Cesty vedy a náboženstva sa rozišli pred niekoľkými stovkami rokov. Podstatou tohto rozchodu bol vzťah k zázraku. Vedci tvrdili, že rozum sa môže s vierou zhodovať len do tej miery, do akej je možné vieru vysvetliť prírodnými zákonmi. Inými slovami, ak to možné nie je, náboženstvo by sa malo vzdať viery v nevysvetliteľné javy, opustiť svet zázrakov a prijať v podstate materialistický a mechanistický pohľad na svet. V tých časoch sa verilo, že veda vďaka tomu dokáže odčarovať svet. Človek mal zobrať prírode jej tajomstvá, svet sa mal stať jasný a zrozumiteľný, bez hádaniek.
Keď došlo na začiatku 20. storočia k objaveniu atómov a kvantovej fyziky, úplne to zmenilo pestovaný obraz skutočnosti. Werner Heisenberg tvrdil: „Moderná interpretácia javov mikrosveta má len máločo spoločné s materialistickou filozofiou. Možno povedať, že atómová fyzika zviedla vedu z cesty materializmu, po ktorej kráčala v 19. storočí.” Ďalší veľký fyzik, Max Planck, dodal: „Náboženstvo a prírodné vedy nie sú v opozičnom vzťahu, ako si to niektorí myslia alebo sa toho obávajú, ale sú to dve rôzne cesty, ktoré vedú k tomu istému cieľu, a tým je Boh.”
Ukázalo sa, že namiesto toho, aby veda svet odčarovala, začarovala ho nanovo. Došlo až k tomu, že jazyk astrofyzikov, kozmológov a vedcov, skúmajúcich elementárne častice, začal čoraz viac pripomínať jazyk mystiky. Dištanc medzi vedou a vierou sa zmenšil aj preto, že súčasní vedci chcú, aby sme „uverili” aj veciam, ktoré pôsobia nepravdepodobnejšie ako kresťanské dogmy. Veď uznajte, v čo je ľahšie uveriť: v to, že panna môže porodiť syna alebo to, že celý vesmír s miliardami svetelných rokov a so všetkým, čo poznáme, bol kedysi uväznený v jednom bode, ktorý bol menší ako špendlíková hlavička?
Stretol som mnoho profesorov a akademikov, ktorí mi hovorili o svojich výskumoch, z ktorých niektoré nedokážu vedecky vysvetliť. V Innsbrucku som dokonca našiel inštitúciu, ktorá podobné výsledky analýz zbiera a dokumentuje. Založil a riadi ju kňaz, profesor Andreas Resch, prvý človek v dejinách Katolíckej cirkvi, ktorý je oficiálne určený pre akademickú prácu s nadprirodzenými javmi. Z jeho inštitúcie sa stalo v tomto zmysle svetové centrum v akademickom zmysle slova (organizovanie kongresov, dokumentačné centrum, vydavateľstvo, spolupráca s univerzitami).
Keď som sa ho spýtal, prečo cítil potrebu založiť takýto inštitút, profesor Resch mi povedal, že v istý moment začal vnímať mnoho reálnych fenoménov, pri vysvetlení ktorých je súčasná veda bezradná. Významná časť vedcov od týchto problémov uniká, keďže dostupné vedecké metódy ich neposúvajú ďalej. Sú ochotní akceptovať iba to, čo sami dokážu vysvetliť. V prípade, že existujú veci, ktoré nie je možné súčasnou vedou vysvetliť, tie prestávajú pre nich jednoducho existovať. A Andreas Resch sa s týmto faktom nemohol zmieriť. Znepokojovala ho pritom vášeň vedca, preto založil centrum, aby hľadal pravdu.
Po mnohých rokoch svojej intelektuálnej práce došiel rakúsky kaplán a vedec k záveru, že materialistická a mechanistická paradigma vedy je veľmi ohraničená, nedokáže prekonať niektore limity a spoznať svet okolo nás. Svedčí o tom samotná veda. To otvára nový pohľad na rozmer tajomstva a duchovnej reality. Zázraky sú akoby medzerou, cez ktorú vidíme do tohto iného sveta.
Keď došlo na začiatku 20. storočia k objaveniu atómov a kvantovej fyziky, úplne to zmenilo pestovaný obraz skutočnosti. Werner Heisenberg tvrdil: „Moderná interpretácia javov mikrosveta má len máločo spoločné s materialistickou filozofiou. Možno povedať, že atómová fyzika zviedla vedu z cesty materializmu, po ktorej kráčala v 19. storočí.” Ďalší veľký fyzik, Max Planck, dodal: „Náboženstvo a prírodné vedy nie sú v opozičnom vzťahu, ako si to niektorí myslia alebo sa toho obávajú, ale sú to dve rôzne cesty, ktoré vedú k tomu istému cieľu, a tým je Boh.”
Ukázalo sa, že namiesto toho, aby veda svet odčarovala, začarovala ho nanovo. Došlo až k tomu, že jazyk astrofyzikov, kozmológov a vedcov, skúmajúcich elementárne častice, začal čoraz viac pripomínať jazyk mystiky. Dištanc medzi vedou a vierou sa zmenšil aj preto, že súčasní vedci chcú, aby sme „uverili” aj veciam, ktoré pôsobia nepravdepodobnejšie ako kresťanské dogmy. Veď uznajte, v čo je ľahšie uveriť: v to, že panna môže porodiť syna alebo to, že celý vesmír s miliardami svetelných rokov a so všetkým, čo poznáme, bol kedysi uväznený v jednom bode, ktorý bol menší ako špendlíková hlavička?
Stretol som mnoho profesorov a akademikov, ktorí mi hovorili o svojich výskumoch, z ktorých niektoré nedokážu vedecky vysvetliť. V Innsbrucku som dokonca našiel inštitúciu, ktorá podobné výsledky analýz zbiera a dokumentuje. Založil a riadi ju kňaz, profesor Andreas Resch, prvý človek v dejinách Katolíckej cirkvi, ktorý je oficiálne určený pre akademickú prácu s nadprirodzenými javmi. Z jeho inštitúcie sa stalo v tomto zmysle svetové centrum v akademickom zmysle slova (organizovanie kongresov, dokumentačné centrum, vydavateľstvo, spolupráca s univerzitami).
Keď som sa ho spýtal, prečo cítil potrebu založiť takýto inštitút, profesor Resch mi povedal, že v istý moment začal vnímať mnoho reálnych fenoménov, pri vysvetlení ktorých je súčasná veda bezradná. Významná časť vedcov od týchto problémov uniká, keďže dostupné vedecké metódy ich neposúvajú ďalej. Sú ochotní akceptovať iba to, čo sami dokážu vysvetliť. V prípade, že existujú veci, ktoré nie je možné súčasnou vedou vysvetliť, tie prestávajú pre nich jednoducho existovať. A Andreas Resch sa s týmto faktom nemohol zmieriť. Znepokojovala ho pritom vášeň vedca, preto založil centrum, aby hľadal pravdu.
Po mnohých rokoch svojej intelektuálnej práce došiel rakúsky kaplán a vedec k záveru, že materialistická a mechanistická paradigma vedy je veľmi ohraničená, nedokáže prekonať niektore limity a spoznať svet okolo nás. Svedčí o tom samotná veda. To otvára nový pohľad na rozmer tajomstva a duchovnej reality. Zázraky sú akoby medzerou, cez ktorú vidíme do tohto iného sveta.
Ak ste našli chybu, napíšte na web@tyzden.sk.