Iste, ak pôjdeme minister po ministrovi, „smerák“ po „smerákovi“, desať príbuzných či rodákov v každom rezorte neobjavíme. Denník SME získal dokonca od ostatných ministrov čestné vyhlásenie, že rodinu nezamestnávajú (lepšia by, samozrejme, bola kontrola na mieste). A ak Jahnátek vyčnieva, až tak to zasa neprekvapuje. Odkedy on sám verejne položil otázku (rok 2007), prečo si štátna firma nemôže vytvoriť čierne fondy na uplácanie, ak tak môžu (sic!) robiť firmy súkromné, odvtedy je zrejmé, že kritériá na etiku verejného činiteľa ležia u neho ešte hlbšie, než je „medián“ v rodnom Smere.
Výzvy premiérovi, že ak už z komjatického výsadku do rezortu nevyvodzuje dôsledky, nech od ministra pýta aspoň správu, ako prebiehali interné „konkurzy“, majú svoje opodstatnenie. Nechať kauzu vyšumieť konštatovaním, že rodinkárstvo je na Slovensku čosi ako spôsob života, by bolo určite nesprávne a zvyknúť si na zvrhlosti, ktoré ešte dnes vyvolajú aspoň škandál, je jedna z ciest do pekiel. To však, žiaľ, neznamená, že systémová povaha fenoménu, kde Jahnátek je čosi ako Grécko v eurozóne – teda extrémna ilustrácia – nie je realitou, s ktorou tu roky žijeme.
Expertne vec vystihla exministerka Tomanová, keď o výberových konaniach uviedla, že „fakticky všetky sú obsadené dávno predtým, ako sú vypísané“. Šokujúca úprimnosť – „teta“ si evidentne nebola vedomá váhy povedaného – zdvihla s vlnami pobúrenia aj burzu nápadov, ako zamedziť klientelizmu. S ohniskom pozornosti v zákone o verejnej službe, ktorého novelu vraj Smer chystá. Všetky nápady však mali „fatal error“ už v základnom východisku. Predpokladajú totiž dobrú vôľu, spoluprácu vládneho Smeru, respektíve celého straníckeho systému na odstránení deformácie.
Najlepšie svoj omyl sformuloval samotný predstaviteľ Transparency: Aj pri prijímaní do štátnej správy, podobne ako u tovarov a služieb, „sa hľadá najlepší mix ceny a kvality“. Ale kdeže. Ak sa nepozrieme pravde do očí, nikam sa nedostaneme. Deklarované ciele, čiže servis občanom, už dávno prestali byť hlavným zmyslom existencie štátnych a verejných inštitúcií. Ďaleko najprvoradejšou funkciou štátneho a verejného sektora je dnes – a už dlho – zamestnávanie čoraz širšieho okruhu záujemcov, keďže z pohľadu najpočetnejšieho priemeru dáva verejná funkcia istotu zárobku a „neprerobenia sa“. A to, že strany a Jahnátkovia, ktorými sú prepachtované, prioritne pokrývajú tento záujem rodinou a rodákmi (potom nasledujú priatelia, konškoláci, známi), vyplýva priamo z povahy moci a jej držiteľov.
Výzvy premiérovi, že ak už z komjatického výsadku do rezortu nevyvodzuje dôsledky, nech od ministra pýta aspoň správu, ako prebiehali interné „konkurzy“, majú svoje opodstatnenie. Nechať kauzu vyšumieť konštatovaním, že rodinkárstvo je na Slovensku čosi ako spôsob života, by bolo určite nesprávne a zvyknúť si na zvrhlosti, ktoré ešte dnes vyvolajú aspoň škandál, je jedna z ciest do pekiel. To však, žiaľ, neznamená, že systémová povaha fenoménu, kde Jahnátek je čosi ako Grécko v eurozóne – teda extrémna ilustrácia – nie je realitou, s ktorou tu roky žijeme.
Expertne vec vystihla exministerka Tomanová, keď o výberových konaniach uviedla, že „fakticky všetky sú obsadené dávno predtým, ako sú vypísané“. Šokujúca úprimnosť – „teta“ si evidentne nebola vedomá váhy povedaného – zdvihla s vlnami pobúrenia aj burzu nápadov, ako zamedziť klientelizmu. S ohniskom pozornosti v zákone o verejnej službe, ktorého novelu vraj Smer chystá. Všetky nápady však mali „fatal error“ už v základnom východisku. Predpokladajú totiž dobrú vôľu, spoluprácu vládneho Smeru, respektíve celého straníckeho systému na odstránení deformácie.
Najlepšie svoj omyl sformuloval samotný predstaviteľ Transparency: Aj pri prijímaní do štátnej správy, podobne ako u tovarov a služieb, „sa hľadá najlepší mix ceny a kvality“. Ale kdeže. Ak sa nepozrieme pravde do očí, nikam sa nedostaneme. Deklarované ciele, čiže servis občanom, už dávno prestali byť hlavným zmyslom existencie štátnych a verejných inštitúcií. Ďaleko najprvoradejšou funkciou štátneho a verejného sektora je dnes – a už dlho – zamestnávanie čoraz širšieho okruhu záujemcov, keďže z pohľadu najpočetnejšieho priemeru dáva verejná funkcia istotu zárobku a „neprerobenia sa“. A to, že strany a Jahnátkovia, ktorými sú prepachtované, prioritne pokrývajú tento záujem rodinou a rodákmi (potom nasledujú priatelia, konškoláci, známi), vyplýva priamo z povahy moci a jej držiteľov.
Ak ste našli chybu, napíšte na web@tyzden.sk.