.s príchodom jesene sa opäť vrátil život aj do prednáškových sál slovenských právnických fakúlt. Tisícky mladých ľudí si vybrali odbor, ktorého dobrý cveng je ozvenou čoraz vzdialenejšej minulosti. Podľa údajov ministerstva školstva študovalo minulý rok na Slovensku právo v dennej i externej forme spolu 10 463 študentov (údaje za tento rok ešte nie sú k dispozícii). Na porovnanie, v roku 2003 bolo takých študentov len necelých sedem tisíc. No medzitým vznikli nové školy, ktoré ponúkajú právnické štúdium, v roku 2004 to bola Paneurópska vysoká škola v Bratislave, neskôr Vysoká škola v Sládkovičove. A potom nastal boom – študujúcich právnikov bolo najviac v roku 2010, keď tento odbor študovalo 11 608 ľudí. Odvtedy ich počet pomaly klesá.
.ťažký chlebík
Imidž odboru už dlhšie narúšajú extravagantné príklady zo života: trebárs pracovný inzerát, v ktorom advokátka uvádza ako požiadavku na uchádzača o miesto koncipienta údržbárske práce okolo auta. Podľa portálu Profesia.sk sa absolventi právnických fakúlt nachádzajú takmer na spodnej priečke záujmu zamestnávateľov. Dominuje záujem o informatikov, ekonómov či o technické odbory.
Pre právnické povolanie prišla naposledy ďalšia rana – od januára tohto roku sa povinná prax advokátskeho koncipienta predĺžila z troch na päť rokov. Absolventom práva sa doposiaľ zdala advokácia ako najschodnejšia cesta uplatnenia, keďže iné právnické profesie (notár, exekútor, prokurátor či sudca) sú relatívne uzavreté. No predĺženie povinnej koncipientskej praxe ťažko hodnotiť inak ako snahu etablovaných advokátov uzavrieť pred konkurenciou aj svoj stav. Slovenská advokátska komora (SAK) dnes eviduje asi päťtisíc advokátov a 2 500 koncipientov, kým pred desaťročím bola koncipientov asi tisícka.
Predseda SAK Lubomír Hrežďovič tento motív odmieta: „Medzi ľuďmi, ktorí v komore vykonávajú advokátske skúšky, panuje konsenzus, že všeobecná úroveň kvality právneho vzdelania sa znižuje. Predĺženie koncipientskej praxe je len jedno z protiopatrení, pričom jednostranne naň poukazovať je vytrhávanie z kontextu.“ Na to, aby advokát mohol zamestnávať koncipienta, musí mať sám aspoň trojročnú prax. Zároveň sa obmedzil počet koncipientov, ktorých advokát môže samostatne zamestnávať, a to na troch. „Ide o to, aby advokát nevyužíval koncipientov len ako lacnú pracovnú silu, ale im aj reálne niečo zo svojich vedomostí odovzdal.“
Čo však vôbec prináša život advokátskeho koncipienta? Vo všeobecnosti dlhý pracovný čas a spravidla nie veľmi uspokojivé finančné ohodnotenie. To je veľmi individuálne, no aspoň orientačne sa pohybuje okolo 500 eur. Lenže ani po pretrpení trojročnej (dnes už päťročnej) koncipientskej praxe taký absolvent nemá nič garantované. Advokácia je totiž podnikanie a pokiaľ nie sú klienti, nie sú ani príjmy: „Musím zarobiť tri a pol tisíca eur, aby som zo svojej advokátskej kancelárie vyžmýkal pre seba aspoň necelú tisícku v čistom,“ hovorí advokát, ktorý nechce zverejniť meno. Rozdiel sú náklady na sekretárku, koncipienta, kanceláriu, prístup k elektronickým zbierkam a podobne. Kríza sa prejavila aj na trhu s advokátskymi službami. Advokátom sa strácajú pravidelní dlhoroční klienti. Práca je tak viac náhodná, platobná schopnosť klientov klesá.
.učenie z chýb
„Vyslovene som chcel robiť právo, zvlášť advokáciu. Ešte ako chlapca ma fascinovali právnické seriály ako Matlock alebo Perry Mason,“ hovorí pre .týždeň 26-ročný Bratislavčan Peter Klimáček. „Keď som si na strednej škole vyberal právo, bolo mi jasné, že po škole sa na mňa nezačnú sypať peniaze. V tom som bol realista. Vedel som, že to bude drsné, no nečakal som, že až do takej miery.“ Peter vyštudoval právo na Trnavskej univerzite v lete 2012, no prácu si našiel až na jar tohto roku. Štúdium mu problémy nikdy nerobilo, hoci priznáva, že čistý áčkar nebol. Tri roky robil popri škole aj v advokátskej kancelárii, ale k reálnej právnickej robote sa tam nedostal. „Spätne si uvedomujem, že som pri hľadaní roboty urobil niekoľko chýb,“ hovorí dnes sebakriticky.
Prvou bolo, že si po štátniciach chcel užiť posledné prázdniny: „Väčšina spolužiakov, čo si našli dobré miesta, riešili budúcu prácu ešte počas štátnic, niekedy v máji či júni, keď popri učení behali po pohovoroch.“ Peter namiesto toho cestoval po Európe. „V polovici septembra 2012 na mňa naplno doľahlo, že treba začať chodiť po pohovoroch a riešiť zamestnanie. Tam som urobil druhú chybu.“ Peter očakával všeobecný pohovor, no dostal praktické zadanie s vypracovaním prípadu alebo prekladom žaloby do angličtiny. „Veľmi rýchlo som pochopil, že pri hľadaní práce je dôležité osviežiť si v pamäti Občiansky zákonník a Občiansky súdny poriadok.“ Pohovory s jednotlivými uchádzačmi boli spravidla rozhodené v čase, a tak na chodbách stretával vždy len dvoch či troch ľudí. No z vysokých papierových štósov životopisov usudzoval, že o rovnaké miesto sa uchádza možno päťdesiat ďalších záujemcov.
„Tie mesiace boli veľmi deprimujúcim obdobím. Bol som zo seba sklamaný. Najhoršie boli pravidelné návštevy úradu práce. Vždy tri dni pred tým som dumal nad tým, ako to tam zase bude vyzerať.“ Peter svoje dlhé hľadanie prisudzuje aj tomu, že si nehľadal uplatnenie mimo práva: „Vždy som chcel robiť buď v advokácii, alebo na súde. O uplatnení mimo práva som veľmi nerozmýšľal.“ Napokon si prácu po polroku našiel. Od marca tohto roku pracuje na Okresnom súde v Galante ako vyšší súdny úradník. Keďže je v dočasnej štátnej službe a zastupuje len kolegyňu na materskej, istotu trvalého miesta nemá. Chcel by však zotrvať v súdnictve, aj keď stále poškuľuje aj po advokácii: „Práca na súde je z veľkej časti o úradníckej robote a stále ma láka aj tvorivá stránka práva. Povedzme pripravovať obhajobu alebo tvoriť zmluvu. Hoci úprimne, päťročná koncipientska prax odradzuje.“ Čo by poradil dnešným študentom práva? „Človek sa už počas štúdia musí hlavne snažiť nejako odlíšiť od ostatných.“
.kratšia cesta
Advokátska koncipientka Mária Miškovová z obce Dolné Mladonice v okrese Krupina má 25 rokov a právo skončila vlani v júni s červeným diplomom na Univerzite Komenského. No ocitla sa už v novom, päťročnom koncipientskom režime, keďže do svojej terajšej práce nastúpila po dlhom hľadaní až tento rok v apríli. Aj ju právo chytilo na základnej škole, a tiež vďaka populárnym seriálom: „Učarovala mi Ally McBealová,“ smeje sa. „Inak som však o práve nič nevedela.“ Na strednej škole sa zameriavala viac na matematiku. Lákala ju ekonómia, no poslala si prihlášku aj na právo. „Až do tretieho ročníka som uvažovala, či z práva neodísť.“ Popri štúdiu pracovala v občianskom združení, kde sa venovala deťom. „Chodili sme za nimi do nemocnice, robili víkendové akcie, tábory či koncerty.“ Koncom štvrtého ročníka a v piatom ročníku pracovala aj na exekútorskom úrade. „Nemala som pocit, že som sa počas štúdia musela nejako prehnane učiť, zvlášť, ak to porovnám teraz so sestrou, medičkou.“
To, že dostane červený diplom, sa dozvedela až pred promóciou. „Nikdy som s týmto cieľom neštudovala. Učila som sa tak, aby som na skúšku išla s pocitom, že som pre to urobila maximum.“ Aj Mária si po promóciách chcela ešte užiť posledné leto. Sem-tam si poslala nejaký životopis, ale prácu si intenzívnejšie začala hľadať až od septembra. Rýchlo pochopila, že to také jednoduché nebude. Pred Vianocami si hovorila, že ak nestihne do konca roka nič nájsť, odíde do zahraničia. „Vravela som si, že môžem robiť aj niečo iné ako právo. Na druhej strane som mala trochu aj výčitky. Tak päť rokov som študovala, a teraz pôjdem strážiť deti?! Veď to som mohla odísť rovno po strednej škole!“
Dlhé mesiace hľadania Máriu nedeptali: „Nemám sklony k pesimizmu a vedela som, že raz to musí vyjsť.“ Dúfala, že sa uchytí ako firemná právnička, no napokon skončila ako koncipientka v advokátskej kancelárii. Na príjem sa nesťažuje, no najviac ju od perspektívy dlhodobej kariéry v advokácii odrádza dlhý pracovný čas a nedostatok priestoru na vlastné koníčky, či osobný život. Nad otázkou, čo bude o päť rokov, Mária nerozmýšľa. „Je to príliš vzdialená budúcnosť. No nie som stopercentne presvedčená, že právo budem chcieť robiť celý život.“ Študentom práva radí: „Ak sa v tom nenájdete počas štúdia a nie ste si istí, že túto prácu chcete robiť a chcete ju robiť naozaj dobre, vždy je ľahšie odísť z kratšej cesty.“
.ťah na bránku
Príbeh 25-ročného Petra Vargu dokazuje, že aj v situácii dnešného presýteného trhu sa dá presadiť. Varga skončil právo v roku 2011 a pracuje ako koncipient v bratislavskej pobočke medzinárodnej právnickej kancelárie Dentons, kde sa špecializuje na daňové a finančné právo. V súčasnosti je na dočasnom pracovnom pobyte vo varšavskej pobočke. Popri tom v piatom ročníku študuje ekonómiu. Keďže ho vychovávala len mama a vyrastal tak v skromnejších pomeroch, pripadalo mu štúdium práva a ekonómie ako najrozumnejší kompromis medzi jeho záujmom o spoločnosť a prísľubom neskoršieho materiálneho zabezpečenia.
„Počas štúdia som sa snažil využívať všetky núkajúce sa príležitosti. Zapájal som sa na škole do rôznych právnických súťaží. Mal som veľa mimoškolských aktivít, k tomu letné brigády v USA, program Erasmus v nemeckom Regensburgu, či krátkodobé štúdium na LSE v Londýne. Na všetko som si však musel zarobiť sám, tak som aj veľa pracoval,“ hovorí. Popri dvoch školách mal väčšinou naraz aj dve práce. „Robil som v advokátskej kancelárii a ešte som pracoval v jednej obchodno-marketingovej firme. Predávať ma baví.“ Už v treťom ročníku podnikal so spolužiakmi. Organizovali stužkové pre maturantov. Venovali sa tomu dva roky. Popri právnickej robote podniká aj dnes: „S partnermi sme založili dve fungujúce firmy.“ Okem toho je spoluzakladateľom projektu penonline.sk (Právne a ekonomické noviny). Podieľal sa tiež na tvorbe učebnice medzinárodného zdaňovania pre Právnickú fakultu Karlovej Univerzity v Prahe. Koľko vlastne pracuje, ani nevie presne povedať: „Pre mňa je to súbeh činností, ktoré sa nedajú celkom od seba oddeliť.“
Peter Varga hovorí, že človek, ktorý uvažuje o právnickej dráhe, by mal mať najmä ťah na bránku a iniciatívnosť: „Mal by byť presvedčený, že ho to bude baviť. Ak je študent, mal by ísť nielen na skúšku, dostať známku, ale sa o tú vec zaujímať aj ďalej – nad rámec minima, ktoré od neho žiada škola.“ Akými prívlastkami by charakterizoval dobrého právnika? „Veľmi pedantný, zodpovedný, dôkladný a tiež inteligentný. Starší kolegovia z Dentons, ktorí sú pre mňa inšpiráciou, sa len pozrú na problém, a tam, kde ja vidím často len chaos, oni vidia hlbšie právne súvislosti. Tento nadhľad človek získa iba sústavnou prácou s praktickou stránkou práva.“
Podľa Vargu vplýva na slovenský trh s právnymi službami niekoľko negatívnych faktorov. „Prvá vec je, že zlé podnikateľské prostredie, nastavené vládou, limituje aj koláč právnych služieb. Ak totiž nerastie ekonomika, nerastie ani objem práce pre právnikov. Druhý negatívny faktor je, že stúpa počet poskytovateľov týchto služieb, ktorých chrlia právnické fakulty. A tretím, vonkajším, je kríza.“ No podľa Vargu existuje aj jeden pozitívny faktor: „Je ním deľba práce. Spoločnosť je sofistikovanejšia, aktivity čoraz rozmanitejšie, ľudia sa viac špecializujú. A to so sebou prináša do budúcnosti aj prísľub rastu dopytu po akýchkoľvek poradenských službách, keďže podnikatelia už nechcú byť expertmi na všetko, ale chcú sa sústrediť na svoj biznis a v otázkach, kde sa až tak neorientujú, si nechajú poradiť.“
.očarená svetlom
„Dobré svetlo nevnímaš,“ hovorí 28-ročná Lucia Raková a ukazuje pri tom na lampy v kaviarni, kde sa stretávame. „Ako bežný užívateľ by si osvetlenie vôbec nemal riešiť. No pokiaľ začneš mať pocit, že niečo je v miestnosti čudné a sprvu nevieš povedať čo, zvyčajne je to zlým svetlom.“ Lucia skončila právo pred piatimi rokmi, no prácu i profesionálne naplnenie si našla vo firme, ktorá projektuje osvetlenie. Dnes by nemenila. „Čo človek v osemnástich vie? V roku 2003 sa právo ešte zdalo ako prestížny odbor a Právnická fakulta UK bola najprestížnejšia.“ K výberu práva ju podnietili rodičia. „Kedysi som veľmi chcela učiť. A mama povedala, že veď aj právo môžeš raz učiť. Lenže nemôžeš učiť to, čo ťa samého nechytilo za srdce.“
Začiatkom 5. ročníka začala Lucia pracovať popri škole v advokátskej kancelárii. „Vtedy sa moje predstavy zrazili s realitou. Uvedomila som si, že nechodím do práce s radosťou, že sa vlastne do roboty neteším.“ Svoju vtedajšiu prácu opisuje slovom „zvieratkovanie“. Človek prišiel o ôsmej ráno do práce, zhrbene sedel celý deň pred počítačom a už len usilovne ťukal do klávesnice až do večera, s výnimkou prestávky na obed. „Raz prišiel kolega – koncipient po víkende do práce a natešene sa ma spýtal, či už som čítala poslednú novelu Živnostenského zákona. Vtedy som zamrzla. To by bola asi posledná vec, pri ktorej by mi zišlo na um čítať ju dobrovoľne vo svojom voľnom čase.“
Ešte v štátnicovom období začala pracovať vo firme, v ktorej je dodnes, a to najskôr na pozícii recepčnej. Okrem dvíhania telefónov mala na starosti aj nahadzovanie objednávok či organizovanie dovozov. „Tá práca mi pripadala akčná. Dodávatelia, teda výrobcovia svietidiel, sú zo zahraničia, všetko prebieha v angličtine. Dostávala som stále nové úlohy a s nimi som aj postúpila vyššie.“ Dnes má na starosti celý marketing, faktúry, organizáciu firemných akcií či kompletnú komunikáciu s dodávateľmi vrátane vyjednania obchodných podmienok, reklamácií a podobne. Keď prišli promócie, právnickú robotu si ani nehľadala, až tak ju nová práca chytila za srdce. Rodičia neboli nadšení. „Mama sa ma ešte tri roky po škole pýtala, či sa k tomu právu predsa len nechcem vrátiť. No asi pred dvoma rokmi si aj ona uvedomila, že táto práca ma napĺňa. Svietidlá sa pre mňa stali doslova vášňou. Teraz, keď niekam prídem, hneď pozerám, ako je miestnosť osvetlená.“ Napriek tomu štúdium práva neľutuje: „Nikdy sa nezamýšľam, čo by bolo keby. Možno som k tomu, čo robím, išla okľukou, ale aj obchádzka je niekedy súčasťou cesty.“
.pozor na premnožených právnikov!
Ku koncu septembra sa v evidencii úradov práce nachádzalo 631 absolventov právnických fakúlt a 134 ľudí, ktorí sa naposledy živili právom. To pri 14-percentnej nezamestnanosti nie je taká zlá správa. Aj keď počet absolventov práva na úradoch práce medziročne stúpa, väčšina podľa štatistík potrebuje na zohnanie novej práce viac ako tri, no menej ako šesť mesiacov. Samozrejme, mnohí si zďaleka nenájdu prácu, akú by si želali.
Ale prečo by slovenskú spoločnosť malo zaujímať uplatnenie právnikov viac, než napríklad uplatnenie absolventov umeleckých škôl či politológov? Možnou odpoveďou je hrozba, že si nadbytoční právnici začnú prácu vytvárať umelo spôsobmi, ktoré nebudú ostatným občanom celkom príjemné. Odstrašujúcim príkladom môžu byť USA s ich hašterivou žalobnou kultúrou. Dno toho, kam až môže klesnúť právny štát, ktorý sa premenil na „štát právnikov“, ponúka kultový americký film Verdikt z roku 1982. Fenomenálny Paul Newman si v ňom zahral stroskotaného právnika, ktorý sa vtiera na pohreby, aby trúchliacim pozostalým vnútil svoju vizitku...
.ťažký chlebík
Imidž odboru už dlhšie narúšajú extravagantné príklady zo života: trebárs pracovný inzerát, v ktorom advokátka uvádza ako požiadavku na uchádzača o miesto koncipienta údržbárske práce okolo auta. Podľa portálu Profesia.sk sa absolventi právnických fakúlt nachádzajú takmer na spodnej priečke záujmu zamestnávateľov. Dominuje záujem o informatikov, ekonómov či o technické odbory.
Pre právnické povolanie prišla naposledy ďalšia rana – od januára tohto roku sa povinná prax advokátskeho koncipienta predĺžila z troch na päť rokov. Absolventom práva sa doposiaľ zdala advokácia ako najschodnejšia cesta uplatnenia, keďže iné právnické profesie (notár, exekútor, prokurátor či sudca) sú relatívne uzavreté. No predĺženie povinnej koncipientskej praxe ťažko hodnotiť inak ako snahu etablovaných advokátov uzavrieť pred konkurenciou aj svoj stav. Slovenská advokátska komora (SAK) dnes eviduje asi päťtisíc advokátov a 2 500 koncipientov, kým pred desaťročím bola koncipientov asi tisícka.
Predseda SAK Lubomír Hrežďovič tento motív odmieta: „Medzi ľuďmi, ktorí v komore vykonávajú advokátske skúšky, panuje konsenzus, že všeobecná úroveň kvality právneho vzdelania sa znižuje. Predĺženie koncipientskej praxe je len jedno z protiopatrení, pričom jednostranne naň poukazovať je vytrhávanie z kontextu.“ Na to, aby advokát mohol zamestnávať koncipienta, musí mať sám aspoň trojročnú prax. Zároveň sa obmedzil počet koncipientov, ktorých advokát môže samostatne zamestnávať, a to na troch. „Ide o to, aby advokát nevyužíval koncipientov len ako lacnú pracovnú silu, ale im aj reálne niečo zo svojich vedomostí odovzdal.“
Čo však vôbec prináša život advokátskeho koncipienta? Vo všeobecnosti dlhý pracovný čas a spravidla nie veľmi uspokojivé finančné ohodnotenie. To je veľmi individuálne, no aspoň orientačne sa pohybuje okolo 500 eur. Lenže ani po pretrpení trojročnej (dnes už päťročnej) koncipientskej praxe taký absolvent nemá nič garantované. Advokácia je totiž podnikanie a pokiaľ nie sú klienti, nie sú ani príjmy: „Musím zarobiť tri a pol tisíca eur, aby som zo svojej advokátskej kancelárie vyžmýkal pre seba aspoň necelú tisícku v čistom,“ hovorí advokát, ktorý nechce zverejniť meno. Rozdiel sú náklady na sekretárku, koncipienta, kanceláriu, prístup k elektronickým zbierkam a podobne. Kríza sa prejavila aj na trhu s advokátskymi službami. Advokátom sa strácajú pravidelní dlhoroční klienti. Práca je tak viac náhodná, platobná schopnosť klientov klesá.
.učenie z chýb
„Vyslovene som chcel robiť právo, zvlášť advokáciu. Ešte ako chlapca ma fascinovali právnické seriály ako Matlock alebo Perry Mason,“ hovorí pre .týždeň 26-ročný Bratislavčan Peter Klimáček. „Keď som si na strednej škole vyberal právo, bolo mi jasné, že po škole sa na mňa nezačnú sypať peniaze. V tom som bol realista. Vedel som, že to bude drsné, no nečakal som, že až do takej miery.“ Peter vyštudoval právo na Trnavskej univerzite v lete 2012, no prácu si našiel až na jar tohto roku. Štúdium mu problémy nikdy nerobilo, hoci priznáva, že čistý áčkar nebol. Tri roky robil popri škole aj v advokátskej kancelárii, ale k reálnej právnickej robote sa tam nedostal. „Spätne si uvedomujem, že som pri hľadaní roboty urobil niekoľko chýb,“ hovorí dnes sebakriticky.
Prvou bolo, že si po štátniciach chcel užiť posledné prázdniny: „Väčšina spolužiakov, čo si našli dobré miesta, riešili budúcu prácu ešte počas štátnic, niekedy v máji či júni, keď popri učení behali po pohovoroch.“ Peter namiesto toho cestoval po Európe. „V polovici septembra 2012 na mňa naplno doľahlo, že treba začať chodiť po pohovoroch a riešiť zamestnanie. Tam som urobil druhú chybu.“ Peter očakával všeobecný pohovor, no dostal praktické zadanie s vypracovaním prípadu alebo prekladom žaloby do angličtiny. „Veľmi rýchlo som pochopil, že pri hľadaní práce je dôležité osviežiť si v pamäti Občiansky zákonník a Občiansky súdny poriadok.“ Pohovory s jednotlivými uchádzačmi boli spravidla rozhodené v čase, a tak na chodbách stretával vždy len dvoch či troch ľudí. No z vysokých papierových štósov životopisov usudzoval, že o rovnaké miesto sa uchádza možno päťdesiat ďalších záujemcov.
„Tie mesiace boli veľmi deprimujúcim obdobím. Bol som zo seba sklamaný. Najhoršie boli pravidelné návštevy úradu práce. Vždy tri dni pred tým som dumal nad tým, ako to tam zase bude vyzerať.“ Peter svoje dlhé hľadanie prisudzuje aj tomu, že si nehľadal uplatnenie mimo práva: „Vždy som chcel robiť buď v advokácii, alebo na súde. O uplatnení mimo práva som veľmi nerozmýšľal.“ Napokon si prácu po polroku našiel. Od marca tohto roku pracuje na Okresnom súde v Galante ako vyšší súdny úradník. Keďže je v dočasnej štátnej službe a zastupuje len kolegyňu na materskej, istotu trvalého miesta nemá. Chcel by však zotrvať v súdnictve, aj keď stále poškuľuje aj po advokácii: „Práca na súde je z veľkej časti o úradníckej robote a stále ma láka aj tvorivá stránka práva. Povedzme pripravovať obhajobu alebo tvoriť zmluvu. Hoci úprimne, päťročná koncipientska prax odradzuje.“ Čo by poradil dnešným študentom práva? „Človek sa už počas štúdia musí hlavne snažiť nejako odlíšiť od ostatných.“
.kratšia cesta
Advokátska koncipientka Mária Miškovová z obce Dolné Mladonice v okrese Krupina má 25 rokov a právo skončila vlani v júni s červeným diplomom na Univerzite Komenského. No ocitla sa už v novom, päťročnom koncipientskom režime, keďže do svojej terajšej práce nastúpila po dlhom hľadaní až tento rok v apríli. Aj ju právo chytilo na základnej škole, a tiež vďaka populárnym seriálom: „Učarovala mi Ally McBealová,“ smeje sa. „Inak som však o práve nič nevedela.“ Na strednej škole sa zameriavala viac na matematiku. Lákala ju ekonómia, no poslala si prihlášku aj na právo. „Až do tretieho ročníka som uvažovala, či z práva neodísť.“ Popri štúdiu pracovala v občianskom združení, kde sa venovala deťom. „Chodili sme za nimi do nemocnice, robili víkendové akcie, tábory či koncerty.“ Koncom štvrtého ročníka a v piatom ročníku pracovala aj na exekútorskom úrade. „Nemala som pocit, že som sa počas štúdia musela nejako prehnane učiť, zvlášť, ak to porovnám teraz so sestrou, medičkou.“
To, že dostane červený diplom, sa dozvedela až pred promóciou. „Nikdy som s týmto cieľom neštudovala. Učila som sa tak, aby som na skúšku išla s pocitom, že som pre to urobila maximum.“ Aj Mária si po promóciách chcela ešte užiť posledné leto. Sem-tam si poslala nejaký životopis, ale prácu si intenzívnejšie začala hľadať až od septembra. Rýchlo pochopila, že to také jednoduché nebude. Pred Vianocami si hovorila, že ak nestihne do konca roka nič nájsť, odíde do zahraničia. „Vravela som si, že môžem robiť aj niečo iné ako právo. Na druhej strane som mala trochu aj výčitky. Tak päť rokov som študovala, a teraz pôjdem strážiť deti?! Veď to som mohla odísť rovno po strednej škole!“
Dlhé mesiace hľadania Máriu nedeptali: „Nemám sklony k pesimizmu a vedela som, že raz to musí vyjsť.“ Dúfala, že sa uchytí ako firemná právnička, no napokon skončila ako koncipientka v advokátskej kancelárii. Na príjem sa nesťažuje, no najviac ju od perspektívy dlhodobej kariéry v advokácii odrádza dlhý pracovný čas a nedostatok priestoru na vlastné koníčky, či osobný život. Nad otázkou, čo bude o päť rokov, Mária nerozmýšľa. „Je to príliš vzdialená budúcnosť. No nie som stopercentne presvedčená, že právo budem chcieť robiť celý život.“ Študentom práva radí: „Ak sa v tom nenájdete počas štúdia a nie ste si istí, že túto prácu chcete robiť a chcete ju robiť naozaj dobre, vždy je ľahšie odísť z kratšej cesty.“
.ťah na bránku
Príbeh 25-ročného Petra Vargu dokazuje, že aj v situácii dnešného presýteného trhu sa dá presadiť. Varga skončil právo v roku 2011 a pracuje ako koncipient v bratislavskej pobočke medzinárodnej právnickej kancelárie Dentons, kde sa špecializuje na daňové a finančné právo. V súčasnosti je na dočasnom pracovnom pobyte vo varšavskej pobočke. Popri tom v piatom ročníku študuje ekonómiu. Keďže ho vychovávala len mama a vyrastal tak v skromnejších pomeroch, pripadalo mu štúdium práva a ekonómie ako najrozumnejší kompromis medzi jeho záujmom o spoločnosť a prísľubom neskoršieho materiálneho zabezpečenia.
„Počas štúdia som sa snažil využívať všetky núkajúce sa príležitosti. Zapájal som sa na škole do rôznych právnických súťaží. Mal som veľa mimoškolských aktivít, k tomu letné brigády v USA, program Erasmus v nemeckom Regensburgu, či krátkodobé štúdium na LSE v Londýne. Na všetko som si však musel zarobiť sám, tak som aj veľa pracoval,“ hovorí. Popri dvoch školách mal väčšinou naraz aj dve práce. „Robil som v advokátskej kancelárii a ešte som pracoval v jednej obchodno-marketingovej firme. Predávať ma baví.“ Už v treťom ročníku podnikal so spolužiakmi. Organizovali stužkové pre maturantov. Venovali sa tomu dva roky. Popri právnickej robote podniká aj dnes: „S partnermi sme založili dve fungujúce firmy.“ Okem toho je spoluzakladateľom projektu penonline.sk (Právne a ekonomické noviny). Podieľal sa tiež na tvorbe učebnice medzinárodného zdaňovania pre Právnickú fakultu Karlovej Univerzity v Prahe. Koľko vlastne pracuje, ani nevie presne povedať: „Pre mňa je to súbeh činností, ktoré sa nedajú celkom od seba oddeliť.“
Peter Varga hovorí, že človek, ktorý uvažuje o právnickej dráhe, by mal mať najmä ťah na bránku a iniciatívnosť: „Mal by byť presvedčený, že ho to bude baviť. Ak je študent, mal by ísť nielen na skúšku, dostať známku, ale sa o tú vec zaujímať aj ďalej – nad rámec minima, ktoré od neho žiada škola.“ Akými prívlastkami by charakterizoval dobrého právnika? „Veľmi pedantný, zodpovedný, dôkladný a tiež inteligentný. Starší kolegovia z Dentons, ktorí sú pre mňa inšpiráciou, sa len pozrú na problém, a tam, kde ja vidím často len chaos, oni vidia hlbšie právne súvislosti. Tento nadhľad človek získa iba sústavnou prácou s praktickou stránkou práva.“
Podľa Vargu vplýva na slovenský trh s právnymi službami niekoľko negatívnych faktorov. „Prvá vec je, že zlé podnikateľské prostredie, nastavené vládou, limituje aj koláč právnych služieb. Ak totiž nerastie ekonomika, nerastie ani objem práce pre právnikov. Druhý negatívny faktor je, že stúpa počet poskytovateľov týchto služieb, ktorých chrlia právnické fakulty. A tretím, vonkajším, je kríza.“ No podľa Vargu existuje aj jeden pozitívny faktor: „Je ním deľba práce. Spoločnosť je sofistikovanejšia, aktivity čoraz rozmanitejšie, ľudia sa viac špecializujú. A to so sebou prináša do budúcnosti aj prísľub rastu dopytu po akýchkoľvek poradenských službách, keďže podnikatelia už nechcú byť expertmi na všetko, ale chcú sa sústrediť na svoj biznis a v otázkach, kde sa až tak neorientujú, si nechajú poradiť.“
.očarená svetlom
„Dobré svetlo nevnímaš,“ hovorí 28-ročná Lucia Raková a ukazuje pri tom na lampy v kaviarni, kde sa stretávame. „Ako bežný užívateľ by si osvetlenie vôbec nemal riešiť. No pokiaľ začneš mať pocit, že niečo je v miestnosti čudné a sprvu nevieš povedať čo, zvyčajne je to zlým svetlom.“ Lucia skončila právo pred piatimi rokmi, no prácu i profesionálne naplnenie si našla vo firme, ktorá projektuje osvetlenie. Dnes by nemenila. „Čo človek v osemnástich vie? V roku 2003 sa právo ešte zdalo ako prestížny odbor a Právnická fakulta UK bola najprestížnejšia.“ K výberu práva ju podnietili rodičia. „Kedysi som veľmi chcela učiť. A mama povedala, že veď aj právo môžeš raz učiť. Lenže nemôžeš učiť to, čo ťa samého nechytilo za srdce.“
Začiatkom 5. ročníka začala Lucia pracovať popri škole v advokátskej kancelárii. „Vtedy sa moje predstavy zrazili s realitou. Uvedomila som si, že nechodím do práce s radosťou, že sa vlastne do roboty neteším.“ Svoju vtedajšiu prácu opisuje slovom „zvieratkovanie“. Človek prišiel o ôsmej ráno do práce, zhrbene sedel celý deň pred počítačom a už len usilovne ťukal do klávesnice až do večera, s výnimkou prestávky na obed. „Raz prišiel kolega – koncipient po víkende do práce a natešene sa ma spýtal, či už som čítala poslednú novelu Živnostenského zákona. Vtedy som zamrzla. To by bola asi posledná vec, pri ktorej by mi zišlo na um čítať ju dobrovoľne vo svojom voľnom čase.“
Ešte v štátnicovom období začala pracovať vo firme, v ktorej je dodnes, a to najskôr na pozícii recepčnej. Okrem dvíhania telefónov mala na starosti aj nahadzovanie objednávok či organizovanie dovozov. „Tá práca mi pripadala akčná. Dodávatelia, teda výrobcovia svietidiel, sú zo zahraničia, všetko prebieha v angličtine. Dostávala som stále nové úlohy a s nimi som aj postúpila vyššie.“ Dnes má na starosti celý marketing, faktúry, organizáciu firemných akcií či kompletnú komunikáciu s dodávateľmi vrátane vyjednania obchodných podmienok, reklamácií a podobne. Keď prišli promócie, právnickú robotu si ani nehľadala, až tak ju nová práca chytila za srdce. Rodičia neboli nadšení. „Mama sa ma ešte tri roky po škole pýtala, či sa k tomu právu predsa len nechcem vrátiť. No asi pred dvoma rokmi si aj ona uvedomila, že táto práca ma napĺňa. Svietidlá sa pre mňa stali doslova vášňou. Teraz, keď niekam prídem, hneď pozerám, ako je miestnosť osvetlená.“ Napriek tomu štúdium práva neľutuje: „Nikdy sa nezamýšľam, čo by bolo keby. Možno som k tomu, čo robím, išla okľukou, ale aj obchádzka je niekedy súčasťou cesty.“
.pozor na premnožených právnikov!
Ku koncu septembra sa v evidencii úradov práce nachádzalo 631 absolventov právnických fakúlt a 134 ľudí, ktorí sa naposledy živili právom. To pri 14-percentnej nezamestnanosti nie je taká zlá správa. Aj keď počet absolventov práva na úradoch práce medziročne stúpa, väčšina podľa štatistík potrebuje na zohnanie novej práce viac ako tri, no menej ako šesť mesiacov. Samozrejme, mnohí si zďaleka nenájdu prácu, akú by si želali.
Ale prečo by slovenskú spoločnosť malo zaujímať uplatnenie právnikov viac, než napríklad uplatnenie absolventov umeleckých škôl či politológov? Možnou odpoveďou je hrozba, že si nadbytoční právnici začnú prácu vytvárať umelo spôsobmi, ktoré nebudú ostatným občanom celkom príjemné. Odstrašujúcim príkladom môžu byť USA s ich hašterivou žalobnou kultúrou. Dno toho, kam až môže klesnúť právny štát, ktorý sa premenil na „štát právnikov“, ponúka kultový americký film Verdikt z roku 1982. Fenomenálny Paul Newman si v ňom zahral stroskotaného právnika, ktorý sa vtiera na pohreby, aby trúchliacim pozostalým vnútil svoju vizitku...
Ak ste našli chybu, napíšte na web@tyzden.sk.