Keď som nedávno diskutoval s jedným poľským novinárom o tom, prečo je v Poľsku vplyv bývalých komunistov na verejný život takou veľkou témou, odpovedal: „Tomu nemôžete rozumieť, vy ste mali lustrácie, neurobili ste na rozdiel od nás hrubú čiaru za minulosťou.“ Môj poľský kolega sa mýlil.
Slovo postkomunizmus počuť na Slovensku pomerne často. Aj keď jeho význam akoby rokmi vyprchal a postupne sa z neho stal už iba akademický termín na opísanie určitej vývojovej epochy v dejinách bývalých komunistických štátov. Toto slovo však má konkrétny a stále aktuálny obsah. Označuje pomery, kde majú naďalej veľkú moc bývalí komunisti, ktorých spája spoločná minulosť, spôsob uvažovania, kontakty a silný vplyv na inštitúcie štátu. Samozrejme, pomerne presne vystihuje aj mentalitu spoločnosti, ktorá to toleruje. Britský historik Timothy Garton Ash kedysi napísal, že „politika zabudnutia“ bola ako cesta k prekonaniu minulých konfliktov využívaná už od dôb Cicera. Zdá sa, že na Slovensku to platí dvojnásobne.
.neslúžiť, ovládať
Postkomunizmus sa u nás dotkol všetkých oblastí života. Najväčšie škody však napáchal v oblastiach, ktoré sa týkajú bezpečnosti a spravodlivosti. Jedným z dôsledkov je aj to, že ľudia dnes za najvážnejší problém označujú práve nízku vymožiteľnosť práva. Poľská sociologička Jadwiga Staniszkis vo svojej knihe Postkomnizmus: Zrod hádanky píše, že kľúčom k pochopeniu postkomunistickej mentality je pomenovanie cieľa, ktorý bývalí komunisti sledujú. Tí podľa nej síce nemusia pôsobiť koordinovane, vždy ich spája vnímanie inštitúcií štátu nie ako priestoru služby občanom, ale ako nástroja na ovládanie. Touto optikou sa treba pozerať aj na ťaženie bývalých komunistov slovenskými inštitúciami.
V roku 1992 vyhralo na Slovensku voľby HZDS a vzápätí sa začal ignorovať lustračný zákon. Do SIS sa začali postupne dostávať ľudia, ktorí boli evidovaní ako agenti Štátnej bezpečnosti. Za smutne známeho Ivana Lexu sa námestníkom riaditeľa služby stál agent ŠTB Jaroslav Svěchota. Nasledovali známe kauzy ako prehliadka banskobystrického biskupského úradu, či únos prezidentovho syna. Postkomunisti jasne demonštrovali, že nemajú záujem slúžiť, ale ovládať. Hoci vlády sa striedali, ich vplyv v SIS neklesal. V roku 2003 poskytol odvolaný šéf Národného bezpečnostného úradu Ján Mojžiš médiám viacero rozhovorov, v ktorých tvrdil, že od Lexových čias SIS nelegálne odpočúvala tisíc najvýznamnejších ľudí v štáte. Táto prax mala pokračovať aj za riaditeľovania Vladimíra Mitra, ktorého do funkcie menovala prvá Dzurindova vláda. Podľa Mojžiša funkcionári s informáciami z odpočutých rozhovorov čulo obchodovali, pričom nákupcami mali byť najmä podnikateľské kruhy.
Bývalé kádre sa presadzovali aj v polícii. Ukážkovým príkladom je finančná polícia. Na jej čele si bývalí príslušníci ŠTB doslova podávali kľučky. Prvým riaditeľom bol Ignác Behúl a v roku 1998 sa na čelo tejto inštitúcie dostal ďalší bývalý príslušník ŠTB Jozef Stieranka. Na jeho adresu sa už spomínaný Mojžiš vyjadril, že finančná polícia pod jeho vedením v rokoch 1998 až 2001 brzdila objasňovanie ekonomických trestných činov, čo malo vyhovovať niektorým podnikateľským skupinám. Podobne kriticky sa k práci finančnej polície vtedy vyjadroval aj bývalý šéf Odboru vyšetrovania obzvlášť závažnej trestnej činnosti Jozef Šátek. Súčasný policajný prezident Ján Packa (bývalý člen KSS) nemá zase žiadny problém asistovať ministrovi vnútra pri verejnom obvinení Hedvigy Malinovej z klamstva. A to na základe dôkazov, ktoré sa za krátky čas rozsypali ako domček z kariet. Ak chceli postkomunistickí politici ovládnuť políciu, Packa ich týmto gestom priamo pozval ďalej.
.skrytá prokuratúra
O téme, ako sa s minulosťou (ne)vyrovnala slovenská justícia, sa už povedalo mnoho. Otázne je, ako sa to dalo urobiť inak. Krach idey, že starých komunistických sudcov postupne pretvoria ich noví, mladí kolegovia asi najlepšie vystihol zosnulý šéf Ústavu pamäti národa Ján Langoš v jednej zo svojich prednášok: „Prepadli sme ilúzii, že postupne budeme dopĺňať justíciu mladými sudcami, ale keď mladý sudca príde na okresný súd, kde má desať starých kolegov, tak o pár mesiacov začne súdiť ako oni.“
Oveľa menej ako o súdoch sa však v súvislosti s vyrovnaním sa s minulosťou hovorí o prokuratúre. Prokurátori ťažia najmä z toho, že v reťazci polícia – prokuratúra –súdy si ich občania všímajú najmenej. Práve prokuratúra pritom zo všetkých týchto inštitúcií prešla najmenšími zmenami. Stále funguje ako monokratická inštitúcia sovietskeho typu, pričom generálny prokurátor má právo zasiahnuť do akejkoľvek kauzy – napríklad prepustiť niekoho z väzby či zastaviť vyšetrovanie. Konanie generálnych prokurátorov pritom viackrát vzbudilo otázniky. V roku 2000 obvinila polícia bývalého šéfa kontrarozviedky z Lexových čias Rudolfa Žiaka z trestného činu sabotáže. Dozorujúcim prokurátorom bol v tejto kauze Michal Serbin, ktorý dozoroval aj viaceré prípady Ivana Lexu. Vtedajší generálny prokurátor Milan Hanzel (exminister spravodlivosti za postkomunistickú SDĽ) mu po krátkom čase spis odobral, vraj pre časovú zaneprázdnenosť. Exminister Vladimír Palko si vo svojej knihe Boj o moc a tajná služba spomína, že vtedy so Serbinom hovoril a ten o svojej zaneprázdnenosti nevedel. Dozor začal vykonávať iný prokurátor, ktorý trestné stíhanie vzápätí zastavil.
Pochybnosti o postupe prokuratúry sa vynárajú aj po tom, ako jej začal šéfovať ďalší bývalý komunista Dobroslav Trnka. Za jeho éry boli zastavené trestné stíhania v takých kauzách ako podvod pri privatizácii Kúpeľov Sliač a Kováčová, z ktorého bol obvinený exposlanec za HZDS Viliam Soboňa, podozrenie z tunelovania Nafty Gbely, ktoré súviselo s bývalým funkcionárom HZDS Vladimírom Poórom (neskôr sa o ňom písalo aj ako o sponzorovi Smeru) či tunelovanie VÚB. Zvláštne sa generálna prokuratúra správa aj v kauze Hedvigy Malinovej. Jej prokurátori po preštudovaní spisu súhlasili so zastavením trestného stíhania prepadnutia Malinovej z roku 2006. Na základe ich pokynu sa tiež začalo trestné stíhanie Malinovej pre krivé obvinenie. Tá istá prokuratúra však zároveň tvrdí, že vyšetrovatelia a prokurátori sa dopustili viacerých chýb. Nehovoriac už o tom, že len máločo vystihuje mentalitu bývalých komunistov lepšie ako Trnkovo vyjadrenie k zákonu o ochrane utajovaných skutočností, ktorý definuje minulosť v ŠTB ako bezpečnostné riziko. Podľa generálneho prokurátora tento zákon bývalých eštebákov diskriminuje. „Prečo nie sú podobne ako eštebáci posudzovaní aj ľudia, ktorí dnes robia v prospech SIS, vojenského spravodajstva, alebo polície?“ pýtal sa Trnka.
.svoji vo vláde.
Postkomunistom sa nielenže podarilo udržať si vplyv v polícii, prokuratúre a na súdoch, ale po voľbách v roku 2006 sa dočkali aj svojej politickej reprezentácie, a to v najrýdzejšej možnej podobe. Vo vláde sedia dve tretiny bývalých komunistov a členmi strany boli aj traja najvyšší ústavní činitelia. Smer priamo nadväzuje na SDĽ a prednovembrovú KSS. HZDS je stranou, v ktorej pôsobí množstvo bývalých komunistov, ktorých vždy viac ako akákoľvek ideológia spájali obchodné záujmy. SNS zase združuje mnohých postkomunistov, ktorí stavili na nacionalizmus a jej predseda sa z protikomunistických disidentov otvorene vysmieva.
Keď sa dnes hľadajú pojmy na vyjadrenie charakteru dnešnej vlády, často padajú slová ako ficoizmus či chávezizmus. Treba sa však prestať zaoberať len symptómami a pomenovať chorobu ako takú. Tou je postkomunizmus.
.smutné zistenie
Asi dva týždne po rozhovore s poľským kolegom som videl poľský film Deti Solidarity. Išlo o generačnú výpoveď priamych účastníkov poľského protikomunistického odboja a ich potomkov. Vtedy som si uvedomil, ako zle na tom vlastne sme. Solidarita bolo široké ľudové hnutie, ku ktorého odkazu a ideám sa stále hlási veľké množstvo Poliakov. Dá sa hovoriť o generácii, ktorá predstavuje veľkú intelektuálnu a politickú silu, o čom svedčia aj výsledky dvoch posledných volieb. Na Slovensku sa aktívny odpor proti komunizmu grupoval okolo malých skupiniek intelektuálov a jeho odkaz sa pomaly vytráca. Ak sa dnes v súvislosti s Novembrom 1989 dá hovoriť o nejakej silnej generácii, tak je ňou práve generácia postkomunistických kádrov. Treba to priznať. Osemnásť rokov od komunizmu sme po krk v postkomunizme. A na rozdiel od Poliakov nám to je jedno.
Slovo postkomunizmus počuť na Slovensku pomerne často. Aj keď jeho význam akoby rokmi vyprchal a postupne sa z neho stal už iba akademický termín na opísanie určitej vývojovej epochy v dejinách bývalých komunistických štátov. Toto slovo však má konkrétny a stále aktuálny obsah. Označuje pomery, kde majú naďalej veľkú moc bývalí komunisti, ktorých spája spoločná minulosť, spôsob uvažovania, kontakty a silný vplyv na inštitúcie štátu. Samozrejme, pomerne presne vystihuje aj mentalitu spoločnosti, ktorá to toleruje. Britský historik Timothy Garton Ash kedysi napísal, že „politika zabudnutia“ bola ako cesta k prekonaniu minulých konfliktov využívaná už od dôb Cicera. Zdá sa, že na Slovensku to platí dvojnásobne.
.neslúžiť, ovládať
Postkomunizmus sa u nás dotkol všetkých oblastí života. Najväčšie škody však napáchal v oblastiach, ktoré sa týkajú bezpečnosti a spravodlivosti. Jedným z dôsledkov je aj to, že ľudia dnes za najvážnejší problém označujú práve nízku vymožiteľnosť práva. Poľská sociologička Jadwiga Staniszkis vo svojej knihe Postkomnizmus: Zrod hádanky píše, že kľúčom k pochopeniu postkomunistickej mentality je pomenovanie cieľa, ktorý bývalí komunisti sledujú. Tí podľa nej síce nemusia pôsobiť koordinovane, vždy ich spája vnímanie inštitúcií štátu nie ako priestoru služby občanom, ale ako nástroja na ovládanie. Touto optikou sa treba pozerať aj na ťaženie bývalých komunistov slovenskými inštitúciami.
V roku 1992 vyhralo na Slovensku voľby HZDS a vzápätí sa začal ignorovať lustračný zákon. Do SIS sa začali postupne dostávať ľudia, ktorí boli evidovaní ako agenti Štátnej bezpečnosti. Za smutne známeho Ivana Lexu sa námestníkom riaditeľa služby stál agent ŠTB Jaroslav Svěchota. Nasledovali známe kauzy ako prehliadka banskobystrického biskupského úradu, či únos prezidentovho syna. Postkomunisti jasne demonštrovali, že nemajú záujem slúžiť, ale ovládať. Hoci vlády sa striedali, ich vplyv v SIS neklesal. V roku 2003 poskytol odvolaný šéf Národného bezpečnostného úradu Ján Mojžiš médiám viacero rozhovorov, v ktorých tvrdil, že od Lexových čias SIS nelegálne odpočúvala tisíc najvýznamnejších ľudí v štáte. Táto prax mala pokračovať aj za riaditeľovania Vladimíra Mitra, ktorého do funkcie menovala prvá Dzurindova vláda. Podľa Mojžiša funkcionári s informáciami z odpočutých rozhovorov čulo obchodovali, pričom nákupcami mali byť najmä podnikateľské kruhy.
Bývalé kádre sa presadzovali aj v polícii. Ukážkovým príkladom je finančná polícia. Na jej čele si bývalí príslušníci ŠTB doslova podávali kľučky. Prvým riaditeľom bol Ignác Behúl a v roku 1998 sa na čelo tejto inštitúcie dostal ďalší bývalý príslušník ŠTB Jozef Stieranka. Na jeho adresu sa už spomínaný Mojžiš vyjadril, že finančná polícia pod jeho vedením v rokoch 1998 až 2001 brzdila objasňovanie ekonomických trestných činov, čo malo vyhovovať niektorým podnikateľským skupinám. Podobne kriticky sa k práci finančnej polície vtedy vyjadroval aj bývalý šéf Odboru vyšetrovania obzvlášť závažnej trestnej činnosti Jozef Šátek. Súčasný policajný prezident Ján Packa (bývalý člen KSS) nemá zase žiadny problém asistovať ministrovi vnútra pri verejnom obvinení Hedvigy Malinovej z klamstva. A to na základe dôkazov, ktoré sa za krátky čas rozsypali ako domček z kariet. Ak chceli postkomunistickí politici ovládnuť políciu, Packa ich týmto gestom priamo pozval ďalej.
.skrytá prokuratúra
O téme, ako sa s minulosťou (ne)vyrovnala slovenská justícia, sa už povedalo mnoho. Otázne je, ako sa to dalo urobiť inak. Krach idey, že starých komunistických sudcov postupne pretvoria ich noví, mladí kolegovia asi najlepšie vystihol zosnulý šéf Ústavu pamäti národa Ján Langoš v jednej zo svojich prednášok: „Prepadli sme ilúzii, že postupne budeme dopĺňať justíciu mladými sudcami, ale keď mladý sudca príde na okresný súd, kde má desať starých kolegov, tak o pár mesiacov začne súdiť ako oni.“
Oveľa menej ako o súdoch sa však v súvislosti s vyrovnaním sa s minulosťou hovorí o prokuratúre. Prokurátori ťažia najmä z toho, že v reťazci polícia – prokuratúra –súdy si ich občania všímajú najmenej. Práve prokuratúra pritom zo všetkých týchto inštitúcií prešla najmenšími zmenami. Stále funguje ako monokratická inštitúcia sovietskeho typu, pričom generálny prokurátor má právo zasiahnuť do akejkoľvek kauzy – napríklad prepustiť niekoho z väzby či zastaviť vyšetrovanie. Konanie generálnych prokurátorov pritom viackrát vzbudilo otázniky. V roku 2000 obvinila polícia bývalého šéfa kontrarozviedky z Lexových čias Rudolfa Žiaka z trestného činu sabotáže. Dozorujúcim prokurátorom bol v tejto kauze Michal Serbin, ktorý dozoroval aj viaceré prípady Ivana Lexu. Vtedajší generálny prokurátor Milan Hanzel (exminister spravodlivosti za postkomunistickú SDĽ) mu po krátkom čase spis odobral, vraj pre časovú zaneprázdnenosť. Exminister Vladimír Palko si vo svojej knihe Boj o moc a tajná služba spomína, že vtedy so Serbinom hovoril a ten o svojej zaneprázdnenosti nevedel. Dozor začal vykonávať iný prokurátor, ktorý trestné stíhanie vzápätí zastavil.
Pochybnosti o postupe prokuratúry sa vynárajú aj po tom, ako jej začal šéfovať ďalší bývalý komunista Dobroslav Trnka. Za jeho éry boli zastavené trestné stíhania v takých kauzách ako podvod pri privatizácii Kúpeľov Sliač a Kováčová, z ktorého bol obvinený exposlanec za HZDS Viliam Soboňa, podozrenie z tunelovania Nafty Gbely, ktoré súviselo s bývalým funkcionárom HZDS Vladimírom Poórom (neskôr sa o ňom písalo aj ako o sponzorovi Smeru) či tunelovanie VÚB. Zvláštne sa generálna prokuratúra správa aj v kauze Hedvigy Malinovej. Jej prokurátori po preštudovaní spisu súhlasili so zastavením trestného stíhania prepadnutia Malinovej z roku 2006. Na základe ich pokynu sa tiež začalo trestné stíhanie Malinovej pre krivé obvinenie. Tá istá prokuratúra však zároveň tvrdí, že vyšetrovatelia a prokurátori sa dopustili viacerých chýb. Nehovoriac už o tom, že len máločo vystihuje mentalitu bývalých komunistov lepšie ako Trnkovo vyjadrenie k zákonu o ochrane utajovaných skutočností, ktorý definuje minulosť v ŠTB ako bezpečnostné riziko. Podľa generálneho prokurátora tento zákon bývalých eštebákov diskriminuje. „Prečo nie sú podobne ako eštebáci posudzovaní aj ľudia, ktorí dnes robia v prospech SIS, vojenského spravodajstva, alebo polície?“ pýtal sa Trnka.
.svoji vo vláde.
Postkomunistom sa nielenže podarilo udržať si vplyv v polícii, prokuratúre a na súdoch, ale po voľbách v roku 2006 sa dočkali aj svojej politickej reprezentácie, a to v najrýdzejšej možnej podobe. Vo vláde sedia dve tretiny bývalých komunistov a členmi strany boli aj traja najvyšší ústavní činitelia. Smer priamo nadväzuje na SDĽ a prednovembrovú KSS. HZDS je stranou, v ktorej pôsobí množstvo bývalých komunistov, ktorých vždy viac ako akákoľvek ideológia spájali obchodné záujmy. SNS zase združuje mnohých postkomunistov, ktorí stavili na nacionalizmus a jej predseda sa z protikomunistických disidentov otvorene vysmieva.
Keď sa dnes hľadajú pojmy na vyjadrenie charakteru dnešnej vlády, často padajú slová ako ficoizmus či chávezizmus. Treba sa však prestať zaoberať len symptómami a pomenovať chorobu ako takú. Tou je postkomunizmus.
.smutné zistenie
Asi dva týždne po rozhovore s poľským kolegom som videl poľský film Deti Solidarity. Išlo o generačnú výpoveď priamych účastníkov poľského protikomunistického odboja a ich potomkov. Vtedy som si uvedomil, ako zle na tom vlastne sme. Solidarita bolo široké ľudové hnutie, ku ktorého odkazu a ideám sa stále hlási veľké množstvo Poliakov. Dá sa hovoriť o generácii, ktorá predstavuje veľkú intelektuálnu a politickú silu, o čom svedčia aj výsledky dvoch posledných volieb. Na Slovensku sa aktívny odpor proti komunizmu grupoval okolo malých skupiniek intelektuálov a jeho odkaz sa pomaly vytráca. Ak sa dnes v súvislosti s Novembrom 1989 dá hovoriť o nejakej silnej generácii, tak je ňou práve generácia postkomunistických kádrov. Treba to priznať. Osemnásť rokov od komunizmu sme po krk v postkomunizme. A na rozdiel od Poliakov nám to je jedno.
Ak ste našli chybu, napíšte na web@tyzden.sk.