Dokončujem
Predvčerom som dokončil novú platňu, v októbri ju vypustím. S kapelou urobíme malé promo a zahráme aj pár koncertov po Slovensku, ale tento rok to už nestihnem, nemám kedy cvičiť. S filmom Kandidát, ktorý ide o týždeň do kín, to bol dosť „záhul“, dobiehame mnohé veci, ale nesťažujem sa, mám veľmi rád postprodukciu, záverečné práce, je neuveriteľné, čo všetko sa dá ešte zmeniť.
Čistím
Štrnásť rokov chodím na hodiny spevu k pani profesorke Bílkovej. Či pijem surové vajíčka na hlas? To je totálna blbosť. Jabĺčko je najlepší čistič hlasu a ja som odjakživa jablkožrút! Nemá tú trieslovinu s chĺpkami ako hruška alebo broskyňa, ktorá dráždi hlasivky. Jablko je hladké, šťavy nie sú príliš kyselinové. Kdežto bielkoviny sa na hlasivke zachytávajú a zastrú ju. Po jogurte sa veľmi ťažko spieva, dokonca si tým môžete aj ublížiť.
Káva a ustrice
V tejto krajine sa nedá byť expertom na kávu, lebo potom prídem do Portugalska a zistím, že o káve nič neviem. Vypijem ich aj šesť za deň, potom v noci občas nespím a mám obrátený režim. Mal som ešte jednu neresť, roky som chodil do Nice na ústrice. Lietadlo za 60 eur, no nedoprajte si to raz za rok! Na Place Garibaldi sú dve rodinné kaviarne, vyložia ústrice v škatuliach pred kaviareň, stačí ukázať prštekom. Celé je to vypapaný rituál, kvapka citrónu, čašník v bielej zástere. Skoro ráno prídu prví robotníci na malé šampanské, 2-3 ústrice, pokecajú, v priebehu hodiny sa tam vymení aj sto ľudí. Baví ma to pozorovať.
Skáčem
Mám rád adrenalínové veci. Pred dvoma týždňami som si bol skočiť s padákom. Sám, nie v tandeme, musel som sa spoliehať len na seba, sám odisťovať, pristáť. Skončil som v kukurici, by the way. Vyčistená hlava. O rok pôjdem zas. Nebál som sa, že sa mi neotvorí padák, užíval som si to. Zvláštnu úzkosť som cítil, len keď sme išli vzlietnuť. Bol som totálny nováčik medzi uvoľnenými profíkmi, čo sa v otvorených dverách držia jednou rukou. Adrenalín vtedy vystúpa až po uši.
Nemám úctu
Nedokážem akceptovať moc, je mi to proti srsti. Na policajtov sa viem vytočiť tak, že na nich kričím. Raz, keď začalinosiť samopaly, ma zastavil policajt, že som ako chodec prešiel na červenú. Povedal som mu, že sa nebudem legitimovať človeku, ktorý ma ohrozuje samopalom, došlo k potýčke, odviezli ma na stanicu. Tam to bolo hrozne komické, doťahovali sa asi dvadsať minút, že ten priechod nepatrí do ich rajónu.
Mám rád tajomstvo
Človek má mať komnatu, o ktorej nikto nič nevie, ako hovorí moja profesorka spevu, kruh samoty. Tam nepustím skoro nikoho. Rád som sám, keď píšem, konfrontujem sa so svojimi témami a so sebou, ale zbožňujem aj opačnú polohu – keď som v kruhu ľudí a robím s nimi film. Keby som si to tak mohol rozdeliť, tak fifty-fifty, šesť mesiacov toto a potom zas niekde zašitý sám.
Zmiznem
Strašne rád by som bol, keby som hrobárom nedal ani korunu zarobiť. Musím zmiznúť. Minulý rok sa mi to tak vykryštalizovalo, keď som sa skoro utopil v Atlantiku. Hádzal som sa do obrovských vĺn, stačila chvíľa a vyvlieklo ma to na otvorený oceán. Pokiaľ som bojoval, stále ma to ťahalo preč. Potom som sa upokojil, došlo k súhre. Keď človek ovládne paniku, zrazu sa všetko vyvrbí ináč a začne fungovať. More ma pomaly vynášalo bližšie a bližšie k brehu.
Predvčerom som dokončil novú platňu, v októbri ju vypustím. S kapelou urobíme malé promo a zahráme aj pár koncertov po Slovensku, ale tento rok to už nestihnem, nemám kedy cvičiť. S filmom Kandidát, ktorý ide o týždeň do kín, to bol dosť „záhul“, dobiehame mnohé veci, ale nesťažujem sa, mám veľmi rád postprodukciu, záverečné práce, je neuveriteľné, čo všetko sa dá ešte zmeniť.
Čistím
Štrnásť rokov chodím na hodiny spevu k pani profesorke Bílkovej. Či pijem surové vajíčka na hlas? To je totálna blbosť. Jabĺčko je najlepší čistič hlasu a ja som odjakživa jablkožrút! Nemá tú trieslovinu s chĺpkami ako hruška alebo broskyňa, ktorá dráždi hlasivky. Jablko je hladké, šťavy nie sú príliš kyselinové. Kdežto bielkoviny sa na hlasivke zachytávajú a zastrú ju. Po jogurte sa veľmi ťažko spieva, dokonca si tým môžete aj ublížiť.
Káva a ustrice
V tejto krajine sa nedá byť expertom na kávu, lebo potom prídem do Portugalska a zistím, že o káve nič neviem. Vypijem ich aj šesť za deň, potom v noci občas nespím a mám obrátený režim. Mal som ešte jednu neresť, roky som chodil do Nice na ústrice. Lietadlo za 60 eur, no nedoprajte si to raz za rok! Na Place Garibaldi sú dve rodinné kaviarne, vyložia ústrice v škatuliach pred kaviareň, stačí ukázať prštekom. Celé je to vypapaný rituál, kvapka citrónu, čašník v bielej zástere. Skoro ráno prídu prví robotníci na malé šampanské, 2-3 ústrice, pokecajú, v priebehu hodiny sa tam vymení aj sto ľudí. Baví ma to pozorovať.
Skáčem
Mám rád adrenalínové veci. Pred dvoma týždňami som si bol skočiť s padákom. Sám, nie v tandeme, musel som sa spoliehať len na seba, sám odisťovať, pristáť. Skončil som v kukurici, by the way. Vyčistená hlava. O rok pôjdem zas. Nebál som sa, že sa mi neotvorí padák, užíval som si to. Zvláštnu úzkosť som cítil, len keď sme išli vzlietnuť. Bol som totálny nováčik medzi uvoľnenými profíkmi, čo sa v otvorených dverách držia jednou rukou. Adrenalín vtedy vystúpa až po uši.
Nemám úctu
Nedokážem akceptovať moc, je mi to proti srsti. Na policajtov sa viem vytočiť tak, že na nich kričím. Raz, keď začalinosiť samopaly, ma zastavil policajt, že som ako chodec prešiel na červenú. Povedal som mu, že sa nebudem legitimovať človeku, ktorý ma ohrozuje samopalom, došlo k potýčke, odviezli ma na stanicu. Tam to bolo hrozne komické, doťahovali sa asi dvadsať minút, že ten priechod nepatrí do ich rajónu.
Mám rád tajomstvo
Človek má mať komnatu, o ktorej nikto nič nevie, ako hovorí moja profesorka spevu, kruh samoty. Tam nepustím skoro nikoho. Rád som sám, keď píšem, konfrontujem sa so svojimi témami a so sebou, ale zbožňujem aj opačnú polohu – keď som v kruhu ľudí a robím s nimi film. Keby som si to tak mohol rozdeliť, tak fifty-fifty, šesť mesiacov toto a potom zas niekde zašitý sám.
Zmiznem
Strašne rád by som bol, keby som hrobárom nedal ani korunu zarobiť. Musím zmiznúť. Minulý rok sa mi to tak vykryštalizovalo, keď som sa skoro utopil v Atlantiku. Hádzal som sa do obrovských vĺn, stačila chvíľa a vyvlieklo ma to na otvorený oceán. Pokiaľ som bojoval, stále ma to ťahalo preč. Potom som sa upokojil, došlo k súhre. Keď človek ovládne paniku, zrazu sa všetko vyvrbí ináč a začne fungovať. More ma pomaly vynášalo bližšie a bližšie k brehu.
Ak ste našli chybu, napíšte na web@tyzden.sk.