Chodieval som tam rád. Vôňa železa mi pripomínala dobrodružné výpravy z čias našich predkov, ešte väčších minimalistov, než sme boli v tej dobe my. Keď balón komunizmu spľasol, zaviali nové časy aj do „Technokova“. Na pultoch sa objavili dokonca plastové lyžiarky. Poniektorí z rovesníkov ich nosili ako nezničiteľnú zimnú obuv. Mne z výdobytkov slobody padlo do oka miniatúrne rádio značky Rick. Bolo na tužkovú batériu. Malo jediné zažltnuté slúchadielko, ktoré sa strkalo do ucha. Rádijko bolo veľké ako mobilný telefón a šmrncovné ako začiatok deväťdesiatych rokov. Stálo sto korún. Urobil som narodeninovo-žobravé turné po rodine a rádio som zakúpil. Chodil som s ním pyšne, ako malý víťaz veľkej vojny. Nadšene som počúval šumiace vysielanie jedinej stanice. Nič iné sa na Rickovi chytiť nedalo. Ucho som mal po niekoľkých dňoch celkom červené. Pískalo mi v ňom, no nevzdával som sa. Zanovito som počúval ďalej. Pomaly som prestal komunikovať s okolím. V tých dňoch nás mama vzala do cirkusu. Na Bajkalskej ulici v Bratislave sme čakali na autobus. Mám to pred očami: Prechádza okolo nás staršia pani s vnučkami. Niečo im povie, ukáže na mňa. Pre šum rádia nerozumiem, ale vnímam ľútostivé pohľady amamin smiech. „Čo hovorili?“ opýtal som sa. „Že chudák chlapec, taký mladý, taký tučný a ešte je aj nahluchlý,“ smiala sa ďalej. Mysleli si, že mám načúvací prístroj. Zradného Ricka som zahanbene strčil do vrecka. Už nikdy som ho nezapol. Milí priatelia, sloboda je plná veľkých darov, ale aj nástrah a braku. Osobné dejiny trápnych chvíľ sú toho živým dôkazom.
Ak ste našli chybu, napíšte na web@tyzden.sk.