Na ceste s Tomášom Bellom

V New York Times gigantická hala zaberá viac miesta, ako ktorákoľvek slovenská redakcia. Všetko je hypermoderné a sterilné.Washington Post je, naopak, zlepencom budov, kde sa na recepcii, pripomínajúcej vrátnicu oravského mäsokombinátu, môžete akurát tak oprieť o kvetináč a v chodbičkách budovy sa okamžite stratíte. Poľská Gazeta Wyborcza má v štýlovej budove pre verejnosť hipsterskú kaviareň a pre zamestnancov bazén.
V dánskom Politikene, ktorý vydáva aj noviny, preslávené karikatúrou proroka Mohameda, tvorí celé prízemie galéria s obrazmi, sochami aj interaktívnymi videami, ale hneď za ňou vás uvedie do reality miestnosť veľkosti telefónnej búdky, do ktorej musíte sám vliezť, postaviť sa presne na značky a nechať sa preskenovať na prítomnosť výbušnín. Jeden z malých fínskych vydavateľov časopisov má nádhernú presklenú budovu na brehu mora, kde máte pár krokov od vchodu v lete priestor na zakotvenie lode a v zime na odloženie lyží.
Pár vecí má väčšina vydavateľstiev na svete spoločných. Darí sa im oveľa menej, než keď budovy stavali, a tak namiesto preplnených priestorov prekypujúcich aktivitou sú budovy často poloprázdne a redakcie tiché. A čím viac daná firma zaspala internetovú dobu, tým zúfalejšie sa ju snaží dobehnúť inštaláciou gigantických obrazoviek, zobrazujúcich najčítanejšie články z webu a veľkolepým otváraním „integrovaných newsroomov“.
Najväčšia špecialita na Slovensku je výťah v redakcii časopisu, ktorý práve čítate. Zamyká sa zvonka a keď sa vyveziete do redakcie, musíte zvnútra vo výťahu búchať na dvere, až kým vám niekto neotvorí. Psychoanalýzou tohto architektonického prvku sa budem musieť zaoberať samostatne v niektorom  z budúcich textov.