„Desaťtisíce ľudí pochodovali. Priesvitné sošky anjelikov a detičiek sa leskli.“ Takúto momentku z košického pochodu za život vymaľoval vo svojom článku spisovateľ Michal Hvorecký. Treba priznať, že obavu, či pochod nebude viac náboženskou púťou, než demonštráciou, mali aj viacerí ľudia, ktorí s týmto pochodom sympatizovali. Nakoniec sa však ukázalo, že bola zbytočná.
Bolo to jasne vidieť už v rannom vlaku z Bratislavy do Košíc. Ľudia, ktorí očividne smerovali na pochod, sa nemodlili nahlas ruženec, ani nedeklamovali žalmy. Diskutovali medzi sebou o všetkom možnom, o svete, politike aj o najnovších filmoch. V rukách nemali pátričky, ale tablety, notebooky, knihy a mnohí aj denník, v ktorom vyšiel spisovateľov článok. Samozrejme, že prvky, ktoré môžeme vídať na masových púťach, sa objavili aj v Košiciach. Určite však nedominovali. Pochod bol síce akciou katolíkov, ale ak niekto potreboval dôkaz, že slovenský katolicizmus nie sú len mariánske procesie, kríže okolo ciest a modliace sa babky v kostoloch, tak v Košiciach to mohol vidieť na vlastné oči. Keby sa väčšina mladých účastníkov pochodu nejakým zázrakom premiestnila na niektorý z veľkých hudobných či filmových festivalov, nikto by si nič nevšimol.
Ľudia, ktorí na pochod prišli, tiež neboli skupinou necitlivou k iným témam, okrem ochrany života, ako im to vyčíta spisovateľ volajúci po ich väčšom angažovaní sa v boji proti korupcii, nezamestnanosti a chudobe. Presne toto však mnohí z nich robia. V jednom z košických kostolov má kázeň kňaz Marián Kuffa, ktorý už roky pomáha bezdomovcom, chudobným a chorým. V dave, kúsok od nás, stojí dlhoročný primátor Lipian, mesta s veľkou rómskou komunitou, ktorý už roky z problémov, ktoré z toho vyplývajú, nevytĺka politický kapitál, ale snaží sa ich riešiť. Okolo prechádzajú rómske deti z bardejovskej Poštárky, sídliska, kde sa saleziáni už od začiatku 90. rokov venujú komunitnej práci s Rómami. Jedným z rečníkov na tribúne je aj lekár Vladimír Krčméry, ktorý v chudobných krajinách rozbehol už niekoľko humanitárnych a medicínskych projektov. Opodiaľ v dave stojí Maroš Čaučík, iniciátor najväčšej slovenskej humanitárnej zbierky – Dobrá novina. Do Košíc v tento deň síce prišli ľudia, pre ktorých ochrana života predstavuje najvážnejšiu tému, určite to však nie sú ľudia ľahostajní aj k iným neduhom dnešného sveta. Ak raz niekto zorganizuje národný pochod proti korupcii, mnoho z týchto ľudí na ňom nebude chýbať. A práve v tom, akí ľudia na pochod do Košíc prišli, nielen v ich počte, je v skutočnosti jeho najväčšia sila.
.téma pre umenie
Pred pochodom bol imidž slovenského pro-life hnutia niečím medzi agresívnou kampaňou Jany Tutkovej a ospalejším pastierskym listom. Košice však niečo v tomto zmysle prelomili. Sedemdesiattisíc ľudí nie je možné zmobilizovať len tak, košický pochod v tomto zmysle znesie porovnanie iba s najväčšími demonštráciami z roku 1989. Otázka teda znie: dá sa pokračovať v tomto trende, a ak áno, tak ako?
Téma potratu a utrpenia s ním spojeného môže byť totiž celkom pokojne spoločensky stredovou témou. Stačí trochu citlivosti a predstavivosti. Dôkaz môžeme, paradoxne, vidieť v našich vlastných dejinách.
Jeden z prvých literárnych textov, ktorý opisoval drámu potratu, vyšiel v roku 1940 v Slovenských pohľadoch. Jeho autorom bol vtedy 27-ročný Dominik Tatarka. Poviedka mala názov V úzkosti hľadania, neskôr pod jej názvom autor vydal zbierku svojich raných poviedok. Rovnako dôležitá ako samotná téma je aj jej jazyk: „,Dosť, netrápte, nemučte, dóosť! Násilníci! Nechajte, i dieťa chcem!’ Bolesť povolila: ,Zbabelá, zbabelá-á-á.. ach!’ Len hudba a divá rieka v skalnom koryte hovorí, šepce, zadúša sa, reve, šalie v toľkých variáciách rozpútaného živlu. Dávkami silného alkoholu sa spamätávala. Úsvit ma zastihol pri nej. Ležala na pohovke, uzlík údov v košieľke, mĺkva, biela, neprístupná. ,Krvácať už rozhodne nebude,’ vysvetľoval mi lekár ako chlapčiskovi, ktorého by bolo treba vyťať.“ Témy potratu sa dotkol ešte za komunizmu v poviedke Martin Bútora či Martin M. Šimečka. Naposledy túto tému spracoval Pavol Rankov vo svojom románe Matky. Potratov je viac, ako ich bolo v roku 1940 a tragédie, ktoré prežívajú ženy či muži, sa nemenia. Stále je teda o čom písať. Podobne je na tom aj slovenský film. Potratu sa síce venovali večerné seriály na komerčných televíziách, ale skôr povrchne. Výnimkou bol film Zuzany Liovej Ticho z roku 2005. Na dvadsať rokov je to v slovenskej literatúre či filme možno trochu málo, ale tá téma nezmizla.
Inými slovami, ak sme nestratili citlivosť na ľudské utrpenie, o potrate sa dá hovoriť úplne inak, než sme si na to zvykli.
.akademická téma
Po roku 1990 sa téme venovali najviac obhajcovia ľudských práv, profesijne lekári, kňazi, politici a právnici. Najmä medzi právnikmi sa odohralo niekoľko spoločensky závažných debát. Žiaľ, nemožno skonštatovať, že by vrcholom akademickej diskusie bol spor na ústavnom súde. Najkvalitnejším nebolo ani samotné podanie (kritizovalo ho niekoľko právnikov práve z pozícii pro-life) a už vôbec nie reakcia naň. Tak zo strany obhajcov potratového zákona, ako prístupu väčšiny na ústavnom súde. Tón aj argumentácia zaváňali skôr akademickým lajdáctvom, prívrženci slovenskej veľmi uvoľnenej zákonnej úpravy sa nijako nevyrovnali s najvážnejšími námietkami zo strany tých, ktorí žiadali prísnejšiu ochranu nenarodeného života a odvolávali sa pritom na znenie platnej ústavy. Aj tu je teda priestor otvorený. Právo na život je napokon všade na svete okrem iného aj veľkou právnou témou, nič teda nebráni tomu, aby aj naše právnické fakulty začali kultivovať argumentáciu v tejto oblasti. Potrebujeme viac doktorandov, profesorov a najmä viac akademických textov, ktoré sa budú o tejto téme sporiť na patričnej úrovni. Patrí sa spomenúť, že vydavateľstvo Kalligram síce vydalo zbierku esejí Právo ženy? (2004), čo sú preklady pro-choice autorov ako Ronald Dworkin či Judith Jarvis Thomsonová. Ale v slovenčine stále nie je dostupný text rozhodnutia poľského ústavného súdu, ktorým bolo na začiatku 90. rokov výrazne obmedzené právo na potrat či texty rešpektovaného austrálskeho právneho filozofa Johna Finnisa a ďalších.
.a čo politika?
Košický pochod ukázal ešte jednu zaujímavú vec: všetci pravicoví kandidáti na úrad prezidenta podporujú obmedzenie práva na umelý potrat v jeho doterajšej podobe. Ani priame voľby teda nevytláčajú tento názor na politický okraj. Skôr naopak. Košice však ukazujú, že ak má mať téma v demokratickej spoločnosti vážnosť, potrebuje artikulovanú verejnú podporu. Len ak budeme o tejto ťažkej téme hovoriť verejne, môže sa niečo zmeniť. Košice ukázali, že táto téma patrí do stredu, nie na okraj.
Bolo to jasne vidieť už v rannom vlaku z Bratislavy do Košíc. Ľudia, ktorí očividne smerovali na pochod, sa nemodlili nahlas ruženec, ani nedeklamovali žalmy. Diskutovali medzi sebou o všetkom možnom, o svete, politike aj o najnovších filmoch. V rukách nemali pátričky, ale tablety, notebooky, knihy a mnohí aj denník, v ktorom vyšiel spisovateľov článok. Samozrejme, že prvky, ktoré môžeme vídať na masových púťach, sa objavili aj v Košiciach. Určite však nedominovali. Pochod bol síce akciou katolíkov, ale ak niekto potreboval dôkaz, že slovenský katolicizmus nie sú len mariánske procesie, kríže okolo ciest a modliace sa babky v kostoloch, tak v Košiciach to mohol vidieť na vlastné oči. Keby sa väčšina mladých účastníkov pochodu nejakým zázrakom premiestnila na niektorý z veľkých hudobných či filmových festivalov, nikto by si nič nevšimol.
Ľudia, ktorí na pochod prišli, tiež neboli skupinou necitlivou k iným témam, okrem ochrany života, ako im to vyčíta spisovateľ volajúci po ich väčšom angažovaní sa v boji proti korupcii, nezamestnanosti a chudobe. Presne toto však mnohí z nich robia. V jednom z košických kostolov má kázeň kňaz Marián Kuffa, ktorý už roky pomáha bezdomovcom, chudobným a chorým. V dave, kúsok od nás, stojí dlhoročný primátor Lipian, mesta s veľkou rómskou komunitou, ktorý už roky z problémov, ktoré z toho vyplývajú, nevytĺka politický kapitál, ale snaží sa ich riešiť. Okolo prechádzajú rómske deti z bardejovskej Poštárky, sídliska, kde sa saleziáni už od začiatku 90. rokov venujú komunitnej práci s Rómami. Jedným z rečníkov na tribúne je aj lekár Vladimír Krčméry, ktorý v chudobných krajinách rozbehol už niekoľko humanitárnych a medicínskych projektov. Opodiaľ v dave stojí Maroš Čaučík, iniciátor najväčšej slovenskej humanitárnej zbierky – Dobrá novina. Do Košíc v tento deň síce prišli ľudia, pre ktorých ochrana života predstavuje najvážnejšiu tému, určite to však nie sú ľudia ľahostajní aj k iným neduhom dnešného sveta. Ak raz niekto zorganizuje národný pochod proti korupcii, mnoho z týchto ľudí na ňom nebude chýbať. A práve v tom, akí ľudia na pochod do Košíc prišli, nielen v ich počte, je v skutočnosti jeho najväčšia sila.
.téma pre umenie
Pred pochodom bol imidž slovenského pro-life hnutia niečím medzi agresívnou kampaňou Jany Tutkovej a ospalejším pastierskym listom. Košice však niečo v tomto zmysle prelomili. Sedemdesiattisíc ľudí nie je možné zmobilizovať len tak, košický pochod v tomto zmysle znesie porovnanie iba s najväčšími demonštráciami z roku 1989. Otázka teda znie: dá sa pokračovať v tomto trende, a ak áno, tak ako?
Téma potratu a utrpenia s ním spojeného môže byť totiž celkom pokojne spoločensky stredovou témou. Stačí trochu citlivosti a predstavivosti. Dôkaz môžeme, paradoxne, vidieť v našich vlastných dejinách.
Jeden z prvých literárnych textov, ktorý opisoval drámu potratu, vyšiel v roku 1940 v Slovenských pohľadoch. Jeho autorom bol vtedy 27-ročný Dominik Tatarka. Poviedka mala názov V úzkosti hľadania, neskôr pod jej názvom autor vydal zbierku svojich raných poviedok. Rovnako dôležitá ako samotná téma je aj jej jazyk: „,Dosť, netrápte, nemučte, dóosť! Násilníci! Nechajte, i dieťa chcem!’ Bolesť povolila: ,Zbabelá, zbabelá-á-á.. ach!’ Len hudba a divá rieka v skalnom koryte hovorí, šepce, zadúša sa, reve, šalie v toľkých variáciách rozpútaného živlu. Dávkami silného alkoholu sa spamätávala. Úsvit ma zastihol pri nej. Ležala na pohovke, uzlík údov v košieľke, mĺkva, biela, neprístupná. ,Krvácať už rozhodne nebude,’ vysvetľoval mi lekár ako chlapčiskovi, ktorého by bolo treba vyťať.“ Témy potratu sa dotkol ešte za komunizmu v poviedke Martin Bútora či Martin M. Šimečka. Naposledy túto tému spracoval Pavol Rankov vo svojom románe Matky. Potratov je viac, ako ich bolo v roku 1940 a tragédie, ktoré prežívajú ženy či muži, sa nemenia. Stále je teda o čom písať. Podobne je na tom aj slovenský film. Potratu sa síce venovali večerné seriály na komerčných televíziách, ale skôr povrchne. Výnimkou bol film Zuzany Liovej Ticho z roku 2005. Na dvadsať rokov je to v slovenskej literatúre či filme možno trochu málo, ale tá téma nezmizla.
Inými slovami, ak sme nestratili citlivosť na ľudské utrpenie, o potrate sa dá hovoriť úplne inak, než sme si na to zvykli.
.akademická téma
Po roku 1990 sa téme venovali najviac obhajcovia ľudských práv, profesijne lekári, kňazi, politici a právnici. Najmä medzi právnikmi sa odohralo niekoľko spoločensky závažných debát. Žiaľ, nemožno skonštatovať, že by vrcholom akademickej diskusie bol spor na ústavnom súde. Najkvalitnejším nebolo ani samotné podanie (kritizovalo ho niekoľko právnikov práve z pozícii pro-life) a už vôbec nie reakcia naň. Tak zo strany obhajcov potratového zákona, ako prístupu väčšiny na ústavnom súde. Tón aj argumentácia zaváňali skôr akademickým lajdáctvom, prívrženci slovenskej veľmi uvoľnenej zákonnej úpravy sa nijako nevyrovnali s najvážnejšími námietkami zo strany tých, ktorí žiadali prísnejšiu ochranu nenarodeného života a odvolávali sa pritom na znenie platnej ústavy. Aj tu je teda priestor otvorený. Právo na život je napokon všade na svete okrem iného aj veľkou právnou témou, nič teda nebráni tomu, aby aj naše právnické fakulty začali kultivovať argumentáciu v tejto oblasti. Potrebujeme viac doktorandov, profesorov a najmä viac akademických textov, ktoré sa budú o tejto téme sporiť na patričnej úrovni. Patrí sa spomenúť, že vydavateľstvo Kalligram síce vydalo zbierku esejí Právo ženy? (2004), čo sú preklady pro-choice autorov ako Ronald Dworkin či Judith Jarvis Thomsonová. Ale v slovenčine stále nie je dostupný text rozhodnutia poľského ústavného súdu, ktorým bolo na začiatku 90. rokov výrazne obmedzené právo na potrat či texty rešpektovaného austrálskeho právneho filozofa Johna Finnisa a ďalších.
.a čo politika?
Košický pochod ukázal ešte jednu zaujímavú vec: všetci pravicoví kandidáti na úrad prezidenta podporujú obmedzenie práva na umelý potrat v jeho doterajšej podobe. Ani priame voľby teda nevytláčajú tento názor na politický okraj. Skôr naopak. Košice však ukazujú, že ak má mať téma v demokratickej spoločnosti vážnosť, potrebuje artikulovanú verejnú podporu. Len ak budeme o tejto ťažkej téme hovoriť verejne, môže sa niečo zmeniť. Košice ukázali, že táto téma patrí do stredu, nie na okraj.
Ak ste našli chybu, napíšte na web@tyzden.sk.