Tomu sa hovorí wishfull thinking v esenciálnej podobe. Robert Fico buď netuší, alebo tušiť nechce, že pre takú ďalekonosnú predpoveď, ako koniec krízy, nemajú nové čísla žiadnu oporu. Neohlásil pritom nič menej, než koniec filozofie úspor, ktorú niesol (presnejšie, ktorú fingoval, že nesie) do leta 2013.
Niežeby náznakov, že sa blíži bod zlomu typu „nebránime sa debate o tempe konsolidácie“ či zmäkčenia deficitných cieľov už na rok 2013 bolo doteraz málo. Otváranie sýpok dokorán však muselo počkať až na posledný výrok, s ktorým sa ešte nešťastne zrazilo promovanie nového rozpočtu.
Plošné zvyšovanie miezd vo verejnej správe, ktorá je napriek všetkým rečiam o zoštíhľovaní rok čo rok rozsiahlejšia (v roku 2014 sa oproti 2013 „zoštíhli“
o 4 600 novoprijatých zamestnancov), už zničilo budúcnosť nejedných verejných financií. Napríklad takí Maďari by vedeli rozprávať – v roku 2003 mzdy narástli o 50 percent, a to bol začiatok maďarského rozvratu. Isteže, 16 eur na hlavu, ktoré ohlásili Fico & Kažimír, je rádovo neporovnateľný nárast. Problém však je, že neporovnateľné sú aj časy. Aj keby mal Fico s tou „krízou definitívne za sebou“ pravdu, na rasty nad 3 či 4 percentá, ktoré by vyprodukovali aj potrebné zdroje pre armádu 350-tisíc zamestnancov štátu, môžeme v Európe zabudnúť. V tom sa zhodnú takmer do nohy relevantné kapacity zľava, sprava, z EÚ, USA i Ďalekého východu. Ak sa v Európe či eurozóne vedú reči o lepších vyhliadkach než začiatkom 2013, myslí sa tým rast 1 či 2 percentá (pre najzdravšie ekonomiky azda 3 percentá HDP), čo na valorizácie, na aké sme si akosi zvykli, nemôže stačiť.
Iste, Slovensko v disciplíne rastu dlho vyčnievalo nad priemerom EÚ, keďže z nižšej základne a s reformami v chrbte sa rástlo rýchlo a ľahšie. Avšak v novej realite, keď s nižšou základňou je čiastočne, a s reformami totálne koniec, je programovanie výdavkov podľa scenára rýchleho a dlhodobého rastu obrovským hazardom.
Dokumentáciou, ako „wishfull thinking“ zaberá, môžu byť kategorické výroky Roberta Fica zo začiatku roka, keď dôrazne upozorňoval, že „táto krajina nemá na zvyšovanie miezd pre nikoho“ (a podobne v rôznych obmenách). Hoci už vtedy sa dalo spoľahlivo očakávať, že výnimkou bude minimálna mzda, ktorú neplatí „on“ (čiže štát), ale súkromní zamestnávatelia, s tým, že sa vrece roztrhne až takto, počítal málokto.
Niežeby náznakov, že sa blíži bod zlomu typu „nebránime sa debate o tempe konsolidácie“ či zmäkčenia deficitných cieľov už na rok 2013 bolo doteraz málo. Otváranie sýpok dokorán však muselo počkať až na posledný výrok, s ktorým sa ešte nešťastne zrazilo promovanie nového rozpočtu.
Plošné zvyšovanie miezd vo verejnej správe, ktorá je napriek všetkým rečiam o zoštíhľovaní rok čo rok rozsiahlejšia (v roku 2014 sa oproti 2013 „zoštíhli“
o 4 600 novoprijatých zamestnancov), už zničilo budúcnosť nejedných verejných financií. Napríklad takí Maďari by vedeli rozprávať – v roku 2003 mzdy narástli o 50 percent, a to bol začiatok maďarského rozvratu. Isteže, 16 eur na hlavu, ktoré ohlásili Fico & Kažimír, je rádovo neporovnateľný nárast. Problém však je, že neporovnateľné sú aj časy. Aj keby mal Fico s tou „krízou definitívne za sebou“ pravdu, na rasty nad 3 či 4 percentá, ktoré by vyprodukovali aj potrebné zdroje pre armádu 350-tisíc zamestnancov štátu, môžeme v Európe zabudnúť. V tom sa zhodnú takmer do nohy relevantné kapacity zľava, sprava, z EÚ, USA i Ďalekého východu. Ak sa v Európe či eurozóne vedú reči o lepších vyhliadkach než začiatkom 2013, myslí sa tým rast 1 či 2 percentá (pre najzdravšie ekonomiky azda 3 percentá HDP), čo na valorizácie, na aké sme si akosi zvykli, nemôže stačiť.
Iste, Slovensko v disciplíne rastu dlho vyčnievalo nad priemerom EÚ, keďže z nižšej základne a s reformami v chrbte sa rástlo rýchlo a ľahšie. Avšak v novej realite, keď s nižšou základňou je čiastočne, a s reformami totálne koniec, je programovanie výdavkov podľa scenára rýchleho a dlhodobého rastu obrovským hazardom.
Dokumentáciou, ako „wishfull thinking“ zaberá, môžu byť kategorické výroky Roberta Fica zo začiatku roka, keď dôrazne upozorňoval, že „táto krajina nemá na zvyšovanie miezd pre nikoho“ (a podobne v rôznych obmenách). Hoci už vtedy sa dalo spoľahlivo očakávať, že výnimkou bude minimálna mzda, ktorú neplatí „on“ (čiže štát), ale súkromní zamestnávatelia, s tým, že sa vrece roztrhne až takto, počítal málokto.
Ak ste našli chybu, napíšte na web@tyzden.sk.