Slovo Brata Filipa

Ako trpko som sa musel pousmiať nad povrchnými tvrdeniami viacerých komentátorov – vraj ženy, absolvujúce potrat, by sme radi rozniesli v zuboch, ale pomôcť im nechceme. Uff, veľmi dlho som si láskyplne pripomínal piate Božie prikázanie :). A čo združenia ako Alexis, Zachráňme životy, Gianna alebo Deti svätej Alžbety? Všetko sú to projekty, ktoré stavali na nohy praktizujúci kresťania. A čo robíte vy?
Pozrite, ja nie som za silové pretláčanie sa oboch táborov, ale každý súdny okoloidúci musel vidieť a uznať, že kresťania vyšli potichu do mesta a s ich nenápadnou morálnou silou treba rátať. Uznávam, že mnohí z týchto kresťanov sa musia viac naučiť počúvať druhú stranu barikády a pozerať sa na veci v jej súvislostiach. Myslím si totiž, že keby sme ju dokázali priviesť k diskusii o Pravde hodnôt sokratovskou metódou, sami by zatúžili ku nám patriť a niesť transparenty v prvých líniách.
Moja mama raz nahrávala na kotúčový magnetofón báseň a ja, malý synček, som počúval. To, čo som si zapamätal, je môj najsilnejší argument k tejto téme: Mama, ty ma nechceš, a čo ak vynájdem liek proti rakovine? Ty ma nechceš, bojíš sa, že máš malý byt. Veď ja sa môžem len v kúte prikrčiť – za vojny ľudia jedli korienky a predsa dala matka dieťa do plienky. Ty ma nechceš? A čo keď raz budeš chcieť vody podať a márne zvoláš stokrát? A keď sa zmeníš na starenku, kto sa spýta, čo je ti? A komu raz umrieš v objatí? Že uberiem Ti z krásy? Kúsok len a môžeš sa potom vidieť vo mne každý deň. Ach rád by som videl kúsok neba, ale najviac, maminka, Teba...