Dôvod týchto úkazov bol rovnaký: uzavretie federálnej vlády po neschválení rezolúcie o jej financovaní v novom fiškálnom roku, ktorý sa v Spojených štátoch začína práve prvého októbra. Republikánska väčšina v Snemovni reprezentantov podmienila schválenie financovania radou požiadaviek, medzi ktorými prominentne figurovalo odloženie Obamacare, prezidentovho programu, rozširujúceho povinné zdravotné poistenie pre zamestnancov. Toto odloženie však odmietol prezident Obama i väčšinovo demokratický Senát.
Situácia je odrazom zákonného princípu, ktorý ukladá Kongresu hlasovať separátne o financovaní už schválených zákonov. Podobné patové situácie nastávajú v Spojených štátoch pravidelne – naposledy za Billa Clintona na prelome rokov 1995 a 1996. Samotný „shutdown“ pritom netreba dramatizovať – federálna vláda neprestala vykonávať svoje hlavné funkcie a len dvadsiatim percentám zamestnancov bolo uložené neplatené voľno. Uzatvorenie federálnej vlády je však znakom čoraz menej funkčného politického procesu a aj zdrojom aktuálnej ekonomickej neistoty.
V súčasnosti má v Republikánskej strane mierne navrch malá skupina so silnými libertariánskymi sklonmi, známa ako Tea Party. Azda najvýraznejším predstaviteľom tejto skupiny je texaský senátor Ted Cruz, ktorého prejav zablokoval rokovanie Senátu na celých 21 hodín. S názormi Tea Partiers sa často dá súhlasiť, ale je ťažké stotožniť sa s ich politickými metódami. Tie sú málokedy účinné, ale zato vždy teatrálne. Financovanie federálnej vlády na nastávajúci fiškálny rok napríklad podmienili nielen zrušením Obamacare, ale aj celou škálou ďalších požiadaviek, na ktoré Demokrati realisticky nepristúpia. Demokrati však tiež nie sú celkom bez viny – predchádzajúci prezidenti v podobných situáciach pokojne rokovali s väčšinou v snemovni, zatiaľ čo prezident Obama dal najavo, že s Republikánmi sa baviť nehodlá.
Situácia sa môže ešte zhoršiť. Do polovice októbra sa má rozhodnúť o zvýšení dlhového stropu – ďalšej zo špecificky amerických inštitúcií. Ten obmedzuje absolútnu výšku dlhu, ktorý americká federálna vláda môže vydať. Jeho nezvýšenie by malo za následok nielen automatické škrty, ale i nemožnosť dostáť niektorým už existujúcim dlhovým záväzkom – nastala by teda faktická platobná neschopnosť americkej vlády, s potenciálne dramatickými následkami.
Politická dohoda je zatiaľ v nedohľadne.
Najväčšou tragédiou súčasného patu je, že vyhrotená rétorika a veľké gestá rozptyľujú politikov oboch strán od riešenia dlhodobého problému, ktorý trápi Ameriku – od neudržateľnosti verejných financií. A tento problém nebude vyriešený, pokiaľ nepríde k razantnému a dlhodobému zníženiu verejných výdajov, predovšetkým na verejne financovanú zdravotnú starostlivosť a sociálne zabezpečenie. Predstavitelia Tea Party, ktorí volajú po škrtoch, majú v tomto pravdu. Ale ich problémom je, že nemajú akýkoľvek dôveryhodný plán, ako takéto škrty pripraviť a presadiť v súčasnom politickom prostredí. A čo je horšie, namiesto tvrdej práce na takom pláne (a účasti v serióznej verejnej debate o riešení dlhodobej fiškálnej krízy) sa venujú lacným populistickým gestám.
Autor je analytik Cato Institute vo Washingtone DC.
Situácia je odrazom zákonného princípu, ktorý ukladá Kongresu hlasovať separátne o financovaní už schválených zákonov. Podobné patové situácie nastávajú v Spojených štátoch pravidelne – naposledy za Billa Clintona na prelome rokov 1995 a 1996. Samotný „shutdown“ pritom netreba dramatizovať – federálna vláda neprestala vykonávať svoje hlavné funkcie a len dvadsiatim percentám zamestnancov bolo uložené neplatené voľno. Uzatvorenie federálnej vlády je však znakom čoraz menej funkčného politického procesu a aj zdrojom aktuálnej ekonomickej neistoty.
V súčasnosti má v Republikánskej strane mierne navrch malá skupina so silnými libertariánskymi sklonmi, známa ako Tea Party. Azda najvýraznejším predstaviteľom tejto skupiny je texaský senátor Ted Cruz, ktorého prejav zablokoval rokovanie Senátu na celých 21 hodín. S názormi Tea Partiers sa často dá súhlasiť, ale je ťažké stotožniť sa s ich politickými metódami. Tie sú málokedy účinné, ale zato vždy teatrálne. Financovanie federálnej vlády na nastávajúci fiškálny rok napríklad podmienili nielen zrušením Obamacare, ale aj celou škálou ďalších požiadaviek, na ktoré Demokrati realisticky nepristúpia. Demokrati však tiež nie sú celkom bez viny – predchádzajúci prezidenti v podobných situáciach pokojne rokovali s väčšinou v snemovni, zatiaľ čo prezident Obama dal najavo, že s Republikánmi sa baviť nehodlá.
Situácia sa môže ešte zhoršiť. Do polovice októbra sa má rozhodnúť o zvýšení dlhového stropu – ďalšej zo špecificky amerických inštitúcií. Ten obmedzuje absolútnu výšku dlhu, ktorý americká federálna vláda môže vydať. Jeho nezvýšenie by malo za následok nielen automatické škrty, ale i nemožnosť dostáť niektorým už existujúcim dlhovým záväzkom – nastala by teda faktická platobná neschopnosť americkej vlády, s potenciálne dramatickými následkami.
Politická dohoda je zatiaľ v nedohľadne.
Najväčšou tragédiou súčasného patu je, že vyhrotená rétorika a veľké gestá rozptyľujú politikov oboch strán od riešenia dlhodobého problému, ktorý trápi Ameriku – od neudržateľnosti verejných financií. A tento problém nebude vyriešený, pokiaľ nepríde k razantnému a dlhodobému zníženiu verejných výdajov, predovšetkým na verejne financovanú zdravotnú starostlivosť a sociálne zabezpečenie. Predstavitelia Tea Party, ktorí volajú po škrtoch, majú v tomto pravdu. Ale ich problémom je, že nemajú akýkoľvek dôveryhodný plán, ako takéto škrty pripraviť a presadiť v súčasnom politickom prostredí. A čo je horšie, namiesto tvrdej práce na takom pláne (a účasti v serióznej verejnej debate o riešení dlhodobej fiškálnej krízy) sa venujú lacným populistickým gestám.
Autor je analytik Cato Institute vo Washingtone DC.
Ak ste našli chybu, napíšte na web@tyzden.sk.