.ako vznikla Vŕba?
Naším zakladateľom je Martin Takáč, ktorý študoval umelú inteligenciu a chcel byť dobrovoľníkom, ale nenašiel žiadnu organizáciu, tak ju založil.
.ako vyberáte dobrovoľníkov?
Najprv je dotazník, potom rozhovor s psychologičkou a koordinátorkou a tých, ktorých vyberieme, potom vyškolíme. Školili sme aj personál nemocnice, lebo občas mal pocit, že sa im dobrovoľníci „pchajú do kapusty“ alebo sa stávalo, že personál využíval dobrovoľníka na činnosť, ktoré preňho nebola vhodná.
.ste kresťanská organizácia?
Na začiatku bolo kresťanské spoločenstvo, dnes je však naša organizácia nadkonfesijná. Dávame pozor na to, aby sme neboli evanjelizační, teda aby naši dobrovoľníci nepáchali na ľuďoch v tomto smere násilie. Naše poslanie je sprevádzať onkologicky chorých ľudí tak, že im poskytujeme v nemocnici svoju prítomnosť. Naším mottom je: „Ja ťa budem sprevádzať, ale ty poznáš cestu.”
.vašich dobrovoľníkov sme stretli aj na chodbách pred ambulanciami.
Áno, tento rok sme začali roznášať kávu a čaj na chodbách pred ambulanciami, kde niekedy ľudia dlho a v strese čakajú na vyšetrenie a na terapie. Dobrovoľníci im ponúkajú zadarmo nápoje, prihovoria sa.
.ako funguje spolupráca s nemocnicou?
Sme jediní na Slovensku, ktorí majú zmluvu s nemocnicou. Poskytuje nám priestory a mesačne nám prispieva 400 eurami. Ďalšie peniaze získavame sami. Snažíme sa, aby boli dobrovoľníci vnímaní ako členovia tímu. Nie je to zatiaľ úplne tak, ale už ich považujú za súčasť nemocnice.
.nie je ťažké zohnať dobrovoľníkov?
Teraz máme asi 40 záujemcov a z nich vyberieme asi štvrtinu. Dávame si pozor na to, koho k ťažko chorému človeku pošleme. Nestačí dobrá vôľa.
.akí ľudia sa hlásia?
Rôzni. Vyberáme tých, ktorých motivácie sú v poriadku. Hlásia sa aj zvedavci a tých nevyberáme. Nemôžu to byť ani ľudia, ktorí majú onkologického pacienta doma, alebo si sami prešli onkologickým ochorením.
.prečo?
Ak majú onkologicky chorého človeka doma, tak sú veľmi zaťažení starostlivosťou o neho. Bývalí pacienti nám môžu pomáhať s roznášaním nápojov pred ambulanciami. Na oddelení im to môže spôsobiť isté dejà vu, alebo majú tendenciu byť príliš pozitívni.
.ako dlho to dobrovoľníci vydržia?
Najdlhšie vydržali šesť rokov, ale to je extrém. Snažíme sa, aby vydržali aspoň rok.
.sú to väčšinou veriaci ľudia?
Nesledujeme to. Zväčša sú to veriaci ľudia alebo hľadajú spiritualitu.
.prečo je dobrovoľnícka starostlivosť v našich nemocniciach stále skôr výnimočná?
Dobrovoľnícka starostlivosť sa stále vníma ako istý luxus. Ponúkali sme programy pre rôzne zariadenia, kde sú seniori. Ale keď nemocnica funguje tak, že pacienti nemajú naplnené základné fyziologické potreby, nie je možné napĺňať potreby psychosociálne či duchovné. A keď si pustíte dobrovoľníkov do svojho zariadenia, môže sa stať, že uvidia, ako to tam je a dostane sa to von. Prijať dobrovoľníkov znamená aj otvoriť sa svetu. Lekári a nemocnice o nás vedia, ale našou filozofiou je, že sa neponúkame. Vedia o nás, môžu nás zavolať.
.a zavolali?
Nie. Objavili sa jednotliví lekári, ktorí by nás chceli, ale nedokážu o tom presvedčiť vedenie. V niektorých nemocniciach majú zase zlé skúsenosti s dobrovoľníkmi, a tak sa im do toho už nechce ísť.
.čo bolo vašou motiváciou, keď ste sa tejto práci začali venovať?
Chcela som robiť niečo zmysluplné. Narazila som na inzerát Vŕby. Mala som vtedy 21 rokov a onkologické ochorenia boli pre mňa tabu. Dúfala som, že ma to niekam posunie.
.posunulo?
Posunulo ma to pracovne – dnes sa venujem dobrovoľníctvu na rôznych úrovniach. A posunulo ma to aj osobne. Napríklad, keď som sprevádzala človeka v mojom veku a zažila, ako zomiera.
Naším zakladateľom je Martin Takáč, ktorý študoval umelú inteligenciu a chcel byť dobrovoľníkom, ale nenašiel žiadnu organizáciu, tak ju založil.
.ako vyberáte dobrovoľníkov?
Najprv je dotazník, potom rozhovor s psychologičkou a koordinátorkou a tých, ktorých vyberieme, potom vyškolíme. Školili sme aj personál nemocnice, lebo občas mal pocit, že sa im dobrovoľníci „pchajú do kapusty“ alebo sa stávalo, že personál využíval dobrovoľníka na činnosť, ktoré preňho nebola vhodná.
.ste kresťanská organizácia?
Na začiatku bolo kresťanské spoločenstvo, dnes je však naša organizácia nadkonfesijná. Dávame pozor na to, aby sme neboli evanjelizační, teda aby naši dobrovoľníci nepáchali na ľuďoch v tomto smere násilie. Naše poslanie je sprevádzať onkologicky chorých ľudí tak, že im poskytujeme v nemocnici svoju prítomnosť. Naším mottom je: „Ja ťa budem sprevádzať, ale ty poznáš cestu.”
.vašich dobrovoľníkov sme stretli aj na chodbách pred ambulanciami.
Áno, tento rok sme začali roznášať kávu a čaj na chodbách pred ambulanciami, kde niekedy ľudia dlho a v strese čakajú na vyšetrenie a na terapie. Dobrovoľníci im ponúkajú zadarmo nápoje, prihovoria sa.
.ako funguje spolupráca s nemocnicou?
Sme jediní na Slovensku, ktorí majú zmluvu s nemocnicou. Poskytuje nám priestory a mesačne nám prispieva 400 eurami. Ďalšie peniaze získavame sami. Snažíme sa, aby boli dobrovoľníci vnímaní ako členovia tímu. Nie je to zatiaľ úplne tak, ale už ich považujú za súčasť nemocnice.
.nie je ťažké zohnať dobrovoľníkov?
Teraz máme asi 40 záujemcov a z nich vyberieme asi štvrtinu. Dávame si pozor na to, koho k ťažko chorému človeku pošleme. Nestačí dobrá vôľa.
.akí ľudia sa hlásia?
Rôzni. Vyberáme tých, ktorých motivácie sú v poriadku. Hlásia sa aj zvedavci a tých nevyberáme. Nemôžu to byť ani ľudia, ktorí majú onkologického pacienta doma, alebo si sami prešli onkologickým ochorením.
.prečo?
Ak majú onkologicky chorého človeka doma, tak sú veľmi zaťažení starostlivosťou o neho. Bývalí pacienti nám môžu pomáhať s roznášaním nápojov pred ambulanciami. Na oddelení im to môže spôsobiť isté dejà vu, alebo majú tendenciu byť príliš pozitívni.
.ako dlho to dobrovoľníci vydržia?
Najdlhšie vydržali šesť rokov, ale to je extrém. Snažíme sa, aby vydržali aspoň rok.
.sú to väčšinou veriaci ľudia?
Nesledujeme to. Zväčša sú to veriaci ľudia alebo hľadajú spiritualitu.
.prečo je dobrovoľnícka starostlivosť v našich nemocniciach stále skôr výnimočná?
Dobrovoľnícka starostlivosť sa stále vníma ako istý luxus. Ponúkali sme programy pre rôzne zariadenia, kde sú seniori. Ale keď nemocnica funguje tak, že pacienti nemajú naplnené základné fyziologické potreby, nie je možné napĺňať potreby psychosociálne či duchovné. A keď si pustíte dobrovoľníkov do svojho zariadenia, môže sa stať, že uvidia, ako to tam je a dostane sa to von. Prijať dobrovoľníkov znamená aj otvoriť sa svetu. Lekári a nemocnice o nás vedia, ale našou filozofiou je, že sa neponúkame. Vedia o nás, môžu nás zavolať.
.a zavolali?
Nie. Objavili sa jednotliví lekári, ktorí by nás chceli, ale nedokážu o tom presvedčiť vedenie. V niektorých nemocniciach majú zase zlé skúsenosti s dobrovoľníkmi, a tak sa im do toho už nechce ísť.
.čo bolo vašou motiváciou, keď ste sa tejto práci začali venovať?
Chcela som robiť niečo zmysluplné. Narazila som na inzerát Vŕby. Mala som vtedy 21 rokov a onkologické ochorenia boli pre mňa tabu. Dúfala som, že ma to niekam posunie.
.posunulo?
Posunulo ma to pracovne – dnes sa venujem dobrovoľníctvu na rôznych úrovniach. A posunulo ma to aj osobne. Napríklad, keď som sprevádzala človeka v mojom veku a zažila, ako zomiera.
Ak ste našli chybu, napíšte na web@tyzden.sk.