.ešte pred rokom ste boli nadchnutý pre opravu zničeného evanjelického kostola a jeho užívanie katolíckou cirkvou. Čo sa zmenilo?
V Lomničke nám chýba priestor pre väčšie školské i mimoškolské akcie. Postupom času som si uvedomil, že je potrebné viac investovať do ľudí ako do nehnuteľností. Oprava kostola pohltí veľké finančné prostriedky, okolo 150-tisíc eur. Preto som si kládol otázku, či je správne investovať ich takto, keď pomocou tých istých zdrojov by bolo možné riešiť omnoho urgentnejšie problémy, a to najmä oblasť bývania, hygieny, podporu chudobných študentov, ktorí sa chcú vzdelávať. A priestor na kultúrne akcie vieme získať opravou bývalého kultúrneho domu za relatívne nízke náklady, nehovoriac o prevádzkových nákladoch, ktoré by boli v porovnaní s prevádzkovaním kostola niekoľkonásobne nižšie.
.myšlienku opraviť rozpadávajúci sa bývalý nemecký kostol ste teda opustili?
Ešte celkom nie. V prípade, že by vyšla nejaká iniciatíva zvonka, prípadne ak evanjelická pani farárka bude chcieť podať projekt na ministerstvo kultúry, som ochotný pomôcť, ako bude v mojich silách. Z mojej pozície kňaza by som však vnímal priame angažovanie sa na oprave kostola ako mrhanie silami. Nie je to moje prvoradé poslanie, pre ktoré som v Lomničke.
.čo však s kostolom, ak sa nepodarí pozháňať financie na jeho opravu?
V takom prípade by som navrhoval jeho asanáciu. Pred niekoľkými mesiacmi v našej dedine zahynuli dve deti v ruinách už čiastočne rozobratého a vykradnutého domu. Hrali sa pri obvodovom múre, ktorý sa na ne zrútil. Chátrajúca budova sa udržiavala vraj na komunitné centrum a ešte všeličo možné i menej možné. Poznal som tie deti veľmi dobre. Rodičov týchto detí som pokrstil pred niekoľkými mesiacmi, matka sa pripravovala ako katechumenka a deti boli zapísané na krst. Dobehol som na miesto akurát, keď ich vyhrabali. Bol to pre mňa otrasný zážitok. Chudera matka bola z toho úplne mimo. Uvedomil som si, že jedno takéto dieťa má väčšiu cenu ako Bazilika sv. Petra v Ríme.
.ste teda za zbúranie tohto kostola?
Ak má chátrajúci kostol naďalej ohrozovať životy detí – nachádza sa v školskom dvore – a stále bude len malá šanca na jeho opravu, potom som jednoznačne za jeho zbúranie. To by bolo finančne najmenej náročné a kameň by sa dal použiť ako stavebný materiál na základy domov. Na mieste by sa dal vybudovať park s nejakým pamätníkom na kostol, Teréziu Vansovú a na nemeckých evanjelikov, ako gesto odprosenia za ich brutálne deportácie. Treba byť mimoriadne citlivý na všetko, čo je späté s históriou, ale človek má vždy prednosť pred vecami. Aj v našej starej vyrabovanej fare sa hrávali deti. Hrozilo však jej zrútenie. Preto som radšej volil jej zbúranie, ale zachovali a aspoň zhruba sme opravili k nej pristavený nemecký sypanec, dlhú 19-metrovú pivnicu a nanovo vykopali už zasypanú asi 300-ročnú studňu.
V Lomničke nám chýba priestor pre väčšie školské i mimoškolské akcie. Postupom času som si uvedomil, že je potrebné viac investovať do ľudí ako do nehnuteľností. Oprava kostola pohltí veľké finančné prostriedky, okolo 150-tisíc eur. Preto som si kládol otázku, či je správne investovať ich takto, keď pomocou tých istých zdrojov by bolo možné riešiť omnoho urgentnejšie problémy, a to najmä oblasť bývania, hygieny, podporu chudobných študentov, ktorí sa chcú vzdelávať. A priestor na kultúrne akcie vieme získať opravou bývalého kultúrneho domu za relatívne nízke náklady, nehovoriac o prevádzkových nákladoch, ktoré by boli v porovnaní s prevádzkovaním kostola niekoľkonásobne nižšie.
.myšlienku opraviť rozpadávajúci sa bývalý nemecký kostol ste teda opustili?
Ešte celkom nie. V prípade, že by vyšla nejaká iniciatíva zvonka, prípadne ak evanjelická pani farárka bude chcieť podať projekt na ministerstvo kultúry, som ochotný pomôcť, ako bude v mojich silách. Z mojej pozície kňaza by som však vnímal priame angažovanie sa na oprave kostola ako mrhanie silami. Nie je to moje prvoradé poslanie, pre ktoré som v Lomničke.
.čo však s kostolom, ak sa nepodarí pozháňať financie na jeho opravu?
V takom prípade by som navrhoval jeho asanáciu. Pred niekoľkými mesiacmi v našej dedine zahynuli dve deti v ruinách už čiastočne rozobratého a vykradnutého domu. Hrali sa pri obvodovom múre, ktorý sa na ne zrútil. Chátrajúca budova sa udržiavala vraj na komunitné centrum a ešte všeličo možné i menej možné. Poznal som tie deti veľmi dobre. Rodičov týchto detí som pokrstil pred niekoľkými mesiacmi, matka sa pripravovala ako katechumenka a deti boli zapísané na krst. Dobehol som na miesto akurát, keď ich vyhrabali. Bol to pre mňa otrasný zážitok. Chudera matka bola z toho úplne mimo. Uvedomil som si, že jedno takéto dieťa má väčšiu cenu ako Bazilika sv. Petra v Ríme.
.ste teda za zbúranie tohto kostola?
Ak má chátrajúci kostol naďalej ohrozovať životy detí – nachádza sa v školskom dvore – a stále bude len malá šanca na jeho opravu, potom som jednoznačne za jeho zbúranie. To by bolo finančne najmenej náročné a kameň by sa dal použiť ako stavebný materiál na základy domov. Na mieste by sa dal vybudovať park s nejakým pamätníkom na kostol, Teréziu Vansovú a na nemeckých evanjelikov, ako gesto odprosenia za ich brutálne deportácie. Treba byť mimoriadne citlivý na všetko, čo je späté s históriou, ale človek má vždy prednosť pred vecami. Aj v našej starej vyrabovanej fare sa hrávali deti. Hrozilo však jej zrútenie. Preto som radšej volil jej zbúranie, ale zachovali a aspoň zhruba sme opravili k nej pristavený nemecký sypanec, dlhú 19-metrovú pivnicu a nanovo vykopali už zasypanú asi 300-ročnú studňu.
Ak ste našli chybu, napíšte na web@tyzden.sk.