Cestou na výstavu Zostane to v rodine. Vstupy detí do tvorby rodičov-umelcov (5. 9. – 27. 10. 2013) som už vopred uvažovala, aké rôzne roviny môže priniesť prelínanie umeleckej a detskej tvorby. Napriek tomu, že možností, ako túto tému zachytiť, by bolo veľa, koncepcia výstavy si skôr zachovala primeranú živosť, určitú striedmosť, no zároveň otvorenosť. Vo vzťahu dieťaťa a rodiča sa premiešava to, kto primárne tvorí, kto do tvorby vstupuje, kto inšpiruje, kto posúva tvorbu ďalej – nad výtvorom vidieť akoby dve ruky, jednu menšiu a jednu väčšiu, dva páry očí ako dva pohľady a spôsoby videnia, dve sklonené postavy nad jedným dielom. Nemecký filozof Bernhard Waldenfels vyjadril podobnú skúsenosť, keď sproblematizoval hranice vonkajšieho a vnútorného na príklade ryby, ktorá pláva vo vode, a vtáka, ktorý lieta vo vzduchu – kto je tam vonku a kto je tu vnútri? Žije ryba vnútri vo vode a vták lieta vonku, alebo je pre vtáka vnútrom vzduch, kým ryba pláva mimo neho, tam vonku, vo vode? Táto otázka teda môže byť mätúca a vzniká problém, ako na ňu odpovedať – podobne aj spoločné dielo rodiča a dieťaťa získava osobitný status, keď sa hranice medzi detským a dospelým prelínajú. „Či a ako je niekto alebo niečo vnútri alebo vonku, to závisí od toho, ako je definovaná situácia, ako je štruktúrované pole činností alebo ako je organizovaný svet.“ A je to práve Waldenfels, v ktorého filozofii sa často objavujú témy skúsenosti dieťaťa, čiže toho, ktoré je iné než dospelý, iní sú podľa neho aj cudzinci, duševne chorí, vzdialení, znepokojujúci, ale tým sú aj nenahraditeľne obohacujúci.
Keď sa spontánnosť, hravosť, tvorivosť dieťaťa stane súčasťou umeleckej tvorby, keď prenikne do racionálneho premýšľania alebo aj do akejkoľvek „dospelej“ činnosti, má to zvláštny účinok. Úlohy dospelého a dieťaťa sa akoby vymenia, premiešajú a dieťa pomôže dospelému novým spôsobom vidieť to, čo vytvoril – alebo naopak, to, čo nedokázal zo svojej perspektívy zachytiť. Vo filozofii (najmä z pohľadu fenomenológie) sa témy dieťaťa, detského videnia, raného detstva, skúsenosti tehotenstva stávajú východiskom a pôvodnou inšpiráciou práve tam, kde rozumové a abstraktné chápanie naráža na svoje hranice, kde sa oslabuje a zastavuje. Podľa francúzskeho filozofa Mauricea Merleau-Pontyho sú deťom vlastné aj také spontánne akty, ktorých dospelý nie je schopný, pretože sa nedokáže vymaniť z vplyvu kultúrnych schém. V tom je, ako uvádza, „rozdiel medzi dospelými a deťmi často neprekonateľný“.
Vystavované diela v Mirbachovom paláci majú nepochybne svoju umeleckú legitimitu, respektíve získavajú vlastnú umeleckú hodnotu a v tomto zmysle obohacujú aj samotný kunsthistorický diškurz. Ďalšou rovinou, ktorou prispievajú k hlbšiemu vnímaniu dospelej a detskej tvorby, je rodinný, spoločenský alebo sociálny rozmer. Dieťa sa rodí do prostredia, ktoré tvoria rodičia a ich povolanie – a naopak, rodiča, ktorý sa venuje svojej pracovnej činnosti, zásadne ovplyvňuje spoločný život so jeho dieťaťom, prípadne prítomnosť detí, ktoré stretáva alebo vyučuje ako pedagóg. Navyše ak rodič tvorí/pracuje doma alebo sa jeho práca nedá oddeliť od každodenného života, vznikajú hlbšie vrstvy tohto „genetického“ zápisu v živote dieťaťa.
Podvojnosť a synergia je vďaka spojeniu témy tvorby a dospelého/detského veľmi výpovedná a z výstavy, ktorá je možno na prvý pohľad nazvaná menej hravo, vyplynie prirodzene práve téma identity, ukotvenia v rodinnom prostredí a v generačnej nadväznosti starý rodič – rodič – dieťa, toho, kam patrím a odkiaľ pochádzam. Opäť sa tak dostávame aj k filozofickému kontextu, pretože práve tento druh skúsenosti je pre ňu stále živou témou aj výzvou.
Kurátorka Daniela Čarná oslovila 27 umelcov a ich dcéry, synov a vnukov, a tak by sa dalo povedať, že na výstave sa autorsky prezentuje takmer 60 tvorcov – každý svojím vlastným spôsobom, spracovaním, výpoveďou. Vystavované diela tým ponúkajú viacero rovín uchopenia. Okrem spomínaných interpretačných možností by sa dalo poukázať azda ešte na jeden aspekt: V takejto konfigurácii, v ktorej sa spája mnohosť s jedinečným prístupom k téme tvorby rodiča a dieťaťa, vystupuje do popredia aj jeden spoločný moment – aspoň ja som to tak vnímala – spojenie hry so zachovaním vlastnej intimity.
Autorka pôsobí na Filozofickom ústave SAV, venuje sa fenomenológii.
Keď sa spontánnosť, hravosť, tvorivosť dieťaťa stane súčasťou umeleckej tvorby, keď prenikne do racionálneho premýšľania alebo aj do akejkoľvek „dospelej“ činnosti, má to zvláštny účinok. Úlohy dospelého a dieťaťa sa akoby vymenia, premiešajú a dieťa pomôže dospelému novým spôsobom vidieť to, čo vytvoril – alebo naopak, to, čo nedokázal zo svojej perspektívy zachytiť. Vo filozofii (najmä z pohľadu fenomenológie) sa témy dieťaťa, detského videnia, raného detstva, skúsenosti tehotenstva stávajú východiskom a pôvodnou inšpiráciou práve tam, kde rozumové a abstraktné chápanie naráža na svoje hranice, kde sa oslabuje a zastavuje. Podľa francúzskeho filozofa Mauricea Merleau-Pontyho sú deťom vlastné aj také spontánne akty, ktorých dospelý nie je schopný, pretože sa nedokáže vymaniť z vplyvu kultúrnych schém. V tom je, ako uvádza, „rozdiel medzi dospelými a deťmi často neprekonateľný“.
Vystavované diela v Mirbachovom paláci majú nepochybne svoju umeleckú legitimitu, respektíve získavajú vlastnú umeleckú hodnotu a v tomto zmysle obohacujú aj samotný kunsthistorický diškurz. Ďalšou rovinou, ktorou prispievajú k hlbšiemu vnímaniu dospelej a detskej tvorby, je rodinný, spoločenský alebo sociálny rozmer. Dieťa sa rodí do prostredia, ktoré tvoria rodičia a ich povolanie – a naopak, rodiča, ktorý sa venuje svojej pracovnej činnosti, zásadne ovplyvňuje spoločný život so jeho dieťaťom, prípadne prítomnosť detí, ktoré stretáva alebo vyučuje ako pedagóg. Navyše ak rodič tvorí/pracuje doma alebo sa jeho práca nedá oddeliť od každodenného života, vznikajú hlbšie vrstvy tohto „genetického“ zápisu v živote dieťaťa.
Podvojnosť a synergia je vďaka spojeniu témy tvorby a dospelého/detského veľmi výpovedná a z výstavy, ktorá je možno na prvý pohľad nazvaná menej hravo, vyplynie prirodzene práve téma identity, ukotvenia v rodinnom prostredí a v generačnej nadväznosti starý rodič – rodič – dieťa, toho, kam patrím a odkiaľ pochádzam. Opäť sa tak dostávame aj k filozofickému kontextu, pretože práve tento druh skúsenosti je pre ňu stále živou témou aj výzvou.
Kurátorka Daniela Čarná oslovila 27 umelcov a ich dcéry, synov a vnukov, a tak by sa dalo povedať, že na výstave sa autorsky prezentuje takmer 60 tvorcov – každý svojím vlastným spôsobom, spracovaním, výpoveďou. Vystavované diela tým ponúkajú viacero rovín uchopenia. Okrem spomínaných interpretačných možností by sa dalo poukázať azda ešte na jeden aspekt: V takejto konfigurácii, v ktorej sa spája mnohosť s jedinečným prístupom k téme tvorby rodiča a dieťaťa, vystupuje do popredia aj jeden spoločný moment – aspoň ja som to tak vnímala – spojenie hry so zachovaním vlastnej intimity.
Autorka pôsobí na Filozofickom ústave SAV, venuje sa fenomenológii.
Ak ste našli chybu, napíšte na web@tyzden.sk.