, že nerobí nič, čo by mohlo Slovensko poškodiť. Lipšicovi tiež vyčíta, že ju chce zatiahnuť do slovenského politického boja a chystá na neho žalobu.
.štát ako dobrý vlastník?
Podľa niektorých energetických analytikov by sa aj štátna SPP mohla o nejaký čas dostať do stavu, keď nielenže nebude vytvárať stratu, ale dokonca môže generovať zisk. To však závisí od niekoľkých faktorov. Tým prvým je vyrokovanie lepších cien s Gazpromom, čo je celkom reálne. To ďalšie závisí od toho, ako sa štát bude správať ako vlastník. V SPP by nové štátne vedenie nesmelo kradnúť a musela by sa uskutočniť racionalizácia. Napríklad EPH plánovala zníženie zamestnancov približne o tretinu, a nie je jasné, čo z týchto plánov zostane po prevzatí vládou. Robert Fico opakovane polemizoval s heslom „Štát je zlý vlastník“. Podľa neho aj štátna firma môže byť v zisku, ak ju riadi profesionálny manažér. Problém je, že činnosť SPP sa s prevzatím štátu ešte viac spolitizuje. Súkromné spoločnosti môžu začať selektívne žiadať od politikov Smeru, aby im plynárne dali nižšie ceny. Straty podniku sa môžu ďalej prehlbovať. Špičkový manažér s medzinárodnou povesťou si veľmi dobre rozmyslí, či spojí svoju profesionálnu kariéru s takto spolitizovaným prostredím, navyše s vidinou odvolania po voľbách.
.látanie vlastných chýb
O pôsobení Smeru v energetike v súvislosti s kauzou SPP platia dve veci, typické pre celé jeho vládnutie. A vôbec netreba ísť do korupčno-klientelistických podozrení. Po prvé, aj keď sa biznis s EPH môže javiť v krátkodobom horizonte ako výhodný pre štát, v dlhodobom horizonte je len hasením dôsledkov nevyspytateľnej cenovej regulačnej politiky, ktorú robila Ficova vláda v rokoch 2006 až 2010 a pri ktorej hrozilo, že vyústi do vopred prehratých súdnych sporov. Fico II. tak hasí požiar, ktorý vznikol za Fica I. To je schéma, ktorú poznáme aj z iného rezortu – a to z ministerstva financií, kde nutnosť znižovať deficit a zadlženie Slovenska je výsledkom vládnej rozšafnosti za prvej vlády Smeru.
Druhý, širší trend sa týka deformácií trhového prostredia, ktoré smeruje k štátnemu monopolu. Čo sa môže stať? Podľa politikov Smeru sa plyn vždy predával domácnostiam so stratou a na tom sa ešte pár rokov nebude nič meniť. Ak dominantný hráč na trhu tvorí stratu, je otázne, akú príležitosť zarobiť majú menší súkromní dodávatelia, ktorí musia viac riskovať a je u nich vyššia šanca, že prerobia. Môže sa stať, že títo dodávatelia prestanú prejavovať záujem o segment domácností. „Kým niektorí dodávatelia prehodnocovali možnosti podnikania na slovenskom trhu raz ročne alebo dvojročne, teraz to už pomaly robia každý mesiac,“ hovorí Michal Hudec. Ak štát bude prostredníctvom svojho obchodníka (SPP) držať ceny pod ekonomickými parametrami, ostatných dodávateľov to prinúti predať svoj zákaznícky kmeň SPP a odísť z trhu s domácnosťami. Fakticky by sme sa tak dostali opäť k monopolu. Aj tu sa ponúka analógia s úplne inými rezortmi. Trebárs s úmyslom mať jedinú zdravotnú poisťovňu. Monopolizácia pod vedením štátu a látanie vlastných chýb z prvého volebného obdobia Smeru na účet verejnosti – to sú stálice v politike Roberta Fica, nech už ide o ktorúkoľvek oblasť.
Na druhý deň po nočnom rokovaní parlamentu už mnohí opoziční poslanci hovoria, že si od začiatku mysleli, že Ficovo odvolávanie nie je dobrý nápad. No z vlaku, ktorý dal do pohybu líder NOVA, sa vraj už nedalo vystúpiť. „Nabudúce si už skutočne dobre rozmyslím, či dám svoj podpis pod zvolanie mimoriadnej schôdze. Nemám už najmenšiu chuť prispievať k tomu, čo tu predvádzajú Matovič s Hlinom,“ sťažuje sa jeden z opozičných poslancov. „Bitka o papierového Fica otvára síce mnohé nové otázky, ale prekrýva podstatu debaty,“ povzdychne si zase na svojom facebookovom profile poslanec za SDKÚ Martin Fedor. Obsah ranných novín mu dáva za pravdu. V tých najčítanejších už komplikovanú transakciu medzi štátom a spoločnosťou EPH prekrýva bitka poslancov, počet vypitých fliaš s alkoholom a Matovičova pracovná ponuka pre parlamentnú upratovačku.
.o čo ide
V samotnej štruktúre spoločností, ktoré tvoria SPP, sa laik ľahko stratí. Rovnako v komplikovanej spleti domnelých i skutočných ekonomicko-politických záujmov EPH či J&T, ale aj vlády a opozície. Celá transakcia sa týka takzvanej materskej akciovej spoločnosti SPP, ktorá sa zaoberá obchodovaním a dodávkami zemného plynu. Jej klientom sú domácnosti i firmy. Táto spoločnosť má viaceré dcérske spoločnosti, ktoré sa zaoberajú inými čiastkovými činnosťami v oblasti plynárenstva, medzi ktorými ako najvýznamnejšie vyčnievajú Eustream (ide o tranzitnú spoločnosť) a SPP distribúcia (rozvodná spoločnosť). Okrem obchodovania a dodávky zemného plynu má SPP príjmy aj z dividend týchto dcérskych spoločností.
Štát doteraz vlastnil 51 percent akcií SPP a mal väčšinu vo valnom zhromaždení. Zvyšných 49 percent akcií (a manažérsku kontrolu) drží po odchode francúzskej spoločnosti GDF Suez a nemeckej E.ON Ruhrgas český Energetický a průmyslový holding (EPH). Jeho najvýraznejšou tvárou sú podnikatelia Daniel Křetinský a Peter Kellner, no asi tretinovým akcionárom je slovenská investičná skupina J&T.
.prečo strata?
Po novom bude štát vlastniť sto percent akcií SPP. Lenže v dcérskych spoločnostiach mu naďalej zostane 51 percent, kým manažérska kontrola a 49 percent akcií sa budú nachádzať na strane EPH. Problém je, že materská SPP je sama osebe stratová. K zisku si dopomáha dividendami dcérskych spoločností. Jej stratu spôsobuje predaj plynu domácnostiam. Energetický analytik Michal Hudec vyzdvihuje podiel, ktorý má na týchto stratách regulátor cien a ním je Úrad pre reguláciu sieťových odvetví (ÚRSO). „Toto sa v celej diskusii okolo SPP trochu obchádza. Ak sú ceny regulované, tak stratovosť firiem, ich ziskovosť či megaziskovosť je vecou prevažne regulačného úradu.“ Práve regulačný úrad by bez ohľadu na to, kto je pri moci a aké sociálne preferencie má vláda, mal konať vždy nezávisle a vychádzať jedine z objektívnych čísiel, ktoré vygeneruje trh. Ten by mal zrátať, aká je nákupná cena zemného plynu či výška nákladov, ktoré má firma s takýmto podnikaním. Okrem toho ešte treba priznať obchodníkovi oprávnenú nepatrnú maržu.
Problémom je, že na Slovensku sa dá v prípade ÚRSO len ťažko hovoriť o nezávislosti. Nikto v brandži nepochybuje o tom, že šéf úradu Jozef Holjenčík je Ficovým človekom. Bola to nakoniec prvá vláda Roberta Fica, ktorá v roku 2007 vymenila takzvanú regulačnú radu tohto úradu a Holjenčíka vymenovala do jej čela. S Robertom Ficom sa mal Holjenčík zblížiť ešte počas fungovania druhej vlády Mikuláša Dzurindu, keď s ním predseda Smeru konzultoval niektoré problémy energetiky. Holjenčík v tejto oblasti dlhší čas podnikal ako generálny riaditeľ martinskej spoločnosti JHS a v oblasti energetiky bol aj súdnym znalcom.
.plynový spasiteľ
Aby bol SPP v zisku, podľa hrubého odhadu by museli byť ceny pre domácnosti oproti dnešku asi o desatinu vyššie. Pre Roberta Fica bolo vždy dôležité štylizovať sa do úlohy „plynového spasiteľa“, ktorý zabezpečí domácnostiam s nízkymi príjmami nízke ceny energií. Problém je, že sa to nedá robiť dlhodobo na účet pološtátnej firmy. Už za prvej Ficovej vlády vznikali spory medzi jednotlivými akcionármi plynárenského obra kvôli cenám plynu pre domácnosti. V roku 2008 prešiel zákonný návrh, ktorý v kuloároch nesie označenie „Lex SPP“. Keď chcel súkromný akcionár požiadať štátneho regulátora o vyššie ceny, narazil už vo valnom zhromaždení vlastnej firmy na štátneho akcionára, ktorý s tým, samozrejme, nesúhlasil. Teda SPP bol v situácii, kde sa jeden spoluvlastník na ceny pozerá čisto ekonomicky, kým druhý výlučne politicky. A oheň bol na streche. Slovenskej republike hrozili súdne spory približne o 200 miliónov eur. Vláda aj regulátor sa tvárili sebaisto. No málo transparentný spôsob, akým sa u nás vykonávala cenová regulácia, sa nepáčil ani Európskej komisii. Z hľadiska štátu teda dohoda s EPH dávala zmysel. Je lepšie mať istú stratu než prísť o obrovské milióny v dôsledku arbitráží. Křetinský zdedil rozbehnuté spory po prevzatí nemeckého a francúzskeho podielu, no po transakcii s vládou ich zastavil.
.semafor?
Lipšicova Nová väčšina, ktorá kúpu materskej spoločnosti SPP štátom otvorila, vidí za transakciou typické správanie sa finančných žralokov, ktorým robí štát garde. „Medzi najagresívnejšie obchody týchto finančných skupín patrí schéma, v ktorej zjednodušene kupujúci kupuje firmu za peniaze kupovanej firmy,“ hovorí ekonomický expert strany Marcel Klimek. Ide o takzvané LBO alebo „levereged buyout“. Európske smernice i slovenský Obchodný zákonník sa snažia takýmto transakciám predchádzať. No finančné skupiny sú veľmi vynachádzavé v obchádzaní týchto zákazov. Klimek upozorňuje na náznaky z oficiálnych vládnych dokumentov, ktoré k takémuto výkladu smerujú. Najmä na možnosť EPH čerpať úver zo skupiny SPP a znížiť základné imanie firmy. Tvrdí, že výsledná schéma bude mať podobu semaforu: „Keď kúpite firmu, rozdelíte jej aktivity na červenú, oranžovú a zelenú. Červená sú stratové veci, ktoré buď zatvoríte, alebo hľadáte blázna, ktorý by to kúpil. Zdá sa mi, že v tomto prípade by to mohol byť štát. Potom je oranžová. To sú málo ziskové aktíva, ktoré sa snažíte predať. V tomto prípade ide o zásobníky. Tie boli dobrý biznis, no ceny v poslednom čase v tomto segmente klesajú. Je zvláštne, že štát má zrazu záujem o zásobníky plynu, kým v rope sa zásobníkov zbavujeme. Zelená je to najvýnosnejšie – monopolná zložka plynárenského biznisu. Tú si investor cez podiely v Eustreame a SPP- Distribúcia ponechá,“ vysvetľuje Klimek.
EPH všetky obvinenia Novej väčšiny odmieta a tvrdí, že nerobí nič, čo by mohlo Slovensko poškodiť. Lipšicovi tiež vyčíta, že ju chce zatiahnuť do slovenského politického boja a chystá na neho žalobu.
.štát ako dobrý vlastník?
Podľa niektorých energetických analytikov by sa aj štátna SPP mohla o nejaký čas dostať do stavu, keď nielenže nebude vytvárať stratu, ale dokonca môže generovať zisk. To však závisí od niekoľkých faktorov. Tým prvým je vyrokovanie lepších cien s Gazpromom, čo je celkom reálne. To ďalšie závisí od toho, ako sa štát bude správať ako vlastník. V SPP by nové štátne vedenie nesmelo kradnúť a musela by sa uskutočniť racionalizácia. Napríklad EPH plánovala zníženie zamestnancov približne o tretinu, a nie je jasné, čo z týchto plánov zostane po prevzatí vládou. Robert Fico opakovane polemizoval s heslom „Štát je zlý vlastník“. Podľa neho aj štátna firma môže byť v zisku, ak ju riadi profesionálny manažér. Problém je, že činnosť SPP sa s prevzatím štátu ešte viac spolitizuje. Súkromné spoločnosti môžu začať selektívne žiadať od politikov Smeru, aby im plynárne dali nižšie ceny. Straty podniku sa môžu ďalej prehlbovať. Špičkový manažér s medzinárodnou povesťou si veľmi dobre rozmyslí, či spojí svoju profesionálnu kariéru s takto spolitizovaným prostredím, navyše s vidinou odvolania po voľbách.
.látanie vlastných chýb
O pôsobení Smeru v energetike v súvislosti s kauzou SPP platia dve veci, typické pre celé jeho vládnutie. A vôbec netreba ísť do korupčno-klientelistických podozrení. Po prvé, aj keď sa biznis s EPH môže javiť v krátkodobom horizonte ako výhodný pre štát, v dlhodobom horizonte je len hasením dôsledkov nevyspytateľnej cenovej regulačnej politiky, ktorú robila Ficova vláda v rokoch 2006 až 2010 a pri ktorej hrozilo, že vyústi do vopred prehratých súdnych sporov. Fico II. tak hasí požiar, ktorý vznikol za Fica I. To je schéma, ktorú poznáme aj z iného rezortu – a to z ministerstva financií, kde nutnosť znižovať deficit a zadlženie Slovenska je výsledkom vládnej rozšafnosti za prvej vlády Smeru.
Druhý, širší trend sa týka deformácií trhového prostredia, ktoré smeruje k štátnemu monopolu. Čo sa môže stať? Podľa politikov Smeru sa plyn vždy predával domácnostiam so stratou a na tom sa ešte pár rokov nebude nič meniť. Ak dominantný hráč na trhu tvorí stratu, je otázne, akú príležitosť zarobiť majú menší súkromní dodávatelia, ktorí musia viac riskovať a je u nich vyššia šanca, že prerobia. Môže sa stať, že títo dodávatelia prestanú prejavovať záujem o segment domácností. „Kým niektorí dodávatelia prehodnocovali možnosti podnikania na slovenskom trhu raz ročne alebo dvojročne, teraz to už pomaly robia každý mesiac,“ hovorí Michal Hudec. Ak štát bude prostredníctvom svojho obchodníka (SPP) držať ceny pod ekonomickými parametrami, ostatných dodávateľov to prinúti predať svoj zákaznícky kmeň SPP a odísť z trhu s domácnosťami. Fakticky by sme sa tak dostali opäť k monopolu. Aj tu sa ponúka analógia s úplne inými rezortmi. Trebárs s úmyslom mať jedinú zdravotnú poisťovňu. Monopolizácia pod vedením štátu a látanie vlastných chýb z prvého volebného obdobia Smeru na účet verejnosti – to sú stálice v politike Roberta Fica, nech už ide o ktorúkoľvek oblasť.
Ak ste našli chybu, napíšte na web@tyzden.sk.