Tento november mám bohatý na koncerty. Najskôr som bol v Londýne v klube Koko na skupine Bat For Lashes. Silná hudba, líderka je niečo ako budúca PJ Harvey, klub bol vypredaný.
A hlavne krásny, staré divadlo, v ktorom začínal Charlie Chaplin, sen každého organizátora, u nás nerealizovateľný, lebo kultúrna obec by povstala a chránila kultúrne dedičstvo. V Londýne je z legendárneho divadla klub, ktorý žije búrlivo ako zamlada. Potom som v Ostrave videl Roba Grigorova (ktorého všetci tajne prezývajú Rybolov) a Vlastu Třešňáka. Obaja za komunistov emigrovali – Třešňák, lebo mu na ŠtB pichali špendlíky pod nechty a robili mu iné svinstvá (áno, v tom „mäkkom“ období osemdesiatych rokov), druhý, lebo ho štvalo, že mal málo koncertov.
Rybolov je výborný spevák i skladateľ (pesnička Monika je podľa mňa jedna z najprogresívnejších vecí, aké na Slovensku vznikli), len škoda, že sa mu páčia také ozdobné kudrlinky, ako keď spievajú súčasní populárni speváci Yesterday od Beatles a vám sa zdá, že horšia pesnička nikdy nevznikla – samá ozdoba, spevák dokazuje, že vie urobiť aj jéééijeijéééj a že vie melódiu skrútiť ako fakír krúti kobrou, alebo ako rybár krúti červíkom (rybár krúti červíkom je výstižnejšie, predstavujem si vývrtky tučného vzmáhajúceho sa červíčiska, a je to ono). Vlasta Třešňák spieva ako o život svoje vlastné hlboké rozhorčené texty. Naozaj výnimočný človek. Potom som bol na Pare, Saku a Pudingu pani Elvisovej, PKO bolo skoro plné, ľudia sa tešili a ja tiež – hlavne z toho, že ich prišlo toľko. Nasledovala Viedeň a skupina Arcade Fire – opäť vypredané, ale Janči z Horáka krátko pred koncertom zohnal ešte pár lístkov a tak sme šli. Skvelá produkcia, kreatívna hudba a rovnako kreatívne projekcie. Opäť Bratislava a koncert siedmich statočných dychových humoristov Mnozil Brass z Rakúska. Na ich parodovanie súčasnej vážnej hudby (plakal som od smiechu) som si spomenul o deň neskôr na koncerte francúzskych perkusionistov v Slovenskom rozhlase. Prečo sa tu vlastne takto chválim? Lebo je pre mňa stále zázrak, že sa v roku 1989 oslobodila nielen krajina, ale aj hudba. Môžeme ísť na koncert do Londýna, Viedne i PKO, u nás môžu hrať aj nepreverení Rakúšania a Francúzi. Úžasné.
A hlavne krásny, staré divadlo, v ktorom začínal Charlie Chaplin, sen každého organizátora, u nás nerealizovateľný, lebo kultúrna obec by povstala a chránila kultúrne dedičstvo. V Londýne je z legendárneho divadla klub, ktorý žije búrlivo ako zamlada. Potom som v Ostrave videl Roba Grigorova (ktorého všetci tajne prezývajú Rybolov) a Vlastu Třešňáka. Obaja za komunistov emigrovali – Třešňák, lebo mu na ŠtB pichali špendlíky pod nechty a robili mu iné svinstvá (áno, v tom „mäkkom“ období osemdesiatych rokov), druhý, lebo ho štvalo, že mal málo koncertov.
Rybolov je výborný spevák i skladateľ (pesnička Monika je podľa mňa jedna z najprogresívnejších vecí, aké na Slovensku vznikli), len škoda, že sa mu páčia také ozdobné kudrlinky, ako keď spievajú súčasní populárni speváci Yesterday od Beatles a vám sa zdá, že horšia pesnička nikdy nevznikla – samá ozdoba, spevák dokazuje, že vie urobiť aj jéééijeijéééj a že vie melódiu skrútiť ako fakír krúti kobrou, alebo ako rybár krúti červíkom (rybár krúti červíkom je výstižnejšie, predstavujem si vývrtky tučného vzmáhajúceho sa červíčiska, a je to ono). Vlasta Třešňák spieva ako o život svoje vlastné hlboké rozhorčené texty. Naozaj výnimočný človek. Potom som bol na Pare, Saku a Pudingu pani Elvisovej, PKO bolo skoro plné, ľudia sa tešili a ja tiež – hlavne z toho, že ich prišlo toľko. Nasledovala Viedeň a skupina Arcade Fire – opäť vypredané, ale Janči z Horáka krátko pred koncertom zohnal ešte pár lístkov a tak sme šli. Skvelá produkcia, kreatívna hudba a rovnako kreatívne projekcie. Opäť Bratislava a koncert siedmich statočných dychových humoristov Mnozil Brass z Rakúska. Na ich parodovanie súčasnej vážnej hudby (plakal som od smiechu) som si spomenul o deň neskôr na koncerte francúzskych perkusionistov v Slovenskom rozhlase. Prečo sa tu vlastne takto chválim? Lebo je pre mňa stále zázrak, že sa v roku 1989 oslobodila nielen krajina, ale aj hudba. Môžeme ísť na koncert do Londýna, Viedne i PKO, u nás môžu hrať aj nepreverení Rakúšania a Francúzi. Úžasné.
Ak ste našli chybu, napíšte na web@tyzden.sk.