Vstávam ráno z postele, robím si kávu v elektrickom kávovare, medzitým si zelenou zubnou kefkou umývam zuby. Kávu nalejem do keramického hrnčeka. Keď ju vypijem, otvorím si laptop a chvíľu s jeho pomocou komunikujem so svetom. Oblečiem sa, obujem, na plece si dám tašku a vyrazím do sveta.
Každú z vecí, ktoré som v toto sobotné ráno zobral do rúk, ktoré som použil, dokonca aj panelák, v ktorom sa to všetko odohralo, niekto vymyslel tak, aby to bolo nielen funkčné, ale aby to aj príjemne vyzeralo (nie všetci v tom boli rovnako úspešní). Každá zo spomínaných vecí má svoj dizajn.
.dizajn každodennosti
Premýšľajúc o dizajne mierim do Štvrte. Je sobota ráno, Design Week vrcholí. Štvrť nie je hocijaká časť Bratislavy. V tomto konkrétnom prípade ide o časť mesta medzi Šancovou, Karpatskou a Štefánikovou ulicou. Ak nepočítame Grasalkovičov palác, nie je vo Štvrti veľa turisticky atraktívnych miest. Na jednom konci je pomaly chátrajúca Hlavná stanica, na druhom z roka na rok živšia budova YMCA (s klubmi MMC, Randal, Hopkirk a A4 vo svojich útrobách), no a na treťom spomínaný palác grófa Grasalkoviča a prezidenta Gašparoviča. V trojuholníku medzi týmito orientačnými bodmi bývajú Bratislavčania, medzi nimi niekoľko aktivistov a architektov, ktorí vytvorili iniciatívu Local Act. „Sme iniciatíva lokálneho významu, pracujúca s globálnymi konceptmi,” píšu vo svojom vyhlásení. Na festivale Bratislava Design Week ľudia z Local Act predstavili svoj projekt Dizajn každodennosti, zameraný na vnímanie prostredia, v ktorom je človek doma, svojej štvrte a často malých, nenápadných vecí, vďaka ktorým vzniká väzba medzi obyvateľmi a miestom, na ktorom bývajú.
Srdcom Štvrte je trhovisko na Žilinskej ulici. Srdcom Trhoviska je viecha Drevená dedina, pred ktorou je v sobotu doobeda diskusia o budúcnosti Trhoviska. To síce stále funguje, no už niekoľko rokov je jeho existencia ohrozená (priestor vlastní súkromný reštituent a má naň platné stavebné povolenie). Kým sa dostávam k Drevenej dedine, kupujem si Nota bene od známeho bezdomovca, míňam chlapov popíjajúcich víno a veľa ľudí, nakupujúcich čerstvú zeleninu. Mnohí sa medzi sebou poznajú, debatujú s predajcami. Počuť slovenčinu aj maďarčinu. Diskusia napriek neustálym prehánkam zaujala mnohých okoloidúcich. Hovoria o tom, čo pre nich Trhovisko na Žilinskej znamená, navrhujú, čo by sa mohlo a malo urobiť na jeho záchranu. „Inde sú na svoje trhy hrdí, tu na Slovensku ich skrývajú,” hovorí redaktor zahraničného vysielania Slovenského rozhlasu, Nemec Jürgen Rendl. Z diskusie plynie istá bezútešnosť: robiť sa totiž nedá skoro nič. „Treba vydržať, kým bude pol roka pred voľbami,” hovorí obyvateľ Štvrte, matematik Damas Gruska. Všeobecnou skúsenosťou totiž je, že len vtedy miestni politici svojich voličov počúvajú. Výborné však je, že sa ľudia o svoje prostredie zaujímajú, že ho vnímajú ako cennú a živú vec a že sú ochotní pre svoje prostredie niečo urobiť.
Keď sa debata končí, idem na kávu do nefungujúceho novinového stánku na križovatke Šancovej a Karpatskej ulice. Ľudia z Local Act (so súhlasom starostky Starého Mesta) stánok, ktorého majiteľ sa už roky zatajuje (dlhuje mestu peniaze) násilím otvorili a počas „Dizajnvíku” ho oživili. Jeden deň tam bolo kaderníctvo, iný deň kníhkupectvo, ďalší deň fotoateliér a v sobotu kaviareň. Dávam si dvojité presso a debatujem s „personálom” (mladými ľuďmi zo Štvrte) a s ich zákazníkmi. „Ľudia boli najprv prekvapení,” hovorí mi mladý hispster, kým mi pripravuje kávu.“ Ale každého to potešilo. Viacerí si chceli kúpiť noviny. Keď si pýtali Nový čas, vravel som im, že ten nemáme, ale zato máme čas.” Stánok sa za pár dní stal nenápadným komunikačným centrom, ktoré vylepšovalo každodenný dizajn Štvrte. „Choďte si dať Help Me!at,” hovorí mi stánkový barista, keď vravím, že idem do Pisztoryho paláca. To je ďalšia iniciatíva Local Act: kúpou chutného jedla človek podporí výstavbu denného integračného centra pre bezdomovcov na Mýtnej ulici.
.dizajn v paláci
Len čo som prišiel do Pisztoryho paláca na Štefánikovej ulici, začalo pršať. Bola to škoda, lebo na jeho nádvorí bol vytvorený skutočne príjemný oddychový priestor. Stánok Help Me!at na jednej strane, kaviareň na druhej. Stretávam sa s riaditeľkou Bratislava Design Week Ľubicou Hustou a šéfkou produkcie Vierou Kleinovou. Dávame si rýchlu kávu v silnejúcom daždi a vydávame sa na prehliadku výstavných priestorov.
Jedna z prvých inštalácií, ktoré ma – celkom pochopiteľne – zaujmú, sú obálky .týždňa na jednej stene a obálky časopisu Colors na druhej. Colors je taliansky časopis, založený Olivierom Toscanim a podporovaný firmou Benetton..týždeň je slovenský časopis, založený Štefanom Hríbom a podporovaný jeho čitateľmi. Grafikom Colors je Tibor Kálmán, grafikom .týždňa je Robert Csere. Spoločný majú materinský jazyk, to, že ani jeden z nich grafiku neštudoval a tiež to, že práca obidvoch bola ocenená na prestížnych svetových súťažiach. Vo všetkom ostatnom sa líšia – aspoň čo sa tituliek týka. Colors používa množstvo malých grafických prvkov, .týždeň má rád maľované portréty. Titulky Colors sú expresívne, titulky .týždňa konzervatívnejšie. Jedny aj druhé sú veľmi zaujímavé.
Vo vzdušných, rozľahlých sálach Pisztoryho paláca sa zastavujeme pri českej kolekcii Brilliant by Design. Sklené a porcelánové úžitkové predmety (poháre, kvetináče, čajníky, vázy) celkom vedome odkazujú na tradíciu, ktorú šikovne posúvajú do súčasnosti. Dve vystavené misy Zdeňka Lhotského sú najkrajšie artefakty, ktoré som na celej výstave videl.
Fascinujúce boli drevené svietidlá od nórskych dizajnérov Larsa Olava Dybdala a Wilhelma Griega Teisnera, vtipné boli vešiaky a nástenné hodiny od ich krajaniek zo štúdia SHE design. Zaujali ma porcelánové figúrky Martina Bu, sklenené odšťavovače Aleksandry Stencel (ktorá nám detailne vysvetlila technológiu ich výroby), kolekcia Lost & Found študentského projektu Flowers for Slovakia, ktorý vznikol v spolupráci so švajčiarskou nábytkárskou firmou Vitra (nečakané sfunkčnenia starých objektov), práce študentov ateliéru keramiky VŠVU, ktorý vedie Daniel Piršč a viacero ďalších gaučov, divánov, stoličiek či svietidiel. Viera a Ľubica mi rozprávajú príbehy predmetov a ich autorov, upozornia ma na zvláštnosti, nechajú ma zobrať jednotlivé kusy do rúk, prípadne skúsiť ich funkčnosť.
Hoci je sobotné popoludnie a nie práve ideálne počasie, v Pisztoryho paláci je dosť ľudí. Medzi nimi viacero malých detí, pre ktoré sa práve chystá workshop. Ešte si s Vierou ideme pozrieť kolekciu topánok vyrábaných v minulých desaťročiach v Partizánskom, ktorá je vystavená v nepoužívanom obchode na Štefánikovej ulici. Pripomínajú nám detstvo, prípadne detstvo našich rodičov. Vtedy sa nám to zdalo samozrejmé, dnes oceňujeme dizajnérsky kumšt.
Mnohým návrhom nechýbal vtip, estetická pôsobivosť a premyslená funkčnosť. Hlavne pri dielach spájajúcich staré s novým som si uvedomil to, ako si človek na dobrý dizajn ľahko zvykne. Ani vlastne nevie, prečo sú mu ten pohár, tá stolička, tá váza, ten dom či ten starý autobus také blízke. Je to vďaka tomu, že niekto niekedy vymýšľal, ako tieto predmety urobiť čo najzaujímavejšie, čo najbláznivejšie, čo najkrajšie a niekto ďalší si z toho následne vybral a začal to vyrábať.
Každú z vecí, ktoré som v toto sobotné ráno zobral do rúk, ktoré som použil, dokonca aj panelák, v ktorom sa to všetko odohralo, niekto vymyslel tak, aby to bolo nielen funkčné, ale aby to aj príjemne vyzeralo (nie všetci v tom boli rovnako úspešní). Každá zo spomínaných vecí má svoj dizajn.
.dizajn každodennosti
Premýšľajúc o dizajne mierim do Štvrte. Je sobota ráno, Design Week vrcholí. Štvrť nie je hocijaká časť Bratislavy. V tomto konkrétnom prípade ide o časť mesta medzi Šancovou, Karpatskou a Štefánikovou ulicou. Ak nepočítame Grasalkovičov palác, nie je vo Štvrti veľa turisticky atraktívnych miest. Na jednom konci je pomaly chátrajúca Hlavná stanica, na druhom z roka na rok živšia budova YMCA (s klubmi MMC, Randal, Hopkirk a A4 vo svojich útrobách), no a na treťom spomínaný palác grófa Grasalkoviča a prezidenta Gašparoviča. V trojuholníku medzi týmito orientačnými bodmi bývajú Bratislavčania, medzi nimi niekoľko aktivistov a architektov, ktorí vytvorili iniciatívu Local Act. „Sme iniciatíva lokálneho významu, pracujúca s globálnymi konceptmi,” píšu vo svojom vyhlásení. Na festivale Bratislava Design Week ľudia z Local Act predstavili svoj projekt Dizajn každodennosti, zameraný na vnímanie prostredia, v ktorom je človek doma, svojej štvrte a často malých, nenápadných vecí, vďaka ktorým vzniká väzba medzi obyvateľmi a miestom, na ktorom bývajú.
Srdcom Štvrte je trhovisko na Žilinskej ulici. Srdcom Trhoviska je viecha Drevená dedina, pred ktorou je v sobotu doobeda diskusia o budúcnosti Trhoviska. To síce stále funguje, no už niekoľko rokov je jeho existencia ohrozená (priestor vlastní súkromný reštituent a má naň platné stavebné povolenie). Kým sa dostávam k Drevenej dedine, kupujem si Nota bene od známeho bezdomovca, míňam chlapov popíjajúcich víno a veľa ľudí, nakupujúcich čerstvú zeleninu. Mnohí sa medzi sebou poznajú, debatujú s predajcami. Počuť slovenčinu aj maďarčinu. Diskusia napriek neustálym prehánkam zaujala mnohých okoloidúcich. Hovoria o tom, čo pre nich Trhovisko na Žilinskej znamená, navrhujú, čo by sa mohlo a malo urobiť na jeho záchranu. „Inde sú na svoje trhy hrdí, tu na Slovensku ich skrývajú,” hovorí redaktor zahraničného vysielania Slovenského rozhlasu, Nemec Jürgen Rendl. Z diskusie plynie istá bezútešnosť: robiť sa totiž nedá skoro nič. „Treba vydržať, kým bude pol roka pred voľbami,” hovorí obyvateľ Štvrte, matematik Damas Gruska. Všeobecnou skúsenosťou totiž je, že len vtedy miestni politici svojich voličov počúvajú. Výborné však je, že sa ľudia o svoje prostredie zaujímajú, že ho vnímajú ako cennú a živú vec a že sú ochotní pre svoje prostredie niečo urobiť.
Keď sa debata končí, idem na kávu do nefungujúceho novinového stánku na križovatke Šancovej a Karpatskej ulice. Ľudia z Local Act (so súhlasom starostky Starého Mesta) stánok, ktorého majiteľ sa už roky zatajuje (dlhuje mestu peniaze) násilím otvorili a počas „Dizajnvíku” ho oživili. Jeden deň tam bolo kaderníctvo, iný deň kníhkupectvo, ďalší deň fotoateliér a v sobotu kaviareň. Dávam si dvojité presso a debatujem s „personálom” (mladými ľuďmi zo Štvrte) a s ich zákazníkmi. „Ľudia boli najprv prekvapení,” hovorí mi mladý hispster, kým mi pripravuje kávu.“ Ale každého to potešilo. Viacerí si chceli kúpiť noviny. Keď si pýtali Nový čas, vravel som im, že ten nemáme, ale zato máme čas.” Stánok sa za pár dní stal nenápadným komunikačným centrom, ktoré vylepšovalo každodenný dizajn Štvrte. „Choďte si dať Help Me!at,” hovorí mi stánkový barista, keď vravím, že idem do Pisztoryho paláca. To je ďalšia iniciatíva Local Act: kúpou chutného jedla človek podporí výstavbu denného integračného centra pre bezdomovcov na Mýtnej ulici.
.dizajn v paláci
Len čo som prišiel do Pisztoryho paláca na Štefánikovej ulici, začalo pršať. Bola to škoda, lebo na jeho nádvorí bol vytvorený skutočne príjemný oddychový priestor. Stánok Help Me!at na jednej strane, kaviareň na druhej. Stretávam sa s riaditeľkou Bratislava Design Week Ľubicou Hustou a šéfkou produkcie Vierou Kleinovou. Dávame si rýchlu kávu v silnejúcom daždi a vydávame sa na prehliadku výstavných priestorov.
Jedna z prvých inštalácií, ktoré ma – celkom pochopiteľne – zaujmú, sú obálky .týždňa na jednej stene a obálky časopisu Colors na druhej. Colors je taliansky časopis, založený Olivierom Toscanim a podporovaný firmou Benetton..týždeň je slovenský časopis, založený Štefanom Hríbom a podporovaný jeho čitateľmi. Grafikom Colors je Tibor Kálmán, grafikom .týždňa je Robert Csere. Spoločný majú materinský jazyk, to, že ani jeden z nich grafiku neštudoval a tiež to, že práca obidvoch bola ocenená na prestížnych svetových súťažiach. Vo všetkom ostatnom sa líšia – aspoň čo sa tituliek týka. Colors používa množstvo malých grafických prvkov, .týždeň má rád maľované portréty. Titulky Colors sú expresívne, titulky .týždňa konzervatívnejšie. Jedny aj druhé sú veľmi zaujímavé.
Vo vzdušných, rozľahlých sálach Pisztoryho paláca sa zastavujeme pri českej kolekcii Brilliant by Design. Sklené a porcelánové úžitkové predmety (poháre, kvetináče, čajníky, vázy) celkom vedome odkazujú na tradíciu, ktorú šikovne posúvajú do súčasnosti. Dve vystavené misy Zdeňka Lhotského sú najkrajšie artefakty, ktoré som na celej výstave videl.
Fascinujúce boli drevené svietidlá od nórskych dizajnérov Larsa Olava Dybdala a Wilhelma Griega Teisnera, vtipné boli vešiaky a nástenné hodiny od ich krajaniek zo štúdia SHE design. Zaujali ma porcelánové figúrky Martina Bu, sklenené odšťavovače Aleksandry Stencel (ktorá nám detailne vysvetlila technológiu ich výroby), kolekcia Lost & Found študentského projektu Flowers for Slovakia, ktorý vznikol v spolupráci so švajčiarskou nábytkárskou firmou Vitra (nečakané sfunkčnenia starých objektov), práce študentov ateliéru keramiky VŠVU, ktorý vedie Daniel Piršč a viacero ďalších gaučov, divánov, stoličiek či svietidiel. Viera a Ľubica mi rozprávajú príbehy predmetov a ich autorov, upozornia ma na zvláštnosti, nechajú ma zobrať jednotlivé kusy do rúk, prípadne skúsiť ich funkčnosť.
Hoci je sobotné popoludnie a nie práve ideálne počasie, v Pisztoryho paláci je dosť ľudí. Medzi nimi viacero malých detí, pre ktoré sa práve chystá workshop. Ešte si s Vierou ideme pozrieť kolekciu topánok vyrábaných v minulých desaťročiach v Partizánskom, ktorá je vystavená v nepoužívanom obchode na Štefánikovej ulici. Pripomínajú nám detstvo, prípadne detstvo našich rodičov. Vtedy sa nám to zdalo samozrejmé, dnes oceňujeme dizajnérsky kumšt.
Mnohým návrhom nechýbal vtip, estetická pôsobivosť a premyslená funkčnosť. Hlavne pri dielach spájajúcich staré s novým som si uvedomil to, ako si človek na dobrý dizajn ľahko zvykne. Ani vlastne nevie, prečo sú mu ten pohár, tá stolička, tá váza, ten dom či ten starý autobus také blízke. Je to vďaka tomu, že niekto niekedy vymýšľal, ako tieto predmety urobiť čo najzaujímavejšie, čo najbláznivejšie, čo najkrajšie a niekto ďalší si z toho následne vybral a začal to vyrábať.
Ak ste našli chybu, napíšte na web@tyzden.sk.