Nuž, nadarmo bol tento nápad úžasný, predsa len zvíťazila nedôvera, podozrievanie a sebeckosť. Spomínané štáty začali proces integrácie samostatne a tento zlý krok pociťujú dodnes.
V tom období som sa zúčastnil na mnohých konferenciách, kde sa rokovalo o problémoch menšín vo východnej Európe. Nezapieram, mali sme so západniarmi mnoho sporov, v prvom rade s Američanmi, lebo oni nechceli ani počuť o kolektívnych právach. Zákon západných demokracií je totiž postavený na individuálnych právach. Nemôžem povedať, že by tieto krajiny boli ľahostajné v súvislosti s menšinami. Jednoducho vnímali túto otázku inou optikou a navrhovali také riešenia, ktoré boli pre nás neprijateľné.
Ale anglosaská mentalita mala aj inú stránku. To, že v týchto krajinách skoro automaticky fandia slabším čiže menšinám. A pre Západ bolo v tomto období najzraniteľnejšou menšinou vo východnej Európe rómske etnikum. Na každom kongrese odznelo niekoľko otázok alebo kritík v súvislosti s Rómami, načo dokázali východoeurópski politici dávať len vyhýbavé odpovede. Nuž, ja som tu videl dobrú príležitosť na podporu maďarskej menšiny v Karpatskej kotline. V tom čase mi už bolo jasné, že pre západniarov nepatrí záležitosť Maďarov medzi priority.
Máte politické strany? Máte školy? – pýtali sa Američania. Sú v krajine policajti, sudcovia, právnici maďarskej národnosti? – pýtali sa Angličania a Francúzi. A po roku 1998 sa už ani nepýtali, len vyhlásili: Veď Maďari sú vo vládnej koalícii. Majú aj ministrov. Tak v čom je problém?
Pravda, problémov ostalo dosť, ale západ také „drobnosti“ ako verejnoprávne rozdelenie Slovenska alebo zákon o štátnom jazyku už nezaujímali. Však to nejako už vybavíte, mávli rukou. Ale Rómovia nemajú ani politické zastúpenie, ani hospodársku silu, preto my musíme v prvom rade podporovať ich, povedali západniari.
Pamätám sa, že vtedy som začal písať o tom, že na maďarskej strane by bola potrebná zmena paradigmy. Ak chceme pomôcť vlastnému národu, nech naši politici nehovoria len o maďarskej menšine, ale nech sa začnú komplexne starať o celú menšinovú problematiku, navrhoval som vedúcim predstaviteľom.
Pochopte, aj zahraničie sa bude pozerať na celú problematiku menšín s väčšími sympatiami, keď bude vidieť, že Maďari vystupujú jednotne s Rómami. Ale darmo som čakal, že menšinoví Maďari budú zaobchádzať so záležitosťami inej menšiny s väčšou empatiou. Politici argumentovali tým, že ak budeme veľmi „vyskakovať“ v záujme Rómov, tak Slováci budú podporovať obidve menšiny na rovnakej úrovni, a na to by sme my Maďari veľmi doplatili.
Skutočnou príčinou však bolo sebectvo a nezáujem. Pre mňa bola táto ignorancia zo strany SMK najbolestivejšou udalosťou rokov 1998 a 2006. Potom prišiel rok 2010, keď sa vedúci predstavitelia strany Most-Híd striasli zastupovania rómskej menšiny ako pes vody. No Božie mlyny melú pomaly, ale iste. Predstavitelia maďarskej menšiny ani vo vlastnej záležitosti nedosiahli nič.
Autor je psychiater a spisovateľ, napísal oceňovanú knihu Hraničný prípad.
V tom období som sa zúčastnil na mnohých konferenciách, kde sa rokovalo o problémoch menšín vo východnej Európe. Nezapieram, mali sme so západniarmi mnoho sporov, v prvom rade s Američanmi, lebo oni nechceli ani počuť o kolektívnych právach. Zákon západných demokracií je totiž postavený na individuálnych právach. Nemôžem povedať, že by tieto krajiny boli ľahostajné v súvislosti s menšinami. Jednoducho vnímali túto otázku inou optikou a navrhovali také riešenia, ktoré boli pre nás neprijateľné.
Ale anglosaská mentalita mala aj inú stránku. To, že v týchto krajinách skoro automaticky fandia slabším čiže menšinám. A pre Západ bolo v tomto období najzraniteľnejšou menšinou vo východnej Európe rómske etnikum. Na každom kongrese odznelo niekoľko otázok alebo kritík v súvislosti s Rómami, načo dokázali východoeurópski politici dávať len vyhýbavé odpovede. Nuž, ja som tu videl dobrú príležitosť na podporu maďarskej menšiny v Karpatskej kotline. V tom čase mi už bolo jasné, že pre západniarov nepatrí záležitosť Maďarov medzi priority.
Máte politické strany? Máte školy? – pýtali sa Američania. Sú v krajine policajti, sudcovia, právnici maďarskej národnosti? – pýtali sa Angličania a Francúzi. A po roku 1998 sa už ani nepýtali, len vyhlásili: Veď Maďari sú vo vládnej koalícii. Majú aj ministrov. Tak v čom je problém?
Pravda, problémov ostalo dosť, ale západ také „drobnosti“ ako verejnoprávne rozdelenie Slovenska alebo zákon o štátnom jazyku už nezaujímali. Však to nejako už vybavíte, mávli rukou. Ale Rómovia nemajú ani politické zastúpenie, ani hospodársku silu, preto my musíme v prvom rade podporovať ich, povedali západniari.
Pamätám sa, že vtedy som začal písať o tom, že na maďarskej strane by bola potrebná zmena paradigmy. Ak chceme pomôcť vlastnému národu, nech naši politici nehovoria len o maďarskej menšine, ale nech sa začnú komplexne starať o celú menšinovú problematiku, navrhoval som vedúcim predstaviteľom.
Pochopte, aj zahraničie sa bude pozerať na celú problematiku menšín s väčšími sympatiami, keď bude vidieť, že Maďari vystupujú jednotne s Rómami. Ale darmo som čakal, že menšinoví Maďari budú zaobchádzať so záležitosťami inej menšiny s väčšou empatiou. Politici argumentovali tým, že ak budeme veľmi „vyskakovať“ v záujme Rómov, tak Slováci budú podporovať obidve menšiny na rovnakej úrovni, a na to by sme my Maďari veľmi doplatili.
Skutočnou príčinou však bolo sebectvo a nezáujem. Pre mňa bola táto ignorancia zo strany SMK najbolestivejšou udalosťou rokov 1998 a 2006. Potom prišiel rok 2010, keď sa vedúci predstavitelia strany Most-Híd striasli zastupovania rómskej menšiny ako pes vody. No Božie mlyny melú pomaly, ale iste. Predstavitelia maďarskej menšiny ani vo vlastnej záležitosti nedosiahli nič.
Autor je psychiater a spisovateľ, napísal oceňovanú knihu Hraničný prípad.
Ak ste našli chybu, napíšte na web@tyzden.sk.