Vychádzajúc z niektorých blogov, táto matka ignorancie a hlúposti ešte nepovedala na Slovensku, na rozdiel od Západu, posledné slovo. Najdrsnejšia ľavicová kritika vidí v pochode iba potvrdenie nákazlivosti náboženskej ideológie a pretrvávajúcu moc cirkvi a takmer s nenávistným odporom sa od neho dištancuje. Veď keby boli veriaci naozaj takí spravodliví, za akých sami seba pyšne považujú, nedusila by sa slovenská spoločnosť pod metastázami korupcie, klientelizmu, sociálnej nespravodlivosti a vykorisťovania všetkého druhu.
Je možné byť pro-life aj katolíkom a zároveň aspoň časť kritiky uznať? Aj keď kritika je niekedy až zúfalo nenávistná, predsa sa mi zdá, že niektoré veci z nej by sme mali zobrať vážne. Nemieri do čierneho, keď kritizuje, že chceme chrániť nevinný život každého, ale vtedy keď nás usvedčuje, že tak nekonáme.
Zdá sa mi, že zástanca života nenarodených je presvedčivejší, keď sa vie rovnako zastať aj narodených. Práve preto, že mu záleží na najbezbrannejších, by sa s rovnakou vervou mal zastať aj iných slabších: chudobných, chorých, starých, telesne postihnutých, opustených. Áno, veľa sa už robí: projekty Alexis, Zachráňme životy, domov Gianna, poskytujúci núdzové bývanie ženám, ale spoliehať sa iba na to, že už existujú profesionálne projekty pomoci, by bolo pokrytecké. Podobne, ako paušálne odbiť nezamestnaných či chudobných, že sa majú presťahovať za prácou, prestať byť leniví a začať konečne makať.
Po druhé, upozorňovať na dôstojnosť každého života znamená byť citlivý a vnímavý aj voči dôstojnosti všetkých žien. Nie všetky majú to šťastie, že svoje dieťa môžu priviesť do milujúceho prostredia úplnej rodiny. Veľa zaváži už rétorika. Tá bojovná často pravdu skryje pred tými, ktorým by ju mala prioritne otvárať. A rovnako tak naučené frázy a klišé – ako veriaci máme niekedy problém vyjsť zo svojho naučeného slovníka. Ale nestačí len zapálene diskutovať a presviedčať, účinnejšia vie byť aktívna spoluúčasť v ťažkostiach, solidarita, praktická pomoc a rešpekt.
A nakoniec, ako katolíci by sme si nemali tému ochrany života nechať pre seba. K uznaniu skutočnosti, že každý človek má ľudskú dôstojnosť, a preto ním za žiadnych okolností nemožno manipulovať a dávať do utilitaristického kalkulu v prospech zdanlivo väčšieho dobra, stačí rozum. Aj rozum, ktorý sa neotvoril pre zjavenú pravdu, vie uznať, že ak človeku patrí dôstojnosť, tak potom patrí aj žene, mužovi, starému, chorému či dieťatku ešte v brušku. Všetkým rovnako. Preto tak, ako sa vedia zjednotiť pre mier veriaci rôznych náboženstiev spolu s neveriacimi, zdá sa mi potrebné hľadať tento široký súhlas aj v ochrane života pre nenarodených. Podarí sa to ľahšie vtedy, keď ľudia budú na vlastnej koži z katolíkov cítiť, že hoci sú spoločenstvom nedokonalých, chybujúcich a hriešnych, usilujú sa byť skutočným domovom pre všetkých.
Autor je filozof a spoluorganizátor pochodu Bratislava za život, na ktorom sa v marci 2013 zúčastnilo dvetisíc ľudí.
Je možné byť pro-life aj katolíkom a zároveň aspoň časť kritiky uznať? Aj keď kritika je niekedy až zúfalo nenávistná, predsa sa mi zdá, že niektoré veci z nej by sme mali zobrať vážne. Nemieri do čierneho, keď kritizuje, že chceme chrániť nevinný život každého, ale vtedy keď nás usvedčuje, že tak nekonáme.
Zdá sa mi, že zástanca života nenarodených je presvedčivejší, keď sa vie rovnako zastať aj narodených. Práve preto, že mu záleží na najbezbrannejších, by sa s rovnakou vervou mal zastať aj iných slabších: chudobných, chorých, starých, telesne postihnutých, opustených. Áno, veľa sa už robí: projekty Alexis, Zachráňme životy, domov Gianna, poskytujúci núdzové bývanie ženám, ale spoliehať sa iba na to, že už existujú profesionálne projekty pomoci, by bolo pokrytecké. Podobne, ako paušálne odbiť nezamestnaných či chudobných, že sa majú presťahovať za prácou, prestať byť leniví a začať konečne makať.
Po druhé, upozorňovať na dôstojnosť každého života znamená byť citlivý a vnímavý aj voči dôstojnosti všetkých žien. Nie všetky majú to šťastie, že svoje dieťa môžu priviesť do milujúceho prostredia úplnej rodiny. Veľa zaváži už rétorika. Tá bojovná často pravdu skryje pred tými, ktorým by ju mala prioritne otvárať. A rovnako tak naučené frázy a klišé – ako veriaci máme niekedy problém vyjsť zo svojho naučeného slovníka. Ale nestačí len zapálene diskutovať a presviedčať, účinnejšia vie byť aktívna spoluúčasť v ťažkostiach, solidarita, praktická pomoc a rešpekt.
A nakoniec, ako katolíci by sme si nemali tému ochrany života nechať pre seba. K uznaniu skutočnosti, že každý človek má ľudskú dôstojnosť, a preto ním za žiadnych okolností nemožno manipulovať a dávať do utilitaristického kalkulu v prospech zdanlivo väčšieho dobra, stačí rozum. Aj rozum, ktorý sa neotvoril pre zjavenú pravdu, vie uznať, že ak človeku patrí dôstojnosť, tak potom patrí aj žene, mužovi, starému, chorému či dieťatku ešte v brušku. Všetkým rovnako. Preto tak, ako sa vedia zjednotiť pre mier veriaci rôznych náboženstiev spolu s neveriacimi, zdá sa mi potrebné hľadať tento široký súhlas aj v ochrane života pre nenarodených. Podarí sa to ľahšie vtedy, keď ľudia budú na vlastnej koži z katolíkov cítiť, že hoci sú spoločenstvom nedokonalých, chybujúcich a hriešnych, usilujú sa byť skutočným domovom pre všetkých.
Autor je filozof a spoluorganizátor pochodu Bratislava za život, na ktorom sa v marci 2013 zúčastnilo dvetisíc ľudí.
Ak ste našli chybu, napíšte na web@tyzden.sk.