Od pádu komunizmu uplynulo už dosť času, aby dotované cirkvi jasne povedali, že peniaze od štátu na svoje prežitie nepotrebujú. Ekonomická odluka by im totiž mohla prospieť morálne aj finančne.
Pre cirkev, na Slovensku najmä tú Katolícku, by to znamenalo oslobodiť sa od temnej, vyše dvestoročnej éry, ktorá sa začala panovaním Márie Terézie a Jozefa II. Najmä cisár svojimi zásahmi do cirkevných záležitostí a zaberaním majetku, keď cirkev prišla o veľkú časť vlastných príjmov, spôsobil, že cirkev prestala byť sebestačnou jednotkou a stala sa závislou od štátu. Vyvlastnenie cirkevného majetku a plné podriadenie cirkvi štátnemu režimu v rokoch 1948 –1989 zavŕšilo potupu – preto bolo pochopiteľné, že cirkvi potrebovali čas na to, aby sa zotavili, naučili narábať s reštituovaným majetkom a aj preto štátne dotácie, financované všetkými daňovníkmi, boli len splácaním dlhov za minulosť. No v čase ustavične rastúcej životnej úrovne, keď sú Slováci bohatí ako nikdy predtým, by sa už cirkev mohla od štátu oslobodiť aj finančne. Prečo?
.neaktuálna odluka...
Veriacich preto vyzval, aby nedovolili „odduchovniť a tým odľudštit Slovensko“. Kardinál teda podkladá odluku za nepriateľskú akciu proti cirkvi, ktorá by mohla ochromiť život cirkvi. O čom je však reč, keď sa na Slovensku hovorí o odluke? Nie je v tom nijaká dráma: ide takmer o 930 miliónov korún, ktoré minulý rok dostalo 12 cirkví zo štátneho rozpočtu (katolíci 500 miliónov) na platy duchovných a prevádzku niektorých centrálnych cirkevných úradov. Z pohľadu štátu je to zanedbateľná suma – podstatne menej ako 1,7 miliardy, ktoré štát minulý rok vyčlenil na vianočné dôchodky. „Ročné náklady na cirkvi zodpovedajú ročným nákladom štátu na zahraničné vojenské misie,“ dotvára kontext Peter Olekšák, odborník na vzťahy štátu a cirkvi z ružomberskej Katolíckej univerzity. Ide teda o sumu, ktorá pri racionálnom uvážení nemusí vážne znepokojovať ani „doplácajúcich“ neveriacich s ľahostajným či vyslovene negatívnym postojom k cirkvi. Vláda Roberta Fica otázku odluky podľa vyjadrení jej predstaviteľov nemieni otvárať. Samotný Fico ešte ako opozičný politik ju žiadal v prípade, ak sa potvrdí, že cirkev „disponuje obrovskými majetkami, ktoré prinášajú obrovské výnosy“. V apríli tohto roku kardinál Ján Chryzostom Korec, ktorý už predtým vyjadril sympatie Ficovej vláde, s uspokojením konštatoval, že predseda vlády zmenil v tejto otázke názor: „Začal isté veci chápať z iného uhla pohľadu a prestal hovoriť napríklad o odluke cirkvi od štátu“. Kardinál sa medzičasom profiloval ako najtvrdší odporca odluky. Ten v kázni pred dvoma rokmi na Sviatok Cyrila a Metoda uviedol: „O čom hovoria tí, ktorí chcú na Slovensku odluku cirkví od štátu? Odlúčiť svätcov a géniov sv. Cyrila a Metoda od našich dejín a od nášho národa? Potom odlúčme od národa aj Bernoláka a Hollého, aj Moyzesa a Kuzmányho, aj Hlinku a Rázusa, aj Majstra Pavla z Levoče, aj veriacich spisovateľov, básnikov a umelcov.“
.svobodovo jedno percento
Naopak, viac by mala znepokojovať členov cirkví. Pred dvoma rokmi spustili Pavol Rusko a jeho ANO, bojujúce o politické prežitie, proticirkevnú kampaň, v ktorej predstavoval cirkev ako tajný spolok s obrovskými majetkami, na ktorý musia všetci doplácať ešte prostredníctvom daní. Ak súčasná vláda vydáva ako svoju ústretovosť voči cirkvi, že nebude otvárať tému odluky, je to pre cirkev tiež ponižujúce. Ale nielen zlý verejný imidž je dôvod, aby v tejto otázke prebrali iniciatívu cirkvi. V susednom Česku poukázal na pravé motívy finančnej odluky minister za KDU-ČSL Cyril Svoboda (viac v rozhovore v tejto „téme“). Katolícky politik vyzval svojich spoluveriacich, aby mesačne prispievali na život cirkvi bankovým prevodom. Svoboda navrhuje, aby veriaci platili na potreby cirkvi jedno percento z príjmov a dúfa, že tento návrh si osvojí aj biskupská konferencia. Podľa jeho prepočtov by výnos od veriacich kompenzoval doterajší štátny príspevok. Podľa Svobodu by nový systém, keď by si cirkev platili sami veriaci, mal blahodárny morálny efekt: „Urobíme to preto, že to so svojou cirkvou myslíme vážne, že sme ochotní sa za ňu aspoň trochu zasadiť a deliť sa o jedno-jediné percento svojich príjmov. A 99 percent príjmov nám každému ostane. Urobíme tak hrdo a sebavedome, ako zodpovední dospelí kresťania. Tak ako to robili v prvotnej cirkevnej obci. (...) Všetkým sa otvoria oči! Uvidíme, koľko nás – katolíkov – vlastne je a akí sme. Uvidíme, ako berieme sami seba a svoju vec vážne.“ Omnoho početnejší slovenskí katolíci by mali mať z finančnej odluky menšie obavy než českí. Na Slovensku navštevuje nedeľné omše približne tretina obyvateľstva, čo je jedno z najvyšších percent v Európe. Medzi nimi je aj veľa mladých a ľudí v produktívnom veku – ak by väčšina z nich poslala katolíckej cirkvi „Svobodovo“ jedno percento, sotva by bola na tom horšie než dnes.
.nie sme proti
Zaujímavé je, že hoci Ficova vláda prezentuje neotvorenie otázky odluky ako ústretové gesto voči cirkvám, dve najpočetnejšie odstrihnutia sa od štátneho financovania principiálne neodmietajú. Evanjelici dokonca už v minulosti prostredníctvom bývalého generálneho biskupa Júliusa Fila navrhli model, ktorý sa v mnohom podobá iniciatíve Cyrila Svobodu. Išlo by o povinný príspevok na duchovnú kultúru, pričom každý platca by sa mohol rozhodnúť, či podporí konkrétnu cirkev, alebo prispeje na obnovu kultúrnych pamiatok. Suma by predstavovala jedno percento z čistého alebo hrubého príjmu (evanjelici pracovali s oboma alternatívami) a bola by zároveň odpočítateľnou položkou z dane. „Štát by sa teda v istom zmysle aj naďalej nepriamo podieľal na financovaní cirkví, ale zmena by bola v tom, že by sme dostávali peniaze od ľudí, ktorí nám ich chcú dať. Urobili sme si aj prepočty, z ktorých nám vyšlo, že by sme na tom boli rovnako ako dnes, možno dokonca o čosi lepšie,“ hovorí Filo.
Odluke sa nebráni ani Katolícka cirkev. Podľa hovorcu Konferencie biskupov Slovenska Jozefa Kováčika finančné oddelenie od štátu predpokladá aj Základná zmluva so Svätou stolicou. „Už pri rokovaniach o nej bolo jednoznačne jasné, že takto to nebude môcť fungovať dlhodobo. Ak dnes štát platí mzdy duchovným, tak je to kompenzácia za neuskutočnené reštitúcie. Štát zobral cirkvi majetky a vrátil len časť, má teda istú morálnu povinnosť to vynahradiť,“ vysvetľuje Kováčik. Hneď však dodáva, že cirkev rokovania o odluke nepodmieňuje ďalšími reštitúciami a s dnešným stavom je zmierená. „Ide o to, aby sme sa so štátom dohodli na prijateľnom modeli,“ tvrdí Kováčik. Touto otázkou sa v rámci Katolíckej cirkvi zaoberá Ekonomicko-právna komisia zložená z kňazov a laikov, na ktorej čele je rožňavský pomocný biskup Vladimír Filo. Podľa Kováčika komisia študuje modely, ktoré by prichádzali do úvahy, ale nie je ešte tak ďaleko, aby svoje zistenia zverejnila.
Podobný model financovania cirkví ako u nás, funguje ešte v Českej republike, Belgicku, Grécku a Luxembursku. V Nemecku existuje tzv. cirkevná daň, keď veriaci okrem daní štátu prispievajú extra aj na cirkev. V Taliansku zase funguje asignačná daň, v ktorej rámci veriaci cirkvám odvádzajú určitú sumu zo svojich daní. Kováčik odmieta povedať, či predstavitelia Katolíckej cirkvi preferujú niektorý zo známych fungujúcich modelov. „Hľadáme model, ktorý by sa dal aplikovať na mentalitu našich veriacich. Niektoré modely môžu vyzerať teoreticky dobre, ale v praxi sa môžu ukázať ako nevhodné pre slovenské prostredie. Bude však dôležité, aby veriaci nemali pocit, že musia platiť ešte čosi navyše. V takom prípade by sa z cirkví stal súkromný klub, ktorý nič nespája so spoločnosťou,“ naznačuje hovorca KBS.
Peter Olekšák z Katolíckej univerzity by v prípade odluky považoval za najlepšie riešenie financovanie prostredníctvom cirkevnej asignačnej dane. Tá by sa však nevyrátavala zo sumy zaplatenej dane, ale tvorilo by ju určité percento z hrubej mzdy. Ľudia by zároveň mohli určiť, či ich peniaze pôjdu konkrétnej cirkvi, alebo do fondu na ochranu sakrálnych kultúrnych pamiatok „Systém bude dobre fungovať, ak sa stanoví správne percento a nerozšíria sa alternatívy účelu asignačnej cirkevnej dane,“ hovorí Olekšák. Zavedenie takejto dane by sa podľa neho mohlo uskutočniť v čase, keď bude v spoločnosti diskusia o znižovaní dane z príjmov zo súčasných 19 percent. Politici by tak získali body u voličov za zníženie dane a súčasne by veriaci nepocítili výdavky navyše, keďže by dane platili naďalej v rovnakej výške.
.kde sú ľudia, prídu aj peniaze
Nech už by bol v prípade odluky zvolený ktorýkoľvek z modelov, to, či bude úspešne fungovať, už nebudú mať v rukách politici a úradníci na ministerstve kultúry, ale samotní veriaci. Žiadny zo systémov sa neobíde bez ich zvýšenej zaangažovanosti a prihlásení sa k cirkvi aj iným spôsobom než len verbálne či vyplnením kolónky v dotazníku na sčítanie ľudu.
Farár Evanjelického cirkevného zboru v Myjave Samuel Mišiak tvrdí, že sa odluky nebojí, aj keď o jednotlivých modeloch nechce diskutovať. Upozorňuje, že evanjelickí veriaci už teraz platia dane dvakrát. Raz štátu, a potom už zo zdanených peňazí platia tzv.cirkevný príspevok, ktorý je fakticky oficiálnym prihlásením sa k cirkvi. Myjavský cirkevný zbor má viac ako 5 500 registrovaných veriacich. I keď miestnych, ktorí sa v sčítaní ľudu prihlásili k evanjelikom, bolo, samozrejme, viac. Cirkevný príspevok predstavuje v myjavskom zbore 150 korún za dospelého človeka a 25 korún za dieťa, pričom väčšina z vyzbieraných peňazí ostáva na mieste, len menšia časť putuje do ústredia cirkvi. Hoci evanjelici na rozdiel od katolíkov neprispievajú „do zvončeka“, svojej cirkvi môžu po bohoslužbách prispieť tzv. oferou, alebo podporiť konkrétne projekty. Na ochotu svojich ovečiek darovať sa Mišiak nesťažuje. Ľudia sú podľa neho ochotní prispieť najmä vtedy, keď vidia, na čo idú ich peniaze. „V rokoch 1983 až 1985 sme robili generálnu opravu kostola a novú vežu. Len samotná veža vtedy stála milión korún a rekonštrukcia ďalšie peniaze. Ľudia sa na to dokázali poskladať behom krátkeho času, pretože videli, že je to ich majetok,“ spomína si Mišák. Horšie je to už podľa neho s ochotou ľudí odviesť nejakú dobrovoľnícku prácu. „Dnes je už iná doba, ľudia majú menej času. V tom sa situácia zmenila k horšiemu.“
V súvislosti s odlukou sa niekedy objavujú aj názory, že by sa negatívne dotkla práve evanjelických farárov, keďže na rozdiel od rímskych katolíkov majú rodiny, o ktoré sa musia postarať. Mišiak sa toho neobáva – manželskí partneri duchovných vraj často pracujú, a tak plat kňaza nie je jediným zdrojom príjmu rodiny. „Z vlastnej skúsenosti viem, že ak cirkevníci vidia, že kňaz má veľkú rodinu a sociálne problémy, dokážu nájsť spôsoby, ako mu pomôcť,“ hovorí Mišiak.
Na priamu otázku, či by jeho cirkevný zbor finančne prežil, ak by zajtra došlo k odluke od štátu, myjavský farár len krúti hlavou. „Nie sme na rovnakej vlnovej dĺžke. Pán Boh sa postaral o cirkev aj vtedy, keď bola v totálnej defenzíve. Dôležité je vedieť získať si ľudí. Kde sú ľudia, prídu aj peniaze.“
O čosi skeptickejší je farár Matej Kýška z horskej obce Riečka pri Banskej Bystrici.V jeho dedine so 650 obyvateľmi je 450 katolíkov, z toho do kostola chodí okolo 200 ľudí. „Sú to ľudia obetaví, čo je vidieť najmä pri zbierkach s charitatívnym zameraním. Napriek tomu si neviem predstaviť, že len oni sami by zvládli bežnú finančnú réžiu farnosti. Moja úzkosť vyplýva zo spätného pohľadu na posledné finančné rozpočty farnosti, ktoré boli šetrné, bez nutných opráv budov. Veriaci sú najmä z viacpočetných rodín, čo tiež obmedzuje možnosť ich väčšej finančnej zaangažovanosti na chode farnosti. Zdá sa, že prežijeme vtedy, ak budeme vnútri cirkvi navzájom solidárni.“
Inými slovami, katolíci z dobrých oblastí by po odluke prispievali na chod farností, ktoré by to sami nezvládli.
.kostoly za vlastné...
Aká je vôbec vôľa veriacich darovať? Z dostupných údajov sa toho až tak veľa vyčítať nedá. Bratislavsko-trnavská arcidiecéza, ktorá je našou najväčšou katolíckou cirkevnou provinciou,
nedisponuje niektorými údajmi z farností, ktoré by dávali komplexnejší obraz. Nevieme napríklad, aké sú celkovo vysoké zbierky do takzvaného zvončeka, kde veriaci prispievajú na chod vlastnej farnosti a či počas posledných rokov stúpajú, alebo klesajú. Tento údaj arcidiecéza nezhromažďuje. Podľa jej hovorcu Tibora Hajduho sa dá povedať, že objemy zbierok veriacich na špecifické účely, ako sú charita či zbierky na misie, sú posledných desať rokov každoročne na približne rovnakej úrovni. Zaujímavý a prekvapivo vysoký je však údaj, že sa v tejto arcidiecéze postavilo najmä od pádu socializmu zo zbierok veriacich a svojpomocne takmer sto kostolov.
.americký príklad
Hoci na Slovensku sa o možnosti odluky cirkví od štátu len diskutuje, niektorí Slováci už v takomto systéme žijú. Slovenská katolícka farnosť svätého Jána Nepomuckého na newyorskom Manhattane má okolo tristo registrovaných farníkov. Dá sa prežiť s peniazmi bez štátu? Miestny kaplán Štefan Chanas tvrdí, že to ide: „Ale s tým, že veľa vecí si obaja kňazi zabezpečujeme vo vlastnej réžii. Nemáme kuchárku, sekretárku ani účtovníčku. Kostolníčku máme len v nedeľu.“ Farnosť žije najmä z príspevkov registrovaných farníkov, ktorí dostávajú každý mesiac obálku so spätnou adresou fary, do ktorej vkladajú šek so svojím príspevkom. Ten si potom môžu odpísať z daní. Výška príspevku nie je predpísaná a podľa Štefana Chanasa sa pohybuje od 5 do 50 dolárov. Okrem týchto darov získava farnosť peniaze aj s klasického „zvončeka“. Do neho však počas omše väčšinou prispievajú len veriaci, ktorí nie sú vo farnosti registrovaní. Ďalším zdrojom príjmov sú peniaze z prenájmu priestorov a poplatky za sviečky. Mnohí ľudia prichádzajú do kostola zapáliť sviečku za zosnulých, či za konkrétny úmysel. Môžu si vybrať, menšiu za 50 centov, alebo veľkú za 2,5 dolára. „V Amerike je to dosť rozšírený zvyk, takže to nie sú zanedbateľné peniaze,“ hovorí Chanas. O granty z verejných fondov sa farnosť môže uchádzať v prípade, ak má konkrétny projekt, ktorý priamo nesúvisí s duchovnou prácou. Môže ísť napríklad o prácu s deťmi a mládežou. V prípade, že kostol či fara nutne potrebujú peniaze na veľkú investíciu, môže získať bezúročnú pôžičku od biskupského úradu.
Pre cirkev, na Slovensku najmä tú Katolícku, by to znamenalo oslobodiť sa od temnej, vyše dvestoročnej éry, ktorá sa začala panovaním Márie Terézie a Jozefa II. Najmä cisár svojimi zásahmi do cirkevných záležitostí a zaberaním majetku, keď cirkev prišla o veľkú časť vlastných príjmov, spôsobil, že cirkev prestala byť sebestačnou jednotkou a stala sa závislou od štátu. Vyvlastnenie cirkevného majetku a plné podriadenie cirkvi štátnemu režimu v rokoch 1948 –1989 zavŕšilo potupu – preto bolo pochopiteľné, že cirkvi potrebovali čas na to, aby sa zotavili, naučili narábať s reštituovaným majetkom a aj preto štátne dotácie, financované všetkými daňovníkmi, boli len splácaním dlhov za minulosť. No v čase ustavične rastúcej životnej úrovne, keď sú Slováci bohatí ako nikdy predtým, by sa už cirkev mohla od štátu oslobodiť aj finančne. Prečo?
.neaktuálna odluka...
Veriacich preto vyzval, aby nedovolili „odduchovniť a tým odľudštit Slovensko“. Kardinál teda podkladá odluku za nepriateľskú akciu proti cirkvi, ktorá by mohla ochromiť život cirkvi. O čom je však reč, keď sa na Slovensku hovorí o odluke? Nie je v tom nijaká dráma: ide takmer o 930 miliónov korún, ktoré minulý rok dostalo 12 cirkví zo štátneho rozpočtu (katolíci 500 miliónov) na platy duchovných a prevádzku niektorých centrálnych cirkevných úradov. Z pohľadu štátu je to zanedbateľná suma – podstatne menej ako 1,7 miliardy, ktoré štát minulý rok vyčlenil na vianočné dôchodky. „Ročné náklady na cirkvi zodpovedajú ročným nákladom štátu na zahraničné vojenské misie,“ dotvára kontext Peter Olekšák, odborník na vzťahy štátu a cirkvi z ružomberskej Katolíckej univerzity. Ide teda o sumu, ktorá pri racionálnom uvážení nemusí vážne znepokojovať ani „doplácajúcich“ neveriacich s ľahostajným či vyslovene negatívnym postojom k cirkvi. Vláda Roberta Fica otázku odluky podľa vyjadrení jej predstaviteľov nemieni otvárať. Samotný Fico ešte ako opozičný politik ju žiadal v prípade, ak sa potvrdí, že cirkev „disponuje obrovskými majetkami, ktoré prinášajú obrovské výnosy“. V apríli tohto roku kardinál Ján Chryzostom Korec, ktorý už predtým vyjadril sympatie Ficovej vláde, s uspokojením konštatoval, že predseda vlády zmenil v tejto otázke názor: „Začal isté veci chápať z iného uhla pohľadu a prestal hovoriť napríklad o odluke cirkvi od štátu“. Kardinál sa medzičasom profiloval ako najtvrdší odporca odluky. Ten v kázni pred dvoma rokmi na Sviatok Cyrila a Metoda uviedol: „O čom hovoria tí, ktorí chcú na Slovensku odluku cirkví od štátu? Odlúčiť svätcov a géniov sv. Cyrila a Metoda od našich dejín a od nášho národa? Potom odlúčme od národa aj Bernoláka a Hollého, aj Moyzesa a Kuzmányho, aj Hlinku a Rázusa, aj Majstra Pavla z Levoče, aj veriacich spisovateľov, básnikov a umelcov.“
.svobodovo jedno percento
Naopak, viac by mala znepokojovať členov cirkví. Pred dvoma rokmi spustili Pavol Rusko a jeho ANO, bojujúce o politické prežitie, proticirkevnú kampaň, v ktorej predstavoval cirkev ako tajný spolok s obrovskými majetkami, na ktorý musia všetci doplácať ešte prostredníctvom daní. Ak súčasná vláda vydáva ako svoju ústretovosť voči cirkvi, že nebude otvárať tému odluky, je to pre cirkev tiež ponižujúce. Ale nielen zlý verejný imidž je dôvod, aby v tejto otázke prebrali iniciatívu cirkvi. V susednom Česku poukázal na pravé motívy finančnej odluky minister za KDU-ČSL Cyril Svoboda (viac v rozhovore v tejto „téme“). Katolícky politik vyzval svojich spoluveriacich, aby mesačne prispievali na život cirkvi bankovým prevodom. Svoboda navrhuje, aby veriaci platili na potreby cirkvi jedno percento z príjmov a dúfa, že tento návrh si osvojí aj biskupská konferencia. Podľa jeho prepočtov by výnos od veriacich kompenzoval doterajší štátny príspevok. Podľa Svobodu by nový systém, keď by si cirkev platili sami veriaci, mal blahodárny morálny efekt: „Urobíme to preto, že to so svojou cirkvou myslíme vážne, že sme ochotní sa za ňu aspoň trochu zasadiť a deliť sa o jedno-jediné percento svojich príjmov. A 99 percent príjmov nám každému ostane. Urobíme tak hrdo a sebavedome, ako zodpovední dospelí kresťania. Tak ako to robili v prvotnej cirkevnej obci. (...) Všetkým sa otvoria oči! Uvidíme, koľko nás – katolíkov – vlastne je a akí sme. Uvidíme, ako berieme sami seba a svoju vec vážne.“ Omnoho početnejší slovenskí katolíci by mali mať z finančnej odluky menšie obavy než českí. Na Slovensku navštevuje nedeľné omše približne tretina obyvateľstva, čo je jedno z najvyšších percent v Európe. Medzi nimi je aj veľa mladých a ľudí v produktívnom veku – ak by väčšina z nich poslala katolíckej cirkvi „Svobodovo“ jedno percento, sotva by bola na tom horšie než dnes.
.nie sme proti
Zaujímavé je, že hoci Ficova vláda prezentuje neotvorenie otázky odluky ako ústretové gesto voči cirkvám, dve najpočetnejšie odstrihnutia sa od štátneho financovania principiálne neodmietajú. Evanjelici dokonca už v minulosti prostredníctvom bývalého generálneho biskupa Júliusa Fila navrhli model, ktorý sa v mnohom podobá iniciatíve Cyrila Svobodu. Išlo by o povinný príspevok na duchovnú kultúru, pričom každý platca by sa mohol rozhodnúť, či podporí konkrétnu cirkev, alebo prispeje na obnovu kultúrnych pamiatok. Suma by predstavovala jedno percento z čistého alebo hrubého príjmu (evanjelici pracovali s oboma alternatívami) a bola by zároveň odpočítateľnou položkou z dane. „Štát by sa teda v istom zmysle aj naďalej nepriamo podieľal na financovaní cirkví, ale zmena by bola v tom, že by sme dostávali peniaze od ľudí, ktorí nám ich chcú dať. Urobili sme si aj prepočty, z ktorých nám vyšlo, že by sme na tom boli rovnako ako dnes, možno dokonca o čosi lepšie,“ hovorí Filo.
Odluke sa nebráni ani Katolícka cirkev. Podľa hovorcu Konferencie biskupov Slovenska Jozefa Kováčika finančné oddelenie od štátu predpokladá aj Základná zmluva so Svätou stolicou. „Už pri rokovaniach o nej bolo jednoznačne jasné, že takto to nebude môcť fungovať dlhodobo. Ak dnes štát platí mzdy duchovným, tak je to kompenzácia za neuskutočnené reštitúcie. Štát zobral cirkvi majetky a vrátil len časť, má teda istú morálnu povinnosť to vynahradiť,“ vysvetľuje Kováčik. Hneď však dodáva, že cirkev rokovania o odluke nepodmieňuje ďalšími reštitúciami a s dnešným stavom je zmierená. „Ide o to, aby sme sa so štátom dohodli na prijateľnom modeli,“ tvrdí Kováčik. Touto otázkou sa v rámci Katolíckej cirkvi zaoberá Ekonomicko-právna komisia zložená z kňazov a laikov, na ktorej čele je rožňavský pomocný biskup Vladimír Filo. Podľa Kováčika komisia študuje modely, ktoré by prichádzali do úvahy, ale nie je ešte tak ďaleko, aby svoje zistenia zverejnila.
Podobný model financovania cirkví ako u nás, funguje ešte v Českej republike, Belgicku, Grécku a Luxembursku. V Nemecku existuje tzv. cirkevná daň, keď veriaci okrem daní štátu prispievajú extra aj na cirkev. V Taliansku zase funguje asignačná daň, v ktorej rámci veriaci cirkvám odvádzajú určitú sumu zo svojich daní. Kováčik odmieta povedať, či predstavitelia Katolíckej cirkvi preferujú niektorý zo známych fungujúcich modelov. „Hľadáme model, ktorý by sa dal aplikovať na mentalitu našich veriacich. Niektoré modely môžu vyzerať teoreticky dobre, ale v praxi sa môžu ukázať ako nevhodné pre slovenské prostredie. Bude však dôležité, aby veriaci nemali pocit, že musia platiť ešte čosi navyše. V takom prípade by sa z cirkví stal súkromný klub, ktorý nič nespája so spoločnosťou,“ naznačuje hovorca KBS.
Peter Olekšák z Katolíckej univerzity by v prípade odluky považoval za najlepšie riešenie financovanie prostredníctvom cirkevnej asignačnej dane. Tá by sa však nevyrátavala zo sumy zaplatenej dane, ale tvorilo by ju určité percento z hrubej mzdy. Ľudia by zároveň mohli určiť, či ich peniaze pôjdu konkrétnej cirkvi, alebo do fondu na ochranu sakrálnych kultúrnych pamiatok „Systém bude dobre fungovať, ak sa stanoví správne percento a nerozšíria sa alternatívy účelu asignačnej cirkevnej dane,“ hovorí Olekšák. Zavedenie takejto dane by sa podľa neho mohlo uskutočniť v čase, keď bude v spoločnosti diskusia o znižovaní dane z príjmov zo súčasných 19 percent. Politici by tak získali body u voličov za zníženie dane a súčasne by veriaci nepocítili výdavky navyše, keďže by dane platili naďalej v rovnakej výške.
.kde sú ľudia, prídu aj peniaze
Nech už by bol v prípade odluky zvolený ktorýkoľvek z modelov, to, či bude úspešne fungovať, už nebudú mať v rukách politici a úradníci na ministerstve kultúry, ale samotní veriaci. Žiadny zo systémov sa neobíde bez ich zvýšenej zaangažovanosti a prihlásení sa k cirkvi aj iným spôsobom než len verbálne či vyplnením kolónky v dotazníku na sčítanie ľudu.
Farár Evanjelického cirkevného zboru v Myjave Samuel Mišiak tvrdí, že sa odluky nebojí, aj keď o jednotlivých modeloch nechce diskutovať. Upozorňuje, že evanjelickí veriaci už teraz platia dane dvakrát. Raz štátu, a potom už zo zdanených peňazí platia tzv.cirkevný príspevok, ktorý je fakticky oficiálnym prihlásením sa k cirkvi. Myjavský cirkevný zbor má viac ako 5 500 registrovaných veriacich. I keď miestnych, ktorí sa v sčítaní ľudu prihlásili k evanjelikom, bolo, samozrejme, viac. Cirkevný príspevok predstavuje v myjavskom zbore 150 korún za dospelého človeka a 25 korún za dieťa, pričom väčšina z vyzbieraných peňazí ostáva na mieste, len menšia časť putuje do ústredia cirkvi. Hoci evanjelici na rozdiel od katolíkov neprispievajú „do zvončeka“, svojej cirkvi môžu po bohoslužbách prispieť tzv. oferou, alebo podporiť konkrétne projekty. Na ochotu svojich ovečiek darovať sa Mišiak nesťažuje. Ľudia sú podľa neho ochotní prispieť najmä vtedy, keď vidia, na čo idú ich peniaze. „V rokoch 1983 až 1985 sme robili generálnu opravu kostola a novú vežu. Len samotná veža vtedy stála milión korún a rekonštrukcia ďalšie peniaze. Ľudia sa na to dokázali poskladať behom krátkeho času, pretože videli, že je to ich majetok,“ spomína si Mišák. Horšie je to už podľa neho s ochotou ľudí odviesť nejakú dobrovoľnícku prácu. „Dnes je už iná doba, ľudia majú menej času. V tom sa situácia zmenila k horšiemu.“
V súvislosti s odlukou sa niekedy objavujú aj názory, že by sa negatívne dotkla práve evanjelických farárov, keďže na rozdiel od rímskych katolíkov majú rodiny, o ktoré sa musia postarať. Mišiak sa toho neobáva – manželskí partneri duchovných vraj často pracujú, a tak plat kňaza nie je jediným zdrojom príjmu rodiny. „Z vlastnej skúsenosti viem, že ak cirkevníci vidia, že kňaz má veľkú rodinu a sociálne problémy, dokážu nájsť spôsoby, ako mu pomôcť,“ hovorí Mišiak.
Na priamu otázku, či by jeho cirkevný zbor finančne prežil, ak by zajtra došlo k odluke od štátu, myjavský farár len krúti hlavou. „Nie sme na rovnakej vlnovej dĺžke. Pán Boh sa postaral o cirkev aj vtedy, keď bola v totálnej defenzíve. Dôležité je vedieť získať si ľudí. Kde sú ľudia, prídu aj peniaze.“
O čosi skeptickejší je farár Matej Kýška z horskej obce Riečka pri Banskej Bystrici.V jeho dedine so 650 obyvateľmi je 450 katolíkov, z toho do kostola chodí okolo 200 ľudí. „Sú to ľudia obetaví, čo je vidieť najmä pri zbierkach s charitatívnym zameraním. Napriek tomu si neviem predstaviť, že len oni sami by zvládli bežnú finančnú réžiu farnosti. Moja úzkosť vyplýva zo spätného pohľadu na posledné finančné rozpočty farnosti, ktoré boli šetrné, bez nutných opráv budov. Veriaci sú najmä z viacpočetných rodín, čo tiež obmedzuje možnosť ich väčšej finančnej zaangažovanosti na chode farnosti. Zdá sa, že prežijeme vtedy, ak budeme vnútri cirkvi navzájom solidárni.“
Inými slovami, katolíci z dobrých oblastí by po odluke prispievali na chod farností, ktoré by to sami nezvládli.
.kostoly za vlastné...
Aká je vôbec vôľa veriacich darovať? Z dostupných údajov sa toho až tak veľa vyčítať nedá. Bratislavsko-trnavská arcidiecéza, ktorá je našou najväčšou katolíckou cirkevnou provinciou,
nedisponuje niektorými údajmi z farností, ktoré by dávali komplexnejší obraz. Nevieme napríklad, aké sú celkovo vysoké zbierky do takzvaného zvončeka, kde veriaci prispievajú na chod vlastnej farnosti a či počas posledných rokov stúpajú, alebo klesajú. Tento údaj arcidiecéza nezhromažďuje. Podľa jej hovorcu Tibora Hajduho sa dá povedať, že objemy zbierok veriacich na špecifické účely, ako sú charita či zbierky na misie, sú posledných desať rokov každoročne na približne rovnakej úrovni. Zaujímavý a prekvapivo vysoký je však údaj, že sa v tejto arcidiecéze postavilo najmä od pádu socializmu zo zbierok veriacich a svojpomocne takmer sto kostolov.
.americký príklad
Hoci na Slovensku sa o možnosti odluky cirkví od štátu len diskutuje, niektorí Slováci už v takomto systéme žijú. Slovenská katolícka farnosť svätého Jána Nepomuckého na newyorskom Manhattane má okolo tristo registrovaných farníkov. Dá sa prežiť s peniazmi bez štátu? Miestny kaplán Štefan Chanas tvrdí, že to ide: „Ale s tým, že veľa vecí si obaja kňazi zabezpečujeme vo vlastnej réžii. Nemáme kuchárku, sekretárku ani účtovníčku. Kostolníčku máme len v nedeľu.“ Farnosť žije najmä z príspevkov registrovaných farníkov, ktorí dostávajú každý mesiac obálku so spätnou adresou fary, do ktorej vkladajú šek so svojím príspevkom. Ten si potom môžu odpísať z daní. Výška príspevku nie je predpísaná a podľa Štefana Chanasa sa pohybuje od 5 do 50 dolárov. Okrem týchto darov získava farnosť peniaze aj s klasického „zvončeka“. Do neho však počas omše väčšinou prispievajú len veriaci, ktorí nie sú vo farnosti registrovaní. Ďalším zdrojom príjmov sú peniaze z prenájmu priestorov a poplatky za sviečky. Mnohí ľudia prichádzajú do kostola zapáliť sviečku za zosnulých, či za konkrétny úmysel. Môžu si vybrať, menšiu za 50 centov, alebo veľkú za 2,5 dolára. „V Amerike je to dosť rozšírený zvyk, takže to nie sú zanedbateľné peniaze,“ hovorí Chanas. O granty z verejných fondov sa farnosť môže uchádzať v prípade, ak má konkrétny projekt, ktorý priamo nesúvisí s duchovnou prácou. Môže ísť napríklad o prácu s deťmi a mládežou. V prípade, že kostol či fara nutne potrebujú peniaze na veľkú investíciu, môže získať bezúročnú pôžičku od biskupského úradu.
Ak ste našli chybu, napíšte na web@tyzden.sk.