Ceny potravín stúpajú, obchodné reťazce sa nabaľujú a my to tak nenecháme. Snaží sa presvedčiť predseda vlády svojich voličov. Bude to zaujímavý boj.
Ceny niektorých potravín začali v posledných týždňoch citeľne stúpať. Nejde o nijaký špecificky slovenský problém – ceny niektorých potravín rastú nečakaným tempom aj v západnej Európe a v mnohých častiach sveta.
.tri poznámky
Čo sa deje? Stretlo sa hneď niekoľko nepriaznivých faktorov – už niekoľko rokov slabšia úroda (naposledy sa o katastrofe hovorilo v prípade austrálskej úrody obilnín), odčerpávanie množstva produkcie na výrobu „zelenými“ politikmi preferovaných biopalív, prudký vzostup spotreby v Číne a Indii či vysoký rast cien pohonných hmôt.
Z vyššie uvedeného je jasné, že cenový rast nie je výsledkom zlovoľného rozmaru domácich výrobcov či obchodníkov. Keď sa k tomu pridá, že taká malá krajina ako Slovensko nemá prakticky nijaký vplyv na svetové ceny hlavných potravinárskych komodít, je jasné, že pri pohľade na pohyb cien môžeme nanajvýš sedieť a sledovať, ako sa cez nás tento cenový oblak preženie.
No a do tretice – je ten októbrový nárast cien potravín naozaj taký dramatický? Za posledných desať rokov bola až v jedenástich mesiacoch medziročná miera cenového nárastu potravín vyššia ako v októbri tohto roka (dvakrát v roku 2004, štyrikrát v roku 2001, trikrát v roku 2000 a dvakrát v roku 1998) a viackrát za posledné desaťročie bola veľmi podobná. Je fakt, že október tohto roka priniesol najväčšie medziročné zvýšenie cien potravín od augusta 2004, ale ak dáme na presné čísla, a nie na pocity, zatiaľ to nie je nijaká dráma.
.kto je vinný?
„Vláda SR pozorne vníma celosvetové trendy zvyšovania cien potravín. Nemieni však tolerovať, ak slovenská obchodná sieť, najmä obchodné reťazce, prejavujú tendenciu zneužívať súčasnú situáciu na bezohľadné naháňanie ziskov. Vláda SR napríklad zaregistrovala prípady maloobchodnej marže obchodných reťazcov vo výške 40 až 100 percent,“ vyhlásila hovorkyňa predsedu vlády, ktorý potom ešte pritvrdil, keď povedal: „Marže, ktoré sa objavujú vo veľkých obchodných reťazcoch, sú marže, ktoré sú často typické pre obchod s bielym mäsom a so zbraňami.“
O čom hovoria? Hľadajú vinníka rastúcich cien. Buď si myslia, že dokážu rastu cien nejako zabrániť, alebo skrátka len vypĺňajú pauzu v boji proti druhému pilieru (DSS-ky sú naposledy podľa premiéra za „krikom“ vďaka snahe predsedu parlamentu Pavla Pašku svojvoľne škrtať do čistopisu schváleného zákona) či iným nepriateľom.
Aby premiér navodil zdanie, že rastúce ceny sa mu nepáčia, akčne požiadal ministra hospodárstva o urýchlené predloženie zákona „o neprimeraných podmienkach v obchodných vzťahoch“, ktorý vraj má obchodníkov v zdražovaní zaraziť. Je pritom zaujímavé, že tento zákon neponúka ani jediný paragraf, ktorý by možné zníženie cien indikoval alebo mu nejako napomáhal. Skôr naopak.
Zákon už má za sebou pripomienkové konanie a výzvy na jeho urýchlené predloženie sú preto len Ficovou mediálnou hrou. Zákon sa snaží definovať „neprimerané podmienky v obchodných vzťahoch medzi podnikateľmi“, „ekonomickú silu“, pod ktorou rozumie „pozíciu, ktorá umožňuje jednému účastníkovi obchodného vzťahu správať sa tak, že druhý účastník tohto vzťahu je od neho závislý“ a „neprimerané podmienky v obchodnom vzťahu“, čo sú podmienky „pre jedného účastníka tohto vzťahu zjavne nevýhodné“.
Neprimeranou podmienkou, postihnuteľnou pokutou až do výšky 10 miliónov korún, má byť podľa zákona aj „predávanie výrobku alebo služby konečnému spotrebiteľovi pod cenu nižšiu než je výrobná cena alebo nákupná cena, za ktorú bol tovar dodaný, ak jej zníženie nie je odôvodnené chybou výrobku, poškodením alebo iným spôsobom“. Vysvetlenie pre voličov „sociálnej demokracie“: Toto ustanovenie znamená, že obchodníci nebudú môcť robiť doterajšie výpredaje, pri ktorých niektoré tovary predajú aj lacnejšie než ich kúpili (pretože na iných zarobia, alebo je pre nich jednoducho lacnejšie s miernou stratou vyprázdniť sklady ako ich mať zaplnené niečím, po čom už za „ziskovú“ cenu nie je dopyt).
.putinov recept
Situácia na svetovom trhu potravinárskych komodít okrem iného mení zaužívané pravidlá na trhu. Oslabuje pozíciu obchodníkov, ktorí doteraz mohli výrobcov tlačiť (často naozaj drsne) do čo najnižších cien, pretože ich v prípade neochoty vedeli nahradiť lacnejším dovozom. Ale dnes už nie je „lacnejší dovoz“, pretože ceny stúpajú všade naokolo.
Prísť v tejto situácii so zákonom, ktorý má za cieľ iba zlepšiť podmienky pre výrobcov – čo v dôsledku môže viesť iba k ďalšiemu zvýšeniu cien – je možno v rozpore so zdravým rozumom. Nie sme v tom však raritou. V susednom Česku sa napríklad o presadenie zákonného ustanovenia, zakazujúceho predaj tovarov pod ich nákupné ceny, snaží ich Potravinárska komora. Je jasné, aký záujem tým sledujú poľnohospodári a potravinári. Ako to však pomôže zákazníkom, ktorých Fico štve proti obchodníkom?
Ficov drsný slovník („marže typické pre obchod s bielym mäsom“) už len sám osebe nie je iba neškodnou rétorikou rozhorčeného politika. Vytvára ním atmosféru všadeprítomného hnevu, neslušnosti, nesprávne ventilovanej zlosti. V kombinácii s paranoidnými vsuvkami (za krikom okolo Pašku je „tlak déesesiek“) ide o návrat tých najškodlivejších ingrediencií, ktoré slovenská politika dlhodobo obsahuje, na opätovné výslnie.
Latinskú Ameriku dnes môžeme nechať bokom – paralely sú aj bližšie. „Pravidelne sa stáva, že len čo sa zdvihne cena mlieka či vajec, Lukašenko vyráža do akcie a ide s televíznym štábom do obchodov, kde potom nekompromisne odvoláva úradníkov – riaditeľom obchodu počnúc a ministrom končiac,“ píše v českom Respekte bieloruský novinár Alexandre Gajdamacký a podobný vývoj vidí aj v Putinovom Rusku. Tam pre rast cien krátko pred voľbami „Putinov ministersko-úradnícky tím okamžite reagoval administratívnym tlakom na dodávateľov, obchodníkov a regionálne úrady“. Keďže Fico ešte nemá takú moc ako Lukašenko či Putin a Slovensko je predsa len v o čosi inej pozícii (nemá ropu ani plyn a je v EÚ), Fico len napodobňuje – kritizuje „nečinnosť štátnych kontrolných a inšpekčných orgánov“, zadáva administratívne zásahy do trhu a vyrába mediálne bubliny o tom, ako sa zákonom snaží znížiť ceny.
To, že je tento krik smiešny, však neznamená, že je neškodný.
Októbrové ceny
(medziročná zmena cien potravín na Slovensku v percentách, údaje sa týkajú vždy mesiaca október)
1997 3,1
1998 5,7
1999 4,2
2000 5,1
2001 5,3
2002 -0,2
2003 4,7
2004 4,2
2005 -1,4
2006 2,9
2007 6,6
Zdroj: ING Bank
Ceny niektorých potravín začali v posledných týždňoch citeľne stúpať. Nejde o nijaký špecificky slovenský problém – ceny niektorých potravín rastú nečakaným tempom aj v západnej Európe a v mnohých častiach sveta.
.tri poznámky
Čo sa deje? Stretlo sa hneď niekoľko nepriaznivých faktorov – už niekoľko rokov slabšia úroda (naposledy sa o katastrofe hovorilo v prípade austrálskej úrody obilnín), odčerpávanie množstva produkcie na výrobu „zelenými“ politikmi preferovaných biopalív, prudký vzostup spotreby v Číne a Indii či vysoký rast cien pohonných hmôt.
Z vyššie uvedeného je jasné, že cenový rast nie je výsledkom zlovoľného rozmaru domácich výrobcov či obchodníkov. Keď sa k tomu pridá, že taká malá krajina ako Slovensko nemá prakticky nijaký vplyv na svetové ceny hlavných potravinárskych komodít, je jasné, že pri pohľade na pohyb cien môžeme nanajvýš sedieť a sledovať, ako sa cez nás tento cenový oblak preženie.
No a do tretice – je ten októbrový nárast cien potravín naozaj taký dramatický? Za posledných desať rokov bola až v jedenástich mesiacoch medziročná miera cenového nárastu potravín vyššia ako v októbri tohto roka (dvakrát v roku 2004, štyrikrát v roku 2001, trikrát v roku 2000 a dvakrát v roku 1998) a viackrát za posledné desaťročie bola veľmi podobná. Je fakt, že október tohto roka priniesol najväčšie medziročné zvýšenie cien potravín od augusta 2004, ale ak dáme na presné čísla, a nie na pocity, zatiaľ to nie je nijaká dráma.
.kto je vinný?
„Vláda SR pozorne vníma celosvetové trendy zvyšovania cien potravín. Nemieni však tolerovať, ak slovenská obchodná sieť, najmä obchodné reťazce, prejavujú tendenciu zneužívať súčasnú situáciu na bezohľadné naháňanie ziskov. Vláda SR napríklad zaregistrovala prípady maloobchodnej marže obchodných reťazcov vo výške 40 až 100 percent,“ vyhlásila hovorkyňa predsedu vlády, ktorý potom ešte pritvrdil, keď povedal: „Marže, ktoré sa objavujú vo veľkých obchodných reťazcoch, sú marže, ktoré sú často typické pre obchod s bielym mäsom a so zbraňami.“
O čom hovoria? Hľadajú vinníka rastúcich cien. Buď si myslia, že dokážu rastu cien nejako zabrániť, alebo skrátka len vypĺňajú pauzu v boji proti druhému pilieru (DSS-ky sú naposledy podľa premiéra za „krikom“ vďaka snahe predsedu parlamentu Pavla Pašku svojvoľne škrtať do čistopisu schváleného zákona) či iným nepriateľom.
Aby premiér navodil zdanie, že rastúce ceny sa mu nepáčia, akčne požiadal ministra hospodárstva o urýchlené predloženie zákona „o neprimeraných podmienkach v obchodných vzťahoch“, ktorý vraj má obchodníkov v zdražovaní zaraziť. Je pritom zaujímavé, že tento zákon neponúka ani jediný paragraf, ktorý by možné zníženie cien indikoval alebo mu nejako napomáhal. Skôr naopak.
Zákon už má za sebou pripomienkové konanie a výzvy na jeho urýchlené predloženie sú preto len Ficovou mediálnou hrou. Zákon sa snaží definovať „neprimerané podmienky v obchodných vzťahoch medzi podnikateľmi“, „ekonomickú silu“, pod ktorou rozumie „pozíciu, ktorá umožňuje jednému účastníkovi obchodného vzťahu správať sa tak, že druhý účastník tohto vzťahu je od neho závislý“ a „neprimerané podmienky v obchodnom vzťahu“, čo sú podmienky „pre jedného účastníka tohto vzťahu zjavne nevýhodné“.
Neprimeranou podmienkou, postihnuteľnou pokutou až do výšky 10 miliónov korún, má byť podľa zákona aj „predávanie výrobku alebo služby konečnému spotrebiteľovi pod cenu nižšiu než je výrobná cena alebo nákupná cena, za ktorú bol tovar dodaný, ak jej zníženie nie je odôvodnené chybou výrobku, poškodením alebo iným spôsobom“. Vysvetlenie pre voličov „sociálnej demokracie“: Toto ustanovenie znamená, že obchodníci nebudú môcť robiť doterajšie výpredaje, pri ktorých niektoré tovary predajú aj lacnejšie než ich kúpili (pretože na iných zarobia, alebo je pre nich jednoducho lacnejšie s miernou stratou vyprázdniť sklady ako ich mať zaplnené niečím, po čom už za „ziskovú“ cenu nie je dopyt).
.putinov recept
Situácia na svetovom trhu potravinárskych komodít okrem iného mení zaužívané pravidlá na trhu. Oslabuje pozíciu obchodníkov, ktorí doteraz mohli výrobcov tlačiť (často naozaj drsne) do čo najnižších cien, pretože ich v prípade neochoty vedeli nahradiť lacnejším dovozom. Ale dnes už nie je „lacnejší dovoz“, pretože ceny stúpajú všade naokolo.
Prísť v tejto situácii so zákonom, ktorý má za cieľ iba zlepšiť podmienky pre výrobcov – čo v dôsledku môže viesť iba k ďalšiemu zvýšeniu cien – je možno v rozpore so zdravým rozumom. Nie sme v tom však raritou. V susednom Česku sa napríklad o presadenie zákonného ustanovenia, zakazujúceho predaj tovarov pod ich nákupné ceny, snaží ich Potravinárska komora. Je jasné, aký záujem tým sledujú poľnohospodári a potravinári. Ako to však pomôže zákazníkom, ktorých Fico štve proti obchodníkom?
Ficov drsný slovník („marže typické pre obchod s bielym mäsom“) už len sám osebe nie je iba neškodnou rétorikou rozhorčeného politika. Vytvára ním atmosféru všadeprítomného hnevu, neslušnosti, nesprávne ventilovanej zlosti. V kombinácii s paranoidnými vsuvkami (za krikom okolo Pašku je „tlak déesesiek“) ide o návrat tých najškodlivejších ingrediencií, ktoré slovenská politika dlhodobo obsahuje, na opätovné výslnie.
Latinskú Ameriku dnes môžeme nechať bokom – paralely sú aj bližšie. „Pravidelne sa stáva, že len čo sa zdvihne cena mlieka či vajec, Lukašenko vyráža do akcie a ide s televíznym štábom do obchodov, kde potom nekompromisne odvoláva úradníkov – riaditeľom obchodu počnúc a ministrom končiac,“ píše v českom Respekte bieloruský novinár Alexandre Gajdamacký a podobný vývoj vidí aj v Putinovom Rusku. Tam pre rast cien krátko pred voľbami „Putinov ministersko-úradnícky tím okamžite reagoval administratívnym tlakom na dodávateľov, obchodníkov a regionálne úrady“. Keďže Fico ešte nemá takú moc ako Lukašenko či Putin a Slovensko je predsa len v o čosi inej pozícii (nemá ropu ani plyn a je v EÚ), Fico len napodobňuje – kritizuje „nečinnosť štátnych kontrolných a inšpekčných orgánov“, zadáva administratívne zásahy do trhu a vyrába mediálne bubliny o tom, ako sa zákonom snaží znížiť ceny.
To, že je tento krik smiešny, však neznamená, že je neškodný.
Októbrové ceny
(medziročná zmena cien potravín na Slovensku v percentách, údaje sa týkajú vždy mesiaca október)
1997 3,1
1998 5,7
1999 4,2
2000 5,1
2001 5,3
2002 -0,2
2003 4,7
2004 4,2
2005 -1,4
2006 2,9
2007 6,6
Zdroj: ING Bank
Ak ste našli chybu, napíšte na web@tyzden.sk.