.o tejto dedine sme písali viackrát. Naposledy vlani začiatkom leta, keď tam z iniciatívy autora tohto článku a statika Vladimíra Kohúta odstránili špičku veže ruiny bývalého nemeckého evanjelického kostola, ktorá sa nebezpečne nakláňala nad areál školy. Keď sa Lomnička ocitne v správach, takmer vždy ide o čosi smutné. Pred dvoma rokmi prišli pre zlé podmienky bývania o život štyri malé deti a obaja ich rodičia. Teraz v zime sa zrútili múry obecnej budovy na dvoch malých súrodencov. Tamojšia zadlžená a nekompetentná samospráva nezvláda situáciu, a tak zamýšľa Obvodný úrad v Starej Ľubovni v rámci pilotného projektu ministerstva vnútra v Lomničke zriadiť pozíciu prednostu – štát by tak prevzal riadenie obce.
.obec podľa atlasu
Pochopiteľne, Lomničke sa venuje aj Atlas rómskych komunít, ktorý jeho autori predstavili minulý týždeň. Anketár Stanislav Cina dospel tento rok v máji k viacerým pozoruhodným údajom. Zrhnul ich do stručnej vety: „Celá obec je rómska.“ A čo také zistil? Podľa údajov z obecného úradu má Lomnička 2 506 obyvateľov, podľa sčítania ľudu z roku 2011 je ich
2 680. Z nich je 542 detí vo veku do 5 rokov, 673 detí vo veku 6 až 14 rokov a 28 dôchodcov vo veku nad 65 rokov. V obci je 100 obývaných domov a bytov. V roku 2011 sa tam narodilo 104 detí. Nijaký obyvateľ obce nemá ukončené vysokoškolské vzdelanie ani nenavštevuje vysokú školu, no 175 obyvateľov má ukončené stredné vzdelanie – v Lomničke sa nachádza vysunuté pracovisko Strednej odbornej školy v Starej Ľubovni s odbormi praktická žena, murár, poľnohospodárska výroba a spracovanie dreva. Iba 35 percent obydlí môže v obci využívať verejný vodovod, pričom 70 percent obydlí ako zdroj pitnej vody používa verejnú studňu alebo kohútik. Rovnako 70 percent obydlí je pripojených na elektrickú sieť. V Lomničke je jedna materská škola s 25 žiakmi a jedna plne organizovaná základná škola so 685 žiakmi.
Aj ďalšie údaje sú výpovedné. V obci nie je ani jeden bankomat, no nachádza sa tam päť obchodov s potravinami. Žije tam 1 263 registrovaných nezamestnaných, 5 živnostníkov a 4 podnikatelia. 10 Rómov z obce podľa atlasu dlhodobo pracuje v zahraničí a 5 rómskych domácností chová domáce zvieratá.
.potrestaný kraj
Stavbár na dôchodku František Šťastný si tunajšie, dnes chátrajúce a kedysi krásne nemecké kostoly zamiloval natoľko, že predvlani vydal knihu Kostol na konci sveta a odsun Nemcov z horného Spiša. Zameral sa síce najmä na kostol v Majerke-Ihľanoch, no nezabudol ani na ďalšie. „K tejto obci ma neviažu nijaké rodinné korene, no opustený kostol ma zaujal na prvý pohľad. Už niekoľko desaťročí stojí sám a čaká na svoj osud, čo je pre mňa silný impulz niečo podniknúť,“ hovorí Šťastný.Autor knihy bádal v archívoch, hovoril s pamätníkmi a inak mapoval tento akoby viacerými ranami potrestaný krásny kraj. Prví nemeckí kolonisti sem prišli zo Saska v 13. storočí. Takmer osemsto rokov tu spolunažívali s inými etnikami, budovali fortieľne domy, obrábali pôdu, chovali zvieratá, venovali sa remeslám. Až prišiel koniec 2. svetovej vojny, s ním aj odsun Karpatských Nemcov, ktorí boli podľa ťažko prijateľného princípu kolektívnej viny považovaní za nacistov či kolaborantov – takmer bez výnimky. Odsun mal dve etapy. Tá prvá, ešte počas vojny v roku 1944, bola dobrovoľná a organizovali ju zo strachu pred porážkou Nemci sami. Prevážali vysídlencov nákladnými autami najprv do Zakopaného, neskôr do Sudet. „Ľudí dočasne umiestňovali do zberných táborov a po „overení čistoty“ boli odsunutí do svojej vlasti, do Nemecka,“ uvádza v Šťastného knihe evanjelická farárka zo Slovenskej Vsi Ľubica Sobanská. V tejto fáze sa ešte mnohí Spišskí Nemci odsunu bránili, asi desatina z nich vyvesila biele zástavy a čakali, čo bude ďalej. Niektorí z tých, čo v prvej etape odišli sami, sa neskôr vracali na Slovensko do svojich obcí a hľadali domy, ku ktorým mali silný citový vzťah. Tie však už patrili iným – najskôr Slovákom, neskôr Rómom. Posledný odsun tohto typu bol 24. januára 1945, pričom z okolia Kežmarku odišlo až 90 percent nemeckého obyvateľstva.
Druhá etapa odsunu už bola po vojne a porazený národ musel odísť v zmysle Benešových dekrétov. Povereníctvo SNR pre veci vnútorné vydalo začiatkom júna 1945 pokyny pre zriadenie sústreďovacích, neskôr odsunových táborov. Poslednú ranu tomuto kraju zasadila nová komunistická moc, ktorá tam v roku 1952 zriadila vojenský výcvikový priestor, pričom zaniklo päť obcí: Blažov, Dvorce, Čertež, Ľubické Kúpele a Ruskinovce. Pod hrozbou trestu prišlo vtedy o domovy 2 200 ľudí, z kostolov sa stali väčšinou sklady hnojiva. Po roku 1989 začali na Spiš prichádzať zahraničné autobusy s pôvodnými nemeckými obyvateľmi alebo s ich potomkami. S vydesenými pohľadmi sledovali skazu, ktorá postihla ich dediny. Niektorí rodáci sa objavili na slávnostných službách Božích na výročie posvätenia kostolov. Ak ešte existovali, navštívili aj hroby svojich predkov.
.prvý pokus nevyšiel
Lomnička sa prvýkrát spomína v roku 1294 pod názvom Parva Lompnicha. Založili ju na základe nemeckého práva Gorgejovci, ich poddanskou obcou ostala počas celého obdobia feudalizmu. V obci stoja dnes dva kostoly; starší a menší ranogotický katolícky z čias okolo roku 1300 s bohatým umeleckým inventárom z dielne Majstra Pavla z Levoče, a potom novší a väčší evanjelický kostol. Ten je v dezolátnom stave, klenby sa prepadávajú a z krovu namiesto padnutej strechy vyrastajú stromy.
Po vlaňajšom odstránení nahnutej veže sa chvíľu zdalo, že sa evanjelická cirkev ako vlastník kostola dohodne s katolíckou, ktorá dnes v obci ako jediná pôsobí a venuje sa pastorácii Rómov, na dlhodobom prenájme stánku Božieho za symbolickú cenu a jeho oprave. Agilný 37-ročný katolícky farár Ján Záhradník ponúkol evanjelickej farárke Márii Kováčovej z Podolínca a jej kolegyni členstvo v občianskom združení Klub spolu Lomnička, ktoré požiadalo na jar Nadáciu otvorenej spoločnosti o grant vo výške 150-tisíc eur na opravu kostola. Ibaže žiadosť podali po termíne – nestačilo razítko z pošty, v deň uzávierky musela byť doručená v nadácii – a tak ju vyradili. „Mrzí nás to, no budeme sa pokúšať aj naďalej,“ hovorí farárka Kováčová a pokračuje: „Pôvodný zámer bol, že Katolícka cirkev by mala v opravenom kostole svoje omše, škola stretnutia žiakov, rôzne kultúrne a duchovné programy, naša cirkev by ho využívala raz ročne na pamiatku posvätenia kostola, boli by tam ekumenické stretnutia. A opravený kostol v Lomničke by mohol slúžiť aj ako pamätník Nemcov, ktorí boli vysídlení.“
.ľudia, nie kostol
Farár Záhradník pôvodne pôsobil v Ždiari, kde Rómovia nežijú. Keď mu dal takmer pred štyrmi rokmi biskup ponuku ísť do Lomničky, nezaváhal. „Rodičia a najmä otec nás vychovávali k láske k dejinám a kresťanským koreňom nášho národa. Slovensko som vnímal ako zem Slovákov. Až tu v Lomničke som zistil, že sa o milované Slovensko musíme deliť s našimi tmavšími bratmi. Viem, že Rómovia sú vo všeobecnosti vnímaní ako paraziti, bremeno a nepolepšiteľná rasa. V Lomničke som však nadobudol istotu, že Rómovia môžu byť pre nás Slovákov požehnaním od Pána, ak im nezabudneme k sociálnym dávkam pridávať i dávku evanjelia,“ hovorí úprimne Záhradník.
Farár sa venuje pastorácii v Lomničke spoločne s piatimi rehoľnými sestrami z Kongregácie školských sestier svätého Františka, ktoré tam pôsobia siedmy rok, pričom v januári 2009 zriadili uprostred obce v prerobenom starom dome nízkoprahové denné centrum pre deti a rodinu. Denne ho navštívi až 150 detí, jadrom činnosti sú voľnočasové aktivity, ale aj poradenstvo pre sociálne odkázaných či základná ošetrovateľská činnosť a sociálna výpomoc. „Nedávame obnosené šatstvo zadarmo, lebo by si bezhlavo brali aj veci, ktoré nepotrebujú. Z času na čas robíme burzu ošatenia, ceny sú symbolické. Päť centov za detský odev a desať centov za odev pre dospelého. Medzi obyvateľmi je o ňu obrovský záujem,“ vysvetľuje sestra Terezka.
Nápad venovať sa záchrane kostola biskup farárovi Záhradníkovi napokon neodobril. „Nezakázal mi to síce priamo, no ani mi to neodporúča. S tým, že mám veľa iných povinností. Uznal som, že má pravdu,“ hovorí dnes Záhradník a priznáva, že by si vedel predstaviť účelnejšie využitie 150-tisíc eur. Napríklad na to, aby sa potiahla infraštruktúra na stavebné pozemky, ktoré na okraji obce kúpili dvaja podnikatelia, jeho známi. Chceli by tam postaviť šesťdesiat nájomných domov. „Je to výborný nápad. Niektorí Rómovia, ktorí si zarobili v Anglicku či v Írsku, by si domy mohli hneď odkúpiť a iní by ich splácali,“ objasňuje Záhradník.
.pomoc z Rakúska
Viedenský právnik Wilhelm Jenik videl nedávno v rakúskej televízii ORF reportáž o Lomničke. Nemá nijaké osobné či príbuzenské väzby na Slovensko, no to, čo zhliadol, ho hlboko zasiahlo. „Šokovalo ma, že vo vzdialenosti z Viedne, ktorá zodpovedá ceste do Innsbrucku, musia žiť deti v takých nedôstojných podmienkach. Chcel som o tom vedieť viac, a preto som sa s mojimi dvoma synmi vydal na cestu na Spiš,“ hovorí Jenik a pokračuje: „Navštevovali sme rodiny, ktoré sme už poznali z reportáže. Smutný osud týchto detí sa nás hlboko dotkol. Nebolo inej cesty, než začať s projektom na pomoc. Počas nášho výskumu sme narazili aj na osud kostola. Keďže jeho asanácia by bola pre bývalých obyvateľov tohto miesta, ako aj ich potomkov traumatická záležitosť, rozhodli sme sa prispieť k záchrane kostola cez zbierku v Rakúsku a v Nemecku.“Jenik a jeho priatelia už v polovici októbra zorganizujú vo Viedni prvý benefičný koncert na pomoc deťom z Lomničky. Jeho výťažok poukážu na účet evanjelickej cirkvi v Podolínci. „Vieme sa vcítiť do rómskeho problém z pohľadu zatiaľ ešte stále „bielej väčšiny“ na Slovensku. Odhliadnuc od výnimiek sme však u vás nestretli takmer nikoho, kto by sa v tejto téme vyjadroval pozitívne. Naopak, oficiálne miesta nám kládli prekážky a primátorka Podolínca na našu ponuku, že pomôžeme aj chudobným nerómskym deťom, ani nereagovala. Z nášho „západného pohľadu“ môžeme iba žasnúť a čudovať sa, že v bývalých štátoch východného bloku ide všetko tak pomaly. Na druhej strane treba povedať, že neštátne organizácie, napríklad cirkvi, pracujú efektívne a pružne,“ dodáva na záver Jenik, ktorý je odhodlaný deťom a chátrajúcemu kostolu v Lomničke pomôcť bez ohľadu na to, či farárka Kováčová získa zdroje na opravu kostola na Slovensku, alebo nie.
.obec podľa atlasu
Pochopiteľne, Lomničke sa venuje aj Atlas rómskych komunít, ktorý jeho autori predstavili minulý týždeň. Anketár Stanislav Cina dospel tento rok v máji k viacerým pozoruhodným údajom. Zrhnul ich do stručnej vety: „Celá obec je rómska.“ A čo také zistil? Podľa údajov z obecného úradu má Lomnička 2 506 obyvateľov, podľa sčítania ľudu z roku 2011 je ich
2 680. Z nich je 542 detí vo veku do 5 rokov, 673 detí vo veku 6 až 14 rokov a 28 dôchodcov vo veku nad 65 rokov. V obci je 100 obývaných domov a bytov. V roku 2011 sa tam narodilo 104 detí. Nijaký obyvateľ obce nemá ukončené vysokoškolské vzdelanie ani nenavštevuje vysokú školu, no 175 obyvateľov má ukončené stredné vzdelanie – v Lomničke sa nachádza vysunuté pracovisko Strednej odbornej školy v Starej Ľubovni s odbormi praktická žena, murár, poľnohospodárska výroba a spracovanie dreva. Iba 35 percent obydlí môže v obci využívať verejný vodovod, pričom 70 percent obydlí ako zdroj pitnej vody používa verejnú studňu alebo kohútik. Rovnako 70 percent obydlí je pripojených na elektrickú sieť. V Lomničke je jedna materská škola s 25 žiakmi a jedna plne organizovaná základná škola so 685 žiakmi.
Aj ďalšie údaje sú výpovedné. V obci nie je ani jeden bankomat, no nachádza sa tam päť obchodov s potravinami. Žije tam 1 263 registrovaných nezamestnaných, 5 živnostníkov a 4 podnikatelia. 10 Rómov z obce podľa atlasu dlhodobo pracuje v zahraničí a 5 rómskych domácností chová domáce zvieratá.
.potrestaný kraj
Stavbár na dôchodku František Šťastný si tunajšie, dnes chátrajúce a kedysi krásne nemecké kostoly zamiloval natoľko, že predvlani vydal knihu Kostol na konci sveta a odsun Nemcov z horného Spiša. Zameral sa síce najmä na kostol v Majerke-Ihľanoch, no nezabudol ani na ďalšie. „K tejto obci ma neviažu nijaké rodinné korene, no opustený kostol ma zaujal na prvý pohľad. Už niekoľko desaťročí stojí sám a čaká na svoj osud, čo je pre mňa silný impulz niečo podniknúť,“ hovorí Šťastný.Autor knihy bádal v archívoch, hovoril s pamätníkmi a inak mapoval tento akoby viacerými ranami potrestaný krásny kraj. Prví nemeckí kolonisti sem prišli zo Saska v 13. storočí. Takmer osemsto rokov tu spolunažívali s inými etnikami, budovali fortieľne domy, obrábali pôdu, chovali zvieratá, venovali sa remeslám. Až prišiel koniec 2. svetovej vojny, s ním aj odsun Karpatských Nemcov, ktorí boli podľa ťažko prijateľného princípu kolektívnej viny považovaní za nacistov či kolaborantov – takmer bez výnimky. Odsun mal dve etapy. Tá prvá, ešte počas vojny v roku 1944, bola dobrovoľná a organizovali ju zo strachu pred porážkou Nemci sami. Prevážali vysídlencov nákladnými autami najprv do Zakopaného, neskôr do Sudet. „Ľudí dočasne umiestňovali do zberných táborov a po „overení čistoty“ boli odsunutí do svojej vlasti, do Nemecka,“ uvádza v Šťastného knihe evanjelická farárka zo Slovenskej Vsi Ľubica Sobanská. V tejto fáze sa ešte mnohí Spišskí Nemci odsunu bránili, asi desatina z nich vyvesila biele zástavy a čakali, čo bude ďalej. Niektorí z tých, čo v prvej etape odišli sami, sa neskôr vracali na Slovensko do svojich obcí a hľadali domy, ku ktorým mali silný citový vzťah. Tie však už patrili iným – najskôr Slovákom, neskôr Rómom. Posledný odsun tohto typu bol 24. januára 1945, pričom z okolia Kežmarku odišlo až 90 percent nemeckého obyvateľstva.
Druhá etapa odsunu už bola po vojne a porazený národ musel odísť v zmysle Benešových dekrétov. Povereníctvo SNR pre veci vnútorné vydalo začiatkom júna 1945 pokyny pre zriadenie sústreďovacích, neskôr odsunových táborov. Poslednú ranu tomuto kraju zasadila nová komunistická moc, ktorá tam v roku 1952 zriadila vojenský výcvikový priestor, pričom zaniklo päť obcí: Blažov, Dvorce, Čertež, Ľubické Kúpele a Ruskinovce. Pod hrozbou trestu prišlo vtedy o domovy 2 200 ľudí, z kostolov sa stali väčšinou sklady hnojiva. Po roku 1989 začali na Spiš prichádzať zahraničné autobusy s pôvodnými nemeckými obyvateľmi alebo s ich potomkami. S vydesenými pohľadmi sledovali skazu, ktorá postihla ich dediny. Niektorí rodáci sa objavili na slávnostných službách Božích na výročie posvätenia kostolov. Ak ešte existovali, navštívili aj hroby svojich predkov.
.prvý pokus nevyšiel
Lomnička sa prvýkrát spomína v roku 1294 pod názvom Parva Lompnicha. Založili ju na základe nemeckého práva Gorgejovci, ich poddanskou obcou ostala počas celého obdobia feudalizmu. V obci stoja dnes dva kostoly; starší a menší ranogotický katolícky z čias okolo roku 1300 s bohatým umeleckým inventárom z dielne Majstra Pavla z Levoče, a potom novší a väčší evanjelický kostol. Ten je v dezolátnom stave, klenby sa prepadávajú a z krovu namiesto padnutej strechy vyrastajú stromy.
Po vlaňajšom odstránení nahnutej veže sa chvíľu zdalo, že sa evanjelická cirkev ako vlastník kostola dohodne s katolíckou, ktorá dnes v obci ako jediná pôsobí a venuje sa pastorácii Rómov, na dlhodobom prenájme stánku Božieho za symbolickú cenu a jeho oprave. Agilný 37-ročný katolícky farár Ján Záhradník ponúkol evanjelickej farárke Márii Kováčovej z Podolínca a jej kolegyni členstvo v občianskom združení Klub spolu Lomnička, ktoré požiadalo na jar Nadáciu otvorenej spoločnosti o grant vo výške 150-tisíc eur na opravu kostola. Ibaže žiadosť podali po termíne – nestačilo razítko z pošty, v deň uzávierky musela byť doručená v nadácii – a tak ju vyradili. „Mrzí nás to, no budeme sa pokúšať aj naďalej,“ hovorí farárka Kováčová a pokračuje: „Pôvodný zámer bol, že Katolícka cirkev by mala v opravenom kostole svoje omše, škola stretnutia žiakov, rôzne kultúrne a duchovné programy, naša cirkev by ho využívala raz ročne na pamiatku posvätenia kostola, boli by tam ekumenické stretnutia. A opravený kostol v Lomničke by mohol slúžiť aj ako pamätník Nemcov, ktorí boli vysídlení.“
.ľudia, nie kostol
Farár Záhradník pôvodne pôsobil v Ždiari, kde Rómovia nežijú. Keď mu dal takmer pred štyrmi rokmi biskup ponuku ísť do Lomničky, nezaváhal. „Rodičia a najmä otec nás vychovávali k láske k dejinám a kresťanským koreňom nášho národa. Slovensko som vnímal ako zem Slovákov. Až tu v Lomničke som zistil, že sa o milované Slovensko musíme deliť s našimi tmavšími bratmi. Viem, že Rómovia sú vo všeobecnosti vnímaní ako paraziti, bremeno a nepolepšiteľná rasa. V Lomničke som však nadobudol istotu, že Rómovia môžu byť pre nás Slovákov požehnaním od Pána, ak im nezabudneme k sociálnym dávkam pridávať i dávku evanjelia,“ hovorí úprimne Záhradník.
Farár sa venuje pastorácii v Lomničke spoločne s piatimi rehoľnými sestrami z Kongregácie školských sestier svätého Františka, ktoré tam pôsobia siedmy rok, pričom v januári 2009 zriadili uprostred obce v prerobenom starom dome nízkoprahové denné centrum pre deti a rodinu. Denne ho navštívi až 150 detí, jadrom činnosti sú voľnočasové aktivity, ale aj poradenstvo pre sociálne odkázaných či základná ošetrovateľská činnosť a sociálna výpomoc. „Nedávame obnosené šatstvo zadarmo, lebo by si bezhlavo brali aj veci, ktoré nepotrebujú. Z času na čas robíme burzu ošatenia, ceny sú symbolické. Päť centov za detský odev a desať centov za odev pre dospelého. Medzi obyvateľmi je o ňu obrovský záujem,“ vysvetľuje sestra Terezka.
Nápad venovať sa záchrane kostola biskup farárovi Záhradníkovi napokon neodobril. „Nezakázal mi to síce priamo, no ani mi to neodporúča. S tým, že mám veľa iných povinností. Uznal som, že má pravdu,“ hovorí dnes Záhradník a priznáva, že by si vedel predstaviť účelnejšie využitie 150-tisíc eur. Napríklad na to, aby sa potiahla infraštruktúra na stavebné pozemky, ktoré na okraji obce kúpili dvaja podnikatelia, jeho známi. Chceli by tam postaviť šesťdesiat nájomných domov. „Je to výborný nápad. Niektorí Rómovia, ktorí si zarobili v Anglicku či v Írsku, by si domy mohli hneď odkúpiť a iní by ich splácali,“ objasňuje Záhradník.
.pomoc z Rakúska
Viedenský právnik Wilhelm Jenik videl nedávno v rakúskej televízii ORF reportáž o Lomničke. Nemá nijaké osobné či príbuzenské väzby na Slovensko, no to, čo zhliadol, ho hlboko zasiahlo. „Šokovalo ma, že vo vzdialenosti z Viedne, ktorá zodpovedá ceste do Innsbrucku, musia žiť deti v takých nedôstojných podmienkach. Chcel som o tom vedieť viac, a preto som sa s mojimi dvoma synmi vydal na cestu na Spiš,“ hovorí Jenik a pokračuje: „Navštevovali sme rodiny, ktoré sme už poznali z reportáže. Smutný osud týchto detí sa nás hlboko dotkol. Nebolo inej cesty, než začať s projektom na pomoc. Počas nášho výskumu sme narazili aj na osud kostola. Keďže jeho asanácia by bola pre bývalých obyvateľov tohto miesta, ako aj ich potomkov traumatická záležitosť, rozhodli sme sa prispieť k záchrane kostola cez zbierku v Rakúsku a v Nemecku.“Jenik a jeho priatelia už v polovici októbra zorganizujú vo Viedni prvý benefičný koncert na pomoc deťom z Lomničky. Jeho výťažok poukážu na účet evanjelickej cirkvi v Podolínci. „Vieme sa vcítiť do rómskeho problém z pohľadu zatiaľ ešte stále „bielej väčšiny“ na Slovensku. Odhliadnuc od výnimiek sme však u vás nestretli takmer nikoho, kto by sa v tejto téme vyjadroval pozitívne. Naopak, oficiálne miesta nám kládli prekážky a primátorka Podolínca na našu ponuku, že pomôžeme aj chudobným nerómskym deťom, ani nereagovala. Z nášho „západného pohľadu“ môžeme iba žasnúť a čudovať sa, že v bývalých štátoch východného bloku ide všetko tak pomaly. Na druhej strane treba povedať, že neštátne organizácie, napríklad cirkvi, pracujú efektívne a pružne,“ dodáva na záver Jenik, ktorý je odhodlaný deťom a chátrajúcemu kostolu v Lomničke pomôcť bez ohľadu na to, či farárka Kováčová získa zdroje na opravu kostola na Slovensku, alebo nie.
Ak ste našli chybu, napíšte na web@tyzden.sk.