Keď bol nedávno Pride pochod, a prišlo málo ľudí, medzi organizátormi sa to malo za neúspech. Naopak, úľavu cítili odporcovia cieľov dúhovej komunity. Ale aká úľava, prosím vás? Ak by mali dúhoví vo veci práva na registrované partnerstvo či rovno manželstvo pravdu, nezáleží hádam na ich počtoch. Takto chápu pravdu konzervatívci. Či nie, milý Pro-life múvment?
Keď potom prišlo do Košíc 70-tisíc ľudí, pro-life tábor sa tešil, pretože si uvedomil svoju nečakanú silu. Ale tí, čo katolíkov nemusia, sa, naopak, pokúšali zmenšovať počty zúčastnených alebo si začali komicky nahovárať, že o nič nešlo, lebo veď katolíkov sú milióny a prišiel len ich zlomok. Ale či to bol zlomok, alebo masa, čo z toho vôbec vyplýva? Ak by mali v otázke začiatku života pravdu účastníci košického pochodu, je jedno, koľko ich bolo. Veď aj vás je menšina, a neuberá to na sile vášho presvedčenia. Či nie, milé LBGTI?
Práve zamieňanie pravdy s demonštráciou sily ma na maršoch všetkého druhu pravidelne vyrušuje. Pochody majú, samozrejme, zmysel, ten košický zvlášť, a aj uvedomenie si reálnej veľkosti svojej skupiny je zdravé. Ale tu akoby sme sa všetci poklonili sile. Bolo nás málo, asi v budúcnosti nedosiahneme želané práva, bolo nás veľa, naša pravda teda zvíťazí.
Naozaj?
Ak budeme komunikovať takto, ak o našej pravde rozhodne sila a počty, potom nenájdeme zhodu, ale len nelásku a boj.
Neviem, prečo mnohí katolíci nepripustia ani len diskusiu, či registrovať partnerstvo nie je krokom k vernosti homosexuálov. Máme vôbec my, ľudia lásky, týchto ľudí radi? A prečo, naopak, mnohí pro-choice aktivisti nechcú prijať aspoň ako výzvu, či by definovanie života počatím najviac nezmenšilo tragickú možnosť, že tu nevedomky zabíjame živé bytosti? Zabudli sme, aký obrovský je podiel kresťanstva na slobode tejto civilizácie a ako často malo a má pravdu? Alebo sme my, odmietači stereotypov, spokojnučkí so stereotypom križiakov, bosoriek a trestu pre Galilea?
Ale vôbec nejde iba o dva pochody. Podobná stena sa týči medzi Slovákmi a Maďarmi, medzi ľavicou a pravicou, medzi Rómami a zvyškom krajiny. A usilovne ju už budujeme aj medzi bohatšími a sociálne slabšími. Všetci okamžite vidíme previnenie toho druhého, a u seba vždy len krivdu. Lenže takáto úzka mentalita umožňuje budovať len spoločnosť závisti a strachu, nie fungujúce komunity a slobodnú krajinu. Poviem to takto: radi nariekame, aký bordel a korupcia tu je, ale nie je to náhodou dôsledok nášho vlastného mentálneho nastavenia voči životu tých druhých?
V téme na stranách 9 až 13 sa štyria zástupcovia rôznych komunít pokúsili napísať o ich vlastných chybách. A Denisa Havrľová sformulovala svoj rómsky sen. Aj ja jeden pridám: snívam o dni, keď pro-life hnutie zademonštruje za lásku a úctu k homosexuálom, LBGTI komunita vyzve na ukončenie potratov, maďarská menšina začne riešiť celoslovenské problémy a Rómovia odmietnu koncept sociálnych dávok. Myslím, že z takej krajiny by málokto odchádzal.
Keď potom prišlo do Košíc 70-tisíc ľudí, pro-life tábor sa tešil, pretože si uvedomil svoju nečakanú silu. Ale tí, čo katolíkov nemusia, sa, naopak, pokúšali zmenšovať počty zúčastnených alebo si začali komicky nahovárať, že o nič nešlo, lebo veď katolíkov sú milióny a prišiel len ich zlomok. Ale či to bol zlomok, alebo masa, čo z toho vôbec vyplýva? Ak by mali v otázke začiatku života pravdu účastníci košického pochodu, je jedno, koľko ich bolo. Veď aj vás je menšina, a neuberá to na sile vášho presvedčenia. Či nie, milé LBGTI?
Práve zamieňanie pravdy s demonštráciou sily ma na maršoch všetkého druhu pravidelne vyrušuje. Pochody majú, samozrejme, zmysel, ten košický zvlášť, a aj uvedomenie si reálnej veľkosti svojej skupiny je zdravé. Ale tu akoby sme sa všetci poklonili sile. Bolo nás málo, asi v budúcnosti nedosiahneme želané práva, bolo nás veľa, naša pravda teda zvíťazí.
Naozaj?
Ak budeme komunikovať takto, ak o našej pravde rozhodne sila a počty, potom nenájdeme zhodu, ale len nelásku a boj.
Neviem, prečo mnohí katolíci nepripustia ani len diskusiu, či registrovať partnerstvo nie je krokom k vernosti homosexuálov. Máme vôbec my, ľudia lásky, týchto ľudí radi? A prečo, naopak, mnohí pro-choice aktivisti nechcú prijať aspoň ako výzvu, či by definovanie života počatím najviac nezmenšilo tragickú možnosť, že tu nevedomky zabíjame živé bytosti? Zabudli sme, aký obrovský je podiel kresťanstva na slobode tejto civilizácie a ako často malo a má pravdu? Alebo sme my, odmietači stereotypov, spokojnučkí so stereotypom križiakov, bosoriek a trestu pre Galilea?
Ale vôbec nejde iba o dva pochody. Podobná stena sa týči medzi Slovákmi a Maďarmi, medzi ľavicou a pravicou, medzi Rómami a zvyškom krajiny. A usilovne ju už budujeme aj medzi bohatšími a sociálne slabšími. Všetci okamžite vidíme previnenie toho druhého, a u seba vždy len krivdu. Lenže takáto úzka mentalita umožňuje budovať len spoločnosť závisti a strachu, nie fungujúce komunity a slobodnú krajinu. Poviem to takto: radi nariekame, aký bordel a korupcia tu je, ale nie je to náhodou dôsledok nášho vlastného mentálneho nastavenia voči životu tých druhých?
V téme na stranách 9 až 13 sa štyria zástupcovia rôznych komunít pokúsili napísať o ich vlastných chybách. A Denisa Havrľová sformulovala svoj rómsky sen. Aj ja jeden pridám: snívam o dni, keď pro-life hnutie zademonštruje za lásku a úctu k homosexuálom, LBGTI komunita vyzve na ukončenie potratov, maďarská menšina začne riešiť celoslovenské problémy a Rómovia odmietnu koncept sociálnych dávok. Myslím, že z takej krajiny by málokto odchádzal.
Ak ste našli chybu, napíšte na web@tyzden.sk.