Tým som svoju dilemu s „basou” uzavrela. Keď sa to stane, už viem čo robiť, mám to vyriešené. A potom som spoznala skutočnú basu. Tú dobrovoľnú. Tú, z ktorej môžete odísť, ale nedokážete a ani nechcete. Môže ňou byť hocičo – práca, vzťah, miesto. V mojom prípade je to Moskva. A dvojizbový byt v nej. Môžem sa obliecť, obuť, vyjsť von, pozorovať ľudí, ísť do obchodu, do kaviarne, na koncert, do divadla...ale nemám koho stretnúť na ulici, nemá mi kto zavolať na mobil. Nemám sa prečo niekam vychystať. Nemá zmysel niečo rozbiehať, keď mám o dva mesiace rodiť a o rok a pol odísť. A tak čakám. Škrtám čiarky. Do pôrodu, do odchodu. Do najbližšej dovolenky alebo výletu. Som v base. Sama vo svojej vlastnej, dobrovoľnej. Včera som volala s kamarátom, ktorý je v dobrovoľnom väzení v Emirátoch. Býva v unimobunke na púšti, 12 hodín denne maká v rafinérii a večer sedí v unimobunke a skypuje rodine a priateľom. Nielenže nemá koho stretnúť a nemá mu kto zavolať, ale nemôže ísť ani na koncert, ani do krčmy na pivo, nemôže ani pozorovať svet. Okolo nie je nič. Len rafinéria. A ďalšie unimobunky. Doma má deti, ženu, dom a všetko, čo postupne buduje za peniaze, ktoré v tom väzení zarába. Jeho situácia mi vyrazila dych. Na čo sa ja, preboha, sťažujem? Toto sú moderné typy väzení. Musieť ísť do basy – to je hračka. Ale urobiť to dobrovoľne, či už z lásky k peniazom, alebo k druhej osobe, to je rozhodnutie! Vyrývať si do vymyslenej steny vymyslené čiarky vo vymyslenej base, z ktorej stačí dobrovoľne vystúpiť, nadýchnuť sa čerstvého, voňavého vzduchu, pozrieť sa na slnko a poďakovať Bohu za život. Koľkí z nás sú takto v base? Ako to budeme riešiť? Skloníme hlavu, až kým neodpočítame všetky čiarky? Naučíme sa meditovať a opustíme telo? Alebo trochu drgneme do dvierok, aby sme zistili, že vlastne nie sú zamknuté?
Ak ste našli chybu, napíšte na web@tyzden.sk.