.hovorí sa, že ti nejaký kamarát nechal gitaru a ty si sa na nej naučila hrať. Je to pravda?
To sa trošku prekrútilo. Keď som mala šesť rokov, boli sme s otcom v Tescu a tam ma zaujala zobcová flauta, lebo bola fialová. Neskôr mi naši kúpili Yamahu, ktorú má každý žiak. Potom som chytila záchvat, že chcem priečnu flautu, takú tú krásnu striebornú tyčku, ktorá sa pekne leskla. Tak mi ju deduško kúpil. Začala som na nej hrať, ale zistila som že to nie je sranda. Hrala som na flaute sedem rokov, ale nikdy mi to nešlo. Nebavilo ma to. Keď som mala šestnásť, začala som chodiť na gitaru. Prišlo mi to cool, lebo baby na gitare často nehrajú. Vydržala som dva týždne. Potom som ešte chodila dva roky na husle, lebo sa mi páčil jeden huslista. Väčšinou som vo svojom živote robila veci len preto, že sa mi páčil nejaký muž a snažila som sa mu vyrovnať. (Smiech.) Medzitým som bola rok v Amerike, kde som spievala v zbore, popritom som chodila na klavír a gitaru a sem-tam som niečo aj zložila.
.naučila si sa základné akordy?
Dodnes viem iba päť akordov. Ale chcem sa to naučiť, lebo s tou mojou insitnosťou som trochu v koncoch. V Amerike som zložila pesničku, ktorá sa volala Home. Potom prišla domov, zahrala som ju mame (herečke Eve Pavlíkovej, pozn. red.), ktorá povedala, že je to slabé. Musíš sa učiť fyziku a matiku, pretože nemáš talent, povedala.
.uznanie od rodičov vždy najviac poteší! (Smiech.)
Áno, gitaru som hodila do kúta. Potom som chcela ísť na herectvo, ale tam ma nezobrali, pretože na to skutočne nemám talent. Išla som študovať divadelný manažment, ale sama som sa čudovala, prečo to robím. Bola som zúfalá a svojmu vtedajšiemu frajerovi som sa sťažovala, že ma nič nebaví a neviem nič robiť. Keďže som mala veľa textov, poradil mi, aby som začala písať.
.aké to boli texty?
Rôzne básničky, poznatky, ale nikdy som si nevypracovala nejakú štylistiku. Začala som viac písať a objavila som šancu, ako odísť z divadelného manažmentu. Napísala som poviedky, prihlásila som sa na scenáristiku, zobrali ma, ale potom som zistila, že ani to mi veľmi nejde. V rámci úrovne na VŠMU áno, ale mne sa to nezdalo nijako prevratné. Tápem, je to príliš dlhý formát, som netrpezlivá a nedokážem nad tým dlho sedieť. Tak som zasa sedela doma a zas som si hovorila, že ja fakt nemám na nič talent. Neviem, čo sa v ten deň stalo, tak som si vytiahla texty, frajer nebol doma, zobrala som jeho gitaru, na ktorej hrával – ja som mu za to nadávala, že mi to lezie na nervy, pretože hrá Nohavicu – a vymyslela som si pesničku. Nahrala som ju na počítač, aby som počula, čo to vlastne je. Neskôr prišli kamaráti na záhradu, mala som gitaru a zahrala som im moje tri pesničky. Oni, že je to celkom dobré. Najprv som si myslela, že si robia srandu. Vtedy som si pomyslela, že by to mohlo byť ono.
.áno?
Začalo ma baviť, že hrám pre ľudí a oni mi dávajú spätnú väzbu. Asi preto, že sú pre mňa ľudia dôležití. Nerada hrám, keď je v miestnosti tma, pretože ich nevidím. Pre mňa sú poslucháči rovnocenní, nie som niekto, koho majú obdivovať. Asi mám prebytok nejakej sily alebo lásky asi, ktorú im chcem dať. Asi preto to funguje.
.v tvojej hudbe cítiť hravosť a slobodu...
Raz mi povedal Marián Slovák, že my herci sa celý život hráme a keď to začneme brať vážne, tak je to v p..i. Myslím, že to platí aj u mňa. Keď začnem brať piesne vážne, tak je to v... (Smiech.)
.tvoje pesničky sú iné, než to, čo sa na slovenskej scéne hráva.
Moje pesničky sú akýmsi rozborom mojej duše, môjho vnútra. Som taká, aké sú moje pesničky.
.nehanbíš sa, že spievaš o sebe tak otvorene?
Nehanbím, ale asi preto, že som naivná a nedôjde mi, že sa to dá zneužiť. Často som na to doplatila, ale je mi to jedno. Dôležitejšie je, že ľudia sa môžu s mojimi pesničkami indentifikovať, pretože niečo podobné zažili aj oni. Vtedy už o mňa nejde.
.čo sa udialo medzi záhradou a Demovnicou na Rádiu_FM?
Na počítači som si nahrala svoje pesničky vo veľmi zlej kvalite. V ten deň som stretla Kaska z New Spiritu a pesničky som mu poslala. Ešte v ten deň ma pozval do klubu, aby som robila predkapelu Saténovým rukám. Došla som, zapojila gitaru, povedala som, že ma pozval Kasko a že nevie, ako sa vlastne o...al, na čo sa ľudia rozosmiali. Potom sa rozbehli koncerty, nútilo ma to, aby som začala na sebe pracovať, skladala som nové pesničky. Konečne ma začalo niečo poriadne baviť a venovala som tomu veľa času. Ale zase nie príliš veľa, možno hodinku denne a niekedy ani to nie. (Smiech.)
.nahrávaš práve debutový album. Ako to s ním vyzerá?
Máme nahratých sedem vecí. Chcela by som, aby tam bolo štrnásť pesničiek. Oskar Rózsa pochopil, o čo mi ide. Stretli sme sa v Štiavnici, kde som hrala v Art Café. Pozval ma k sebe, kde mi pred ústa strčil mikrofón a niečo sme nahrali. Potom som išla domov, písala som mu, aby mi to poslal a on, že len vtedy, keď to nahrám u neho, pretože vtedy som rozmýšľala, že to nahrám inde. Súhlasila som. Dohodli sme sa na leto, ale príliš som tomu neverila, no neskôr mi napísal, že či to platí. On má teraz také obdobie, keď robí hudbu úplne zadarmo a zúročuje v tom všetko, čo sa za tie roky hrania naučil. Väčšinou hrám a spievam sama, ale niekedy sa pridá aj Oskar, napríklad v pesničke Dunaj. Ďalšie veci dohráme teraz v októbri, ale ešte neviem, či to vyjde do Vianoce, alebo až na budúci rok.
To sa trošku prekrútilo. Keď som mala šesť rokov, boli sme s otcom v Tescu a tam ma zaujala zobcová flauta, lebo bola fialová. Neskôr mi naši kúpili Yamahu, ktorú má každý žiak. Potom som chytila záchvat, že chcem priečnu flautu, takú tú krásnu striebornú tyčku, ktorá sa pekne leskla. Tak mi ju deduško kúpil. Začala som na nej hrať, ale zistila som že to nie je sranda. Hrala som na flaute sedem rokov, ale nikdy mi to nešlo. Nebavilo ma to. Keď som mala šestnásť, začala som chodiť na gitaru. Prišlo mi to cool, lebo baby na gitare často nehrajú. Vydržala som dva týždne. Potom som ešte chodila dva roky na husle, lebo sa mi páčil jeden huslista. Väčšinou som vo svojom živote robila veci len preto, že sa mi páčil nejaký muž a snažila som sa mu vyrovnať. (Smiech.) Medzitým som bola rok v Amerike, kde som spievala v zbore, popritom som chodila na klavír a gitaru a sem-tam som niečo aj zložila.
.naučila si sa základné akordy?
Dodnes viem iba päť akordov. Ale chcem sa to naučiť, lebo s tou mojou insitnosťou som trochu v koncoch. V Amerike som zložila pesničku, ktorá sa volala Home. Potom prišla domov, zahrala som ju mame (herečke Eve Pavlíkovej, pozn. red.), ktorá povedala, že je to slabé. Musíš sa učiť fyziku a matiku, pretože nemáš talent, povedala.
.uznanie od rodičov vždy najviac poteší! (Smiech.)
Áno, gitaru som hodila do kúta. Potom som chcela ísť na herectvo, ale tam ma nezobrali, pretože na to skutočne nemám talent. Išla som študovať divadelný manažment, ale sama som sa čudovala, prečo to robím. Bola som zúfalá a svojmu vtedajšiemu frajerovi som sa sťažovala, že ma nič nebaví a neviem nič robiť. Keďže som mala veľa textov, poradil mi, aby som začala písať.
.aké to boli texty?
Rôzne básničky, poznatky, ale nikdy som si nevypracovala nejakú štylistiku. Začala som viac písať a objavila som šancu, ako odísť z divadelného manažmentu. Napísala som poviedky, prihlásila som sa na scenáristiku, zobrali ma, ale potom som zistila, že ani to mi veľmi nejde. V rámci úrovne na VŠMU áno, ale mne sa to nezdalo nijako prevratné. Tápem, je to príliš dlhý formát, som netrpezlivá a nedokážem nad tým dlho sedieť. Tak som zasa sedela doma a zas som si hovorila, že ja fakt nemám na nič talent. Neviem, čo sa v ten deň stalo, tak som si vytiahla texty, frajer nebol doma, zobrala som jeho gitaru, na ktorej hrával – ja som mu za to nadávala, že mi to lezie na nervy, pretože hrá Nohavicu – a vymyslela som si pesničku. Nahrala som ju na počítač, aby som počula, čo to vlastne je. Neskôr prišli kamaráti na záhradu, mala som gitaru a zahrala som im moje tri pesničky. Oni, že je to celkom dobré. Najprv som si myslela, že si robia srandu. Vtedy som si pomyslela, že by to mohlo byť ono.
.áno?
Začalo ma baviť, že hrám pre ľudí a oni mi dávajú spätnú väzbu. Asi preto, že sú pre mňa ľudia dôležití. Nerada hrám, keď je v miestnosti tma, pretože ich nevidím. Pre mňa sú poslucháči rovnocenní, nie som niekto, koho majú obdivovať. Asi mám prebytok nejakej sily alebo lásky asi, ktorú im chcem dať. Asi preto to funguje.
.v tvojej hudbe cítiť hravosť a slobodu...
Raz mi povedal Marián Slovák, že my herci sa celý život hráme a keď to začneme brať vážne, tak je to v p..i. Myslím, že to platí aj u mňa. Keď začnem brať piesne vážne, tak je to v... (Smiech.)
.tvoje pesničky sú iné, než to, čo sa na slovenskej scéne hráva.
Moje pesničky sú akýmsi rozborom mojej duše, môjho vnútra. Som taká, aké sú moje pesničky.
.nehanbíš sa, že spievaš o sebe tak otvorene?
Nehanbím, ale asi preto, že som naivná a nedôjde mi, že sa to dá zneužiť. Často som na to doplatila, ale je mi to jedno. Dôležitejšie je, že ľudia sa môžu s mojimi pesničkami indentifikovať, pretože niečo podobné zažili aj oni. Vtedy už o mňa nejde.
.čo sa udialo medzi záhradou a Demovnicou na Rádiu_FM?
Na počítači som si nahrala svoje pesničky vo veľmi zlej kvalite. V ten deň som stretla Kaska z New Spiritu a pesničky som mu poslala. Ešte v ten deň ma pozval do klubu, aby som robila predkapelu Saténovým rukám. Došla som, zapojila gitaru, povedala som, že ma pozval Kasko a že nevie, ako sa vlastne o...al, na čo sa ľudia rozosmiali. Potom sa rozbehli koncerty, nútilo ma to, aby som začala na sebe pracovať, skladala som nové pesničky. Konečne ma začalo niečo poriadne baviť a venovala som tomu veľa času. Ale zase nie príliš veľa, možno hodinku denne a niekedy ani to nie. (Smiech.)
.nahrávaš práve debutový album. Ako to s ním vyzerá?
Máme nahratých sedem vecí. Chcela by som, aby tam bolo štrnásť pesničiek. Oskar Rózsa pochopil, o čo mi ide. Stretli sme sa v Štiavnici, kde som hrala v Art Café. Pozval ma k sebe, kde mi pred ústa strčil mikrofón a niečo sme nahrali. Potom som išla domov, písala som mu, aby mi to poslal a on, že len vtedy, keď to nahrám u neho, pretože vtedy som rozmýšľala, že to nahrám inde. Súhlasila som. Dohodli sme sa na leto, ale príliš som tomu neverila, no neskôr mi napísal, že či to platí. On má teraz také obdobie, keď robí hudbu úplne zadarmo a zúročuje v tom všetko, čo sa za tie roky hrania naučil. Väčšinou hrám a spievam sama, ale niekedy sa pridá aj Oskar, napríklad v pesničke Dunaj. Ďalšie veci dohráme teraz v októbri, ale ešte neviem, či to vyjde do Vianoce, alebo až na budúci rok.
Ak ste našli chybu, napíšte na web@tyzden.sk.