Niekto ich pozná pod názvom židovské zemiaky, niekto zas ako jeruzalemské artičoky. Vďaka tomu poslednému názvu si mnoho ľudí myslí, že tieto očarujúco škaredé hrudky pochádzajú zaručene zo Svätej zeme. A veruže sa kruto mýlia. Topinambury totiž prišli z Ameriky. Mnohí už istotne gúľajú očami – panebože, zase ten Kolumbus! Ale kdeže.
.niečo ako artičoky
Topinambury objavili prisťahovalci až neskôr, konkrétne to bol istý Francúz, cestovateľ Samuel de Champlain. Rozhodol sa trochu potúlať roku pána 1605 po myse nazývanom Cape Cod v Severnej Amerike, dnešný štát Massachusetts, a čo tam nevidí. Vysoké rastliny, podobajúce sa na európske slnečnice a pri nich Indiáni. A kopú a kopú, len tak motyky svištia poza uši. Potom vyberú zo zeme hľuzy, podobné zázvoru, ibaže rapavé až strach. Tie si varia, šúpu, opekajú na ohni a všakovako upravujú. S ich pomocou sa potom úspešne prestravujú aj celú zimu.
Samuel sa zamyslel, s Indiánmi spriatelil a rozhodol sa tento potravinársky zázrak poslať na starý kontinent. Samozrejme, predtým ho ešte ochutnal a veruže zostal očarený stáť. Zarazila ho zvláštna, jemne sladká chuť, ktorá mu pripomenula jeho rodné artičoky. S týmto opisom, že ide o niečo podobné, topinambur poslal cez oceán do Francúzska. A tam sa začala jeho strmá cesta na stoly hladných stravníkov. Topinambur všetkých uchvátil, všade na neho peli samé ódy. Najmä preto, že dokázal rásť takmer kdekoľvek a jeho hľuzy ľudí neraz zachránili aj v obdobiach, keď bolo absolútne sucho, alebo im všetku úrodu zobrala povodeň. V sedemnástom storočí sa topinambury v celej Európe pestovali vo veľkom, až kým ich v osemnástom storočí nevytlačili zemiaky.
.niečo ako zemiak
S čím mal však topinambur najväčší problém, bolo jeho meno. Ešte dnes jazykovedci celkom presne nevedia, ako táto zázračná hľuza získala toľko pomenovaní. Keď dorazila k nám do Európy, ľudia ju začali volať kanadský alebo americký zemiak. Z Talianska sa však všade začalo šíriť, že vraj toto čudo, čo sa podobá na odseknutý hrčatý palec, je topinambur. Sami musíte uznať, že taký švihnutý názov sa musel vžiť takmer okamžite. Lenže – ako vznikol?
Koluje okolo toho mnoho historiek. Istí vtipálkovia tvrdia, že to meno dostali hľuzy po indiánskom kmeni, u ktorého ich Champlain objavil. Kmeň sa vraj volal Tupinamba. Je tu však drobný problém. Takýto kmeň síce existoval, ibaže v Južnej Amerike – a síce v Brazílii. Iná historka tvrdí, že za týmto smiešnym názvom stojí samotný Vatikán. Keď sa nevzhľadné hrudky prezentovali pápežovi, bol na návšteve Vatikánu aj jeden domorodec z Brazílie, počerný občan kmeňa Tupinamba. Nejako sa to vo Vatikáne spojilo a odvtedy sa chudák topinambur potĺka svetom s týmto vtipným názvom. Ľudia ho však ešte radi častujú jeruzalemskou artičokou, a to je ešte väčšia mätež ako tá vatikánska.
.niečo ako slnečnica
Topinambur je totiž rodom slnečnica, vôbec nie artičoka a s Jeruzalemom nemá spoločné vôbec nič. Napokon sa prišlo na to, že si ľudia zase spojili dve veci. V Amerike topinambur talianski prisťahovalci začali volať slnečnica – girasole. Anglicky hovoriacim osadníkom sa to podobalo výslovnosťou na Jeruzalem. Stačilo si už spojiť Champlainove „niečo ako artičoky“ s Jeruzalemom a už boli jeruzalemské artičoky alebo židovské zemiaky na svete.
Dnes ich, bohužiaľ, na stoloch tak často nevídať ako kedysi, gurmáni topinambury najčastejšie nájdu ako delikatesu v reštauráciách. Na Slovensku je ich vidieť naozaj málo, najmä preto, že topinambur je zákonom zaradený medzi invazívne rastliny. Veľká škoda.
Autor je scenárista.
Ako na topinambury/
Ak sme už topinambury zohnali – nájdeme ich najskôr v špecializovaných predajniach s exotickým ovocím a zeleninou – môžeme sa k nim pokojne začať správať úplne rovnako ako k zemiakom. Ba čo viac, môžeme byť aj odvážnejší. Topinambury sú totiž vynikajúce aj nasurovo do hocijakého šalátu, kam by sme asi zemiaky len tak z roztopaše nehádzali. Najčastejšie sa však topinambury varia alebo dusia. Niekto ich pred varením ošúpe. Gurmáni však odporúčajú topinambury len olámať od korienkov, poriadne vyprať vo vode a variť v šupke, ktorá potom ľahko zlezie. Varia sa v jemne osolenej vode asi desať minút, ale treba na ne dávať pozor. Topinambury sú totiž dlho tvrdé a zrazu nepredvídateľne rýchlo zmäknú. Skrátka ich treba po desiatich minútach pravidelne kontrolovať, aby sa nám nerozvarili. Pokiaľ do nich vieme zapichnúť vidličku, sú hotové. Môžeme ich podávať ako klasickú prílohu, urobiť z nich jemné pyré alebo ich v zapekačke zapiecť s kvalitným syrom. Topinambury sa odporúčajú najmä tým, ktorí si musia strážiť škroby a cukry. Tieto malé hľuzy ich totiž obsahujú minimálne množstvo.
.niečo ako artičoky
Topinambury objavili prisťahovalci až neskôr, konkrétne to bol istý Francúz, cestovateľ Samuel de Champlain. Rozhodol sa trochu potúlať roku pána 1605 po myse nazývanom Cape Cod v Severnej Amerike, dnešný štát Massachusetts, a čo tam nevidí. Vysoké rastliny, podobajúce sa na európske slnečnice a pri nich Indiáni. A kopú a kopú, len tak motyky svištia poza uši. Potom vyberú zo zeme hľuzy, podobné zázvoru, ibaže rapavé až strach. Tie si varia, šúpu, opekajú na ohni a všakovako upravujú. S ich pomocou sa potom úspešne prestravujú aj celú zimu.
Samuel sa zamyslel, s Indiánmi spriatelil a rozhodol sa tento potravinársky zázrak poslať na starý kontinent. Samozrejme, predtým ho ešte ochutnal a veruže zostal očarený stáť. Zarazila ho zvláštna, jemne sladká chuť, ktorá mu pripomenula jeho rodné artičoky. S týmto opisom, že ide o niečo podobné, topinambur poslal cez oceán do Francúzska. A tam sa začala jeho strmá cesta na stoly hladných stravníkov. Topinambur všetkých uchvátil, všade na neho peli samé ódy. Najmä preto, že dokázal rásť takmer kdekoľvek a jeho hľuzy ľudí neraz zachránili aj v obdobiach, keď bolo absolútne sucho, alebo im všetku úrodu zobrala povodeň. V sedemnástom storočí sa topinambury v celej Európe pestovali vo veľkom, až kým ich v osemnástom storočí nevytlačili zemiaky.
.niečo ako zemiak
S čím mal však topinambur najväčší problém, bolo jeho meno. Ešte dnes jazykovedci celkom presne nevedia, ako táto zázračná hľuza získala toľko pomenovaní. Keď dorazila k nám do Európy, ľudia ju začali volať kanadský alebo americký zemiak. Z Talianska sa však všade začalo šíriť, že vraj toto čudo, čo sa podobá na odseknutý hrčatý palec, je topinambur. Sami musíte uznať, že taký švihnutý názov sa musel vžiť takmer okamžite. Lenže – ako vznikol?
Koluje okolo toho mnoho historiek. Istí vtipálkovia tvrdia, že to meno dostali hľuzy po indiánskom kmeni, u ktorého ich Champlain objavil. Kmeň sa vraj volal Tupinamba. Je tu však drobný problém. Takýto kmeň síce existoval, ibaže v Južnej Amerike – a síce v Brazílii. Iná historka tvrdí, že za týmto smiešnym názvom stojí samotný Vatikán. Keď sa nevzhľadné hrudky prezentovali pápežovi, bol na návšteve Vatikánu aj jeden domorodec z Brazílie, počerný občan kmeňa Tupinamba. Nejako sa to vo Vatikáne spojilo a odvtedy sa chudák topinambur potĺka svetom s týmto vtipným názvom. Ľudia ho však ešte radi častujú jeruzalemskou artičokou, a to je ešte väčšia mätež ako tá vatikánska.
.niečo ako slnečnica
Topinambur je totiž rodom slnečnica, vôbec nie artičoka a s Jeruzalemom nemá spoločné vôbec nič. Napokon sa prišlo na to, že si ľudia zase spojili dve veci. V Amerike topinambur talianski prisťahovalci začali volať slnečnica – girasole. Anglicky hovoriacim osadníkom sa to podobalo výslovnosťou na Jeruzalem. Stačilo si už spojiť Champlainove „niečo ako artičoky“ s Jeruzalemom a už boli jeruzalemské artičoky alebo židovské zemiaky na svete.
Dnes ich, bohužiaľ, na stoloch tak často nevídať ako kedysi, gurmáni topinambury najčastejšie nájdu ako delikatesu v reštauráciách. Na Slovensku je ich vidieť naozaj málo, najmä preto, že topinambur je zákonom zaradený medzi invazívne rastliny. Veľká škoda.
Autor je scenárista.
Ako na topinambury/
Ak sme už topinambury zohnali – nájdeme ich najskôr v špecializovaných predajniach s exotickým ovocím a zeleninou – môžeme sa k nim pokojne začať správať úplne rovnako ako k zemiakom. Ba čo viac, môžeme byť aj odvážnejší. Topinambury sú totiž vynikajúce aj nasurovo do hocijakého šalátu, kam by sme asi zemiaky len tak z roztopaše nehádzali. Najčastejšie sa však topinambury varia alebo dusia. Niekto ich pred varením ošúpe. Gurmáni však odporúčajú topinambury len olámať od korienkov, poriadne vyprať vo vode a variť v šupke, ktorá potom ľahko zlezie. Varia sa v jemne osolenej vode asi desať minút, ale treba na ne dávať pozor. Topinambury sú totiž dlho tvrdé a zrazu nepredvídateľne rýchlo zmäknú. Skrátka ich treba po desiatich minútach pravidelne kontrolovať, aby sa nám nerozvarili. Pokiaľ do nich vieme zapichnúť vidličku, sú hotové. Môžeme ich podávať ako klasickú prílohu, urobiť z nich jemné pyré alebo ich v zapekačke zapiecť s kvalitným syrom. Topinambury sa odporúčajú najmä tým, ktorí si musia strážiť škroby a cukry. Tieto malé hľuzy ich totiž obsahujú minimálne množstvo.
Ak ste našli chybu, napíšte na web@tyzden.sk.