Svet Petra Zajaca

Zdanlivo je to „len“ súpis 752 sôch. V skutočnosti však ide o súhrnnú výpoveď. O falošnej monumentalite päťdesiatych rokov. O uznesení vlády z roka 1965, ktoré vychádzalo z dobrého úmyslu skultúrniť nové stavby, ale viedlo aj k explózii priemerných a podpriemerných sídliskových sôch, fontánok a detských preliezačiek, ktoré dnes chátrajú. O čudesných väzbách medzi architektmi a sochármi a chladnúcom zemiaku zodpovednosti za znormalizovanú tvár našich miest. A na druhej strane o tom, že aj sloboda sa môže zmeniť na bezuzdné zneužívanie. Že napriek sľubom politikov stále neexistuje nový zákon na ochranu sôch. O premenách sochárov od socialistických realistov cez kresťanských na obchodných. O skľučujúcom fakte, že Bratislava je naďalej mestom Jána Kulicha, a nie Jozefa Jankoviča. O zistení, že najvýznamnejšie sochárske diela nevznikli na zákazku, ale ako výsledok sympózií a projektov styku troch hraníc v Rusovciach, mementa totality v Devíne, stredoeurópskej križovatky na Františkánskom námestí, alebo sa premiestnili do prírodnej galérie v Horskom parku. O tom, že po necelých pätnástich rokoch nahradí prístavba Danubiany veľkú časť jej sochárskeho parku vo voľnej prírode.
Súpis bratislavských sôch je podstatnou výpoveďou o stave našej kultúrnosti. O ľahostajnosti voči nášmu spoločnému priestoru. O nepochopení toho, čo sformuloval Samuel Huntington: že nie ekonomika a politika, ale kultúrnosť určuje ako celok hodnôt, postojov, orientácií úspech spoločnosti. Lebo kultúrnosť znamená starostlivosť o seba a o svet, v ktorom žijeme.