Podľa Karla Poppera veríme vedeckým teóriám nie preto, lebo sa nedajú vyvrátiť, ale práve preto, že sa aspoň v princípe vyvrátiť dajú. To, čo sa ani v princípe vyvrátiť nedá, nie je podľa Poppera teória, ale dogma.
Popperov princíp však neplatí len vo vede. Všade tam, kde nás zaujíma skutočná pravda o materiálnom svete, by sme mali byť pripravení opustiť svoje presvedčenie, ak začne príliš zjavne odporovať faktom.
Preto ak sme aj na základe mnohých materiálnych dôkazov presvedčení o nevine siedmich Nitranov odsúdených v kauze Cervanová (pozri predchádzajúce časti tejto série), nemali by sme ignorovať to, čo svedčí v ich neprospech. Práve tieto veci totiž majú potenciál vyvrátiť naše presvedčenie, a tak by sme ich mali čo najpoctivejšie preskúmať.
V neprospech siedmich Nitranov svedčia najmä svedecké výpovede a priznania. Je pravda, že drvivú väčšinu z nich dotyční odvolali, ale to nemusí byť pre nás smerodajné. Ak totiž niekto niečo dosvedčí či prizná a neskôr tvrdí, že bol k tomu donútený intenzívnym psychickým a neraz aj fyzickým nátlakom, tak mu veriť môžeme, ale aj nemusíme.
V otázke nátlaku sú v zásade tri možnosti:
Svedectvá aj priznania boli získané bez nátlaku a tvrdenia o nátlaku sú účelové lži.
Svedectvá a priznania boli získané pod vplyvom určitého nátlaku, ale zodpovedajú pravde.
Svedectvá a priznania boli získané pod vplyvom nátlaku a pravde nezodpovedajú.
Ak je niektorá z týchto hypotéz pre nás dogmou, niet sa ďalej o čom baviť. Ak to dogmy nie sú, mala by existovať aspoň teoretická možnosť ich vyvrátenia. Poďme sa teda pozrieť na fakty, ktoré majú potenciál tieto hypotézy vyvrátiť.
.prvá hypotéza
Prvú možnosť by mohli najlepšie vyvrátiť tí svedkovia, ktorí svedčili proti obžalovaným a svoje výpovede v podstatných bodoch nikdy neodvolali. Ak by aj oni potvrdili, že bol na nich pri výsluchoch vyvíjaný nátlak, prvou hypotézou by to dosť otriaslo. Takíto ľudia totiž nemajú ani najmenší dôvod čo i len naznačovať, že boli k svedectvám nútení. No ale existujú takí svedkovia?
Ľudmilu Cervanovú uniesli večer dňa 9. 7. 1976 cestou z diskotéky v Mlynskej doline. Prítomnosť siedmich Nitranov na tejto diskotéke potvrdili v predbežnom konaní v roku 1981 najmä svedkovia Viera Zimáková-Vozárová, Vladimír Varga, Jozef Škrobánek a Igor Urbánek. Na súdnom pojednávaní v roku 1982 Viera Zimáková-Vozárová svoje svedectvo v plnom rozsahu odvolala, Vladimír Varga ešte pred procesom emigroval do Švajčiarska, odkiaľ okamžite napísal list, v ktorom všetky svoje výpovede označil za vynútené klamstvá. Dvaja zostávajúci hlavní svedkovia tvrdili aj na súde v roku 1982, že všetkých obžalovaných videli na diskotéke.
Na súdnom pojednávaní v roku 2003 však už Jozef Škrobánek tvrdil, že na diskotéke videl len Andrášika, Dúbravického, Beďača a Kocúra. O zvyšných troch Nitranoch vypovedal, že vyšetrovatelia mu pred rokom 1982 jednoducho podsúvali aj ďalšie fotografie: „Tak sa do tej skupiny ľudí dostal aj Lachman, ktorého som v živote nevidel, Čerman, ktorého som nepoznal, Brázda, ktorého som nikdy predtým nevidel. Pokiaľ som si neosvojil mená, ktoré bolo treba nadiktovať – dostať do zápisnice, stále mi ich podkladali. Pokiaľ som tam tie mená nedostal, tak mi tú zápisnicu vlastne nedali podpísať.“
Hypotézu o úplne čistom postupe vyšetrovateľov a prokuratúry môžeme hádam opustiť.
.druhá hypotéza
Máme tu teda druhú hypotézu, že vyšetrovatelia nezaobchádzali so svedkami a obvinenými práve v rukavičkách, ale že to zas až tak nevadí, pretože obvinení boli naozaj vinní. V takom prípade by bolo podstatné to, že Škrobánek umožnil usvedčiť páchateľov a nie to, že ho vyšetrovatelia zastrašovali, že mu nadávali do hajzľov, keď neodpovedal tak, ako to od neho očakávali, alebo že dostal pri výsluchu facku (všetko podľa jeho výpovede z roku 2003). Pre väčšinu priaznivcov druhej hypotézy to budú síce poľutovaniahodné, ale nie príliš dôležité detaily.
Čo by mohlo vyvrátiť takýto pohľad? Možno nejaký svedok, ktorý by presvedčivo dokázal, že Škrobánek v roku 1982 klamal (alebo sa prinajmenšom veľmi mýlil) nielen v prípade Lachmana, Čermana a Brázdu, ale aj v prípade ostatných odsúdených. No ale existujú takí svedkovia?
Takých svedkov existuje okolo stovky, medzi nimi aj sám Jozef Škrobánek. Ten totiž nevypovedal k prípadu Cervanová len v rokoch 1982 či 2003, ale aj v roku 1976, pár dní po čine. Jeho výpoveď z 20. 7. 1976 má necelých desať riadkov a nespomína v nej nikoho zo siedmich Nitranov. O Ľudmile Cervanovej explicitne uviedol, že ju na diskotéke nevidel. Pri masívnom policajnom vyšetrovaní prítomnosti ľudí na diskotéke neuviedol v roku 1976 Škrobánek ani jedného z ľudí, ktorých tak suverénne usvedčoval v roku 1981. A nielen on, neuviedol ich nikto z ďalších okolo sto účastníkov diskotéky. Nikto, ani jeden-jediný človek.
O čom teda svedčí Škrobánkova výpoveď z 15. 6.1981, v ktorej na šiestich husto popísaných stranách opisuje množstvo podrobností vrátane toho, kto kedy volal Cervanovú do tanca, koho ona odmietla, ako sa o ňu v jej prítomnosti pobil Kocúr s Urbánkom a tak ďalej? A o čom svedčí výpoveď Urbánka (ktorého v roku 1976 tiež nikto na diskotéke nevidel), ktorý dodnes tvrdí, že mu Cervanovú uniesli priamo z rúk, pričom všetci priami svedkovia únosu tvrdili v roku 1976, že unesená išla celkom určite sama? Nuž, asi svedčia o tom, že výpovede hlavných svedkov obžaloby nie sú pravdivé ani zamak. A tak nám asi neostáva nič iné, ako definitívne sa rozlúčiť aj s druhou hypotézou.
.tretia hypotéza
To nás privádza k tretej hypotéze, podľa ktorej sú odsúdení Nitrania nevinní. Čo by mohlo vyvrátiť túto hypotézu? Nuž napríklad to, keby niekto dokázal, že také falošné a obludné obvinenia, či dokonca priznania, sa z ľudí vynútiť jednoducho nedajú.
Štefan Michálik, predsedu senátu Najvyššieho súdu SR, napísal do rozsudku v roku 2006 toto: „Keby bol tlak na obžalovaných taký veľký a nezákonný, ako tvrdí obhajoba, zrejme by sa všetci obžalovaní priznali k žalovaným trestným činom, no nestalo sa tak.“
Nuž, logika asi nebude najsilnejšou stránkou sudcu Michálika. Nátlak môže mať totiž rôzne formy a intenzitu. Na Škrobánka možno stačila rekonštrukcia diskotéky, ktorú opísal na pojednávaní v roku 2003: „Akoby nás zmanipulovávali do určitého postavenia, ktoré im čiastočne vyhovovalo. Ja som sa napríklad dozvedel, že som sedel na okne vedľa poškodenej Cervanovej. Je pravda, že som sedel na okne, ale v živote som Cervanovú nevidel. Pri tej rekonštrukcii som sa dozvedel, že som mal byť nejaký svedok, ktorý dve hodiny pri Cervanovej sedel.“
Aký signál vyslala Škrobánkovi táto rekonštrukcia? Ak by trval na tom, že Cervanovú nevidel, mohol sa z neho okamžite stať podozrivý číslo jedna. Niekomu stačí na spoluprácu už takáto relatívne jemná hrozba (s jemnou vyhliadkou trestu smrti). Inde bol nátlak oveľa brutálnejší, ako napríklad v prípade Viery Zimákovej-Vozárovej, a napriek tomu nebol v konečnom dôsledku účinný.
Stále však zostáva otvorená otázka, či je možné niekoho donútiť k falošnému priznaniu ťažkého zločinu a dokonca aj k otrasným vzájomným obviňovaniam pri konfrontáciách. Nuž, možno sa aj to dá, ak sa siahne po vhodných metódach, napríklad po nátlaku vyvíjanom prostredníctvom spoluväzňov vo vyšetrovacej väzbe. V tejto súvislosti spomeňme aspoň istého Janžetiča a Fagana.
Gejza Dobrotka, psychológ, ktorý v roku 1981 odporučil pre štyroch zo siedmich Nitranov tresty smrti z dôvodov zlej sociálnej prognózy (neskôr lakonicky pripustil, že sa zmýlil) vyhlásil pred súdom v roku 1993 o Janžetičovi toto: „Tohto svedka som ani nebral do úvahy a o tom, že bol nasadený, som sa dozvedel od policajtov, ktorým som to vytkol. Vedel som, že takto nasadený okrem Janžetiča bol ešte jeden, ktorý bol sadista. Myslím, že išlo o svedka Fagana.“
Takže sadista. Myslím, že tretiu hypotézu sa nám vyvrátiť nepodarilo. Napriek tomu, že nám pomáhal génius Michálik.
Pre bystré hlavy
.ako je možné, že slovenské súdy Nitranov opakovane odsúdili? Prečo nebrali do úvahy fakt, že na diskotéke obžalovaných a hlavných svedkov nikto nevidel?
(Správna odpoveď: Až do roku 2004 bol vyšetrovací spis z roku 1976 „stratený“ a súdy sa s ním preto nemohli oboznámiť. Touto časťou vyšetrovacieho spisu, ktorá sa napokon našla v levočskom archíve, sa mohol zaoberať až senát Najvyššieho súdu SR v roku 2006. A ten sa rozhodol, že sa ňou zaoberať nebude – jednoducho nebude a basta.)
.ako je možné, že súdy v rokoch 2004 a 2006 brali do úvahy Škrobánkovo svedectvo z roku 1982 napriek informáciám o zmanipulovanom vyšetrovaní, ktoré týmto súdom poskytol?
(Správna odpoveď: Súdy dospeli po preskúmaní Škrobánkovej výpovede o priebehu výsluchov v prípravnom konaní pred rokom 1982 k názoru, že „výpovede boli v prípravnom konaní vykonané zákonným spôsobom“. Škrobánkovo nové svedectvo hodnotili ako účelové, respektíve vykonané pod tlakom médií v snahe pomôcť obžalovaným. Takže tak. No, ale aspoň máme predstavu o tom, čo považuje Najvyšší súd Slovenskej republiky za zákonný výsluch.)
Popperov princíp však neplatí len vo vede. Všade tam, kde nás zaujíma skutočná pravda o materiálnom svete, by sme mali byť pripravení opustiť svoje presvedčenie, ak začne príliš zjavne odporovať faktom.
Preto ak sme aj na základe mnohých materiálnych dôkazov presvedčení o nevine siedmich Nitranov odsúdených v kauze Cervanová (pozri predchádzajúce časti tejto série), nemali by sme ignorovať to, čo svedčí v ich neprospech. Práve tieto veci totiž majú potenciál vyvrátiť naše presvedčenie, a tak by sme ich mali čo najpoctivejšie preskúmať.
V neprospech siedmich Nitranov svedčia najmä svedecké výpovede a priznania. Je pravda, že drvivú väčšinu z nich dotyční odvolali, ale to nemusí byť pre nás smerodajné. Ak totiž niekto niečo dosvedčí či prizná a neskôr tvrdí, že bol k tomu donútený intenzívnym psychickým a neraz aj fyzickým nátlakom, tak mu veriť môžeme, ale aj nemusíme.
V otázke nátlaku sú v zásade tri možnosti:
Svedectvá aj priznania boli získané bez nátlaku a tvrdenia o nátlaku sú účelové lži.
Svedectvá a priznania boli získané pod vplyvom určitého nátlaku, ale zodpovedajú pravde.
Svedectvá a priznania boli získané pod vplyvom nátlaku a pravde nezodpovedajú.
Ak je niektorá z týchto hypotéz pre nás dogmou, niet sa ďalej o čom baviť. Ak to dogmy nie sú, mala by existovať aspoň teoretická možnosť ich vyvrátenia. Poďme sa teda pozrieť na fakty, ktoré majú potenciál tieto hypotézy vyvrátiť.
.prvá hypotéza
Prvú možnosť by mohli najlepšie vyvrátiť tí svedkovia, ktorí svedčili proti obžalovaným a svoje výpovede v podstatných bodoch nikdy neodvolali. Ak by aj oni potvrdili, že bol na nich pri výsluchoch vyvíjaný nátlak, prvou hypotézou by to dosť otriaslo. Takíto ľudia totiž nemajú ani najmenší dôvod čo i len naznačovať, že boli k svedectvám nútení. No ale existujú takí svedkovia?
Ľudmilu Cervanovú uniesli večer dňa 9. 7. 1976 cestou z diskotéky v Mlynskej doline. Prítomnosť siedmich Nitranov na tejto diskotéke potvrdili v predbežnom konaní v roku 1981 najmä svedkovia Viera Zimáková-Vozárová, Vladimír Varga, Jozef Škrobánek a Igor Urbánek. Na súdnom pojednávaní v roku 1982 Viera Zimáková-Vozárová svoje svedectvo v plnom rozsahu odvolala, Vladimír Varga ešte pred procesom emigroval do Švajčiarska, odkiaľ okamžite napísal list, v ktorom všetky svoje výpovede označil za vynútené klamstvá. Dvaja zostávajúci hlavní svedkovia tvrdili aj na súde v roku 1982, že všetkých obžalovaných videli na diskotéke.
Na súdnom pojednávaní v roku 2003 však už Jozef Škrobánek tvrdil, že na diskotéke videl len Andrášika, Dúbravického, Beďača a Kocúra. O zvyšných troch Nitranoch vypovedal, že vyšetrovatelia mu pred rokom 1982 jednoducho podsúvali aj ďalšie fotografie: „Tak sa do tej skupiny ľudí dostal aj Lachman, ktorého som v živote nevidel, Čerman, ktorého som nepoznal, Brázda, ktorého som nikdy predtým nevidel. Pokiaľ som si neosvojil mená, ktoré bolo treba nadiktovať – dostať do zápisnice, stále mi ich podkladali. Pokiaľ som tam tie mená nedostal, tak mi tú zápisnicu vlastne nedali podpísať.“
Hypotézu o úplne čistom postupe vyšetrovateľov a prokuratúry môžeme hádam opustiť.
.druhá hypotéza
Máme tu teda druhú hypotézu, že vyšetrovatelia nezaobchádzali so svedkami a obvinenými práve v rukavičkách, ale že to zas až tak nevadí, pretože obvinení boli naozaj vinní. V takom prípade by bolo podstatné to, že Škrobánek umožnil usvedčiť páchateľov a nie to, že ho vyšetrovatelia zastrašovali, že mu nadávali do hajzľov, keď neodpovedal tak, ako to od neho očakávali, alebo že dostal pri výsluchu facku (všetko podľa jeho výpovede z roku 2003). Pre väčšinu priaznivcov druhej hypotézy to budú síce poľutovaniahodné, ale nie príliš dôležité detaily.
Čo by mohlo vyvrátiť takýto pohľad? Možno nejaký svedok, ktorý by presvedčivo dokázal, že Škrobánek v roku 1982 klamal (alebo sa prinajmenšom veľmi mýlil) nielen v prípade Lachmana, Čermana a Brázdu, ale aj v prípade ostatných odsúdených. No ale existujú takí svedkovia?
Takých svedkov existuje okolo stovky, medzi nimi aj sám Jozef Škrobánek. Ten totiž nevypovedal k prípadu Cervanová len v rokoch 1982 či 2003, ale aj v roku 1976, pár dní po čine. Jeho výpoveď z 20. 7. 1976 má necelých desať riadkov a nespomína v nej nikoho zo siedmich Nitranov. O Ľudmile Cervanovej explicitne uviedol, že ju na diskotéke nevidel. Pri masívnom policajnom vyšetrovaní prítomnosti ľudí na diskotéke neuviedol v roku 1976 Škrobánek ani jedného z ľudí, ktorých tak suverénne usvedčoval v roku 1981. A nielen on, neuviedol ich nikto z ďalších okolo sto účastníkov diskotéky. Nikto, ani jeden-jediný človek.
O čom teda svedčí Škrobánkova výpoveď z 15. 6.1981, v ktorej na šiestich husto popísaných stranách opisuje množstvo podrobností vrátane toho, kto kedy volal Cervanovú do tanca, koho ona odmietla, ako sa o ňu v jej prítomnosti pobil Kocúr s Urbánkom a tak ďalej? A o čom svedčí výpoveď Urbánka (ktorého v roku 1976 tiež nikto na diskotéke nevidel), ktorý dodnes tvrdí, že mu Cervanovú uniesli priamo z rúk, pričom všetci priami svedkovia únosu tvrdili v roku 1976, že unesená išla celkom určite sama? Nuž, asi svedčia o tom, že výpovede hlavných svedkov obžaloby nie sú pravdivé ani zamak. A tak nám asi neostáva nič iné, ako definitívne sa rozlúčiť aj s druhou hypotézou.
.tretia hypotéza
To nás privádza k tretej hypotéze, podľa ktorej sú odsúdení Nitrania nevinní. Čo by mohlo vyvrátiť túto hypotézu? Nuž napríklad to, keby niekto dokázal, že také falošné a obludné obvinenia, či dokonca priznania, sa z ľudí vynútiť jednoducho nedajú.
Štefan Michálik, predsedu senátu Najvyššieho súdu SR, napísal do rozsudku v roku 2006 toto: „Keby bol tlak na obžalovaných taký veľký a nezákonný, ako tvrdí obhajoba, zrejme by sa všetci obžalovaní priznali k žalovaným trestným činom, no nestalo sa tak.“
Nuž, logika asi nebude najsilnejšou stránkou sudcu Michálika. Nátlak môže mať totiž rôzne formy a intenzitu. Na Škrobánka možno stačila rekonštrukcia diskotéky, ktorú opísal na pojednávaní v roku 2003: „Akoby nás zmanipulovávali do určitého postavenia, ktoré im čiastočne vyhovovalo. Ja som sa napríklad dozvedel, že som sedel na okne vedľa poškodenej Cervanovej. Je pravda, že som sedel na okne, ale v živote som Cervanovú nevidel. Pri tej rekonštrukcii som sa dozvedel, že som mal byť nejaký svedok, ktorý dve hodiny pri Cervanovej sedel.“
Aký signál vyslala Škrobánkovi táto rekonštrukcia? Ak by trval na tom, že Cervanovú nevidel, mohol sa z neho okamžite stať podozrivý číslo jedna. Niekomu stačí na spoluprácu už takáto relatívne jemná hrozba (s jemnou vyhliadkou trestu smrti). Inde bol nátlak oveľa brutálnejší, ako napríklad v prípade Viery Zimákovej-Vozárovej, a napriek tomu nebol v konečnom dôsledku účinný.
Stále však zostáva otvorená otázka, či je možné niekoho donútiť k falošnému priznaniu ťažkého zločinu a dokonca aj k otrasným vzájomným obviňovaniam pri konfrontáciách. Nuž, možno sa aj to dá, ak sa siahne po vhodných metódach, napríklad po nátlaku vyvíjanom prostredníctvom spoluväzňov vo vyšetrovacej väzbe. V tejto súvislosti spomeňme aspoň istého Janžetiča a Fagana.
Gejza Dobrotka, psychológ, ktorý v roku 1981 odporučil pre štyroch zo siedmich Nitranov tresty smrti z dôvodov zlej sociálnej prognózy (neskôr lakonicky pripustil, že sa zmýlil) vyhlásil pred súdom v roku 1993 o Janžetičovi toto: „Tohto svedka som ani nebral do úvahy a o tom, že bol nasadený, som sa dozvedel od policajtov, ktorým som to vytkol. Vedel som, že takto nasadený okrem Janžetiča bol ešte jeden, ktorý bol sadista. Myslím, že išlo o svedka Fagana.“
Takže sadista. Myslím, že tretiu hypotézu sa nám vyvrátiť nepodarilo. Napriek tomu, že nám pomáhal génius Michálik.
Pre bystré hlavy
.ako je možné, že slovenské súdy Nitranov opakovane odsúdili? Prečo nebrali do úvahy fakt, že na diskotéke obžalovaných a hlavných svedkov nikto nevidel?
(Správna odpoveď: Až do roku 2004 bol vyšetrovací spis z roku 1976 „stratený“ a súdy sa s ním preto nemohli oboznámiť. Touto časťou vyšetrovacieho spisu, ktorá sa napokon našla v levočskom archíve, sa mohol zaoberať až senát Najvyššieho súdu SR v roku 2006. A ten sa rozhodol, že sa ňou zaoberať nebude – jednoducho nebude a basta.)
.ako je možné, že súdy v rokoch 2004 a 2006 brali do úvahy Škrobánkovo svedectvo z roku 1982 napriek informáciám o zmanipulovanom vyšetrovaní, ktoré týmto súdom poskytol?
(Správna odpoveď: Súdy dospeli po preskúmaní Škrobánkovej výpovede o priebehu výsluchov v prípravnom konaní pred rokom 1982 k názoru, že „výpovede boli v prípravnom konaní vykonané zákonným spôsobom“. Škrobánkovo nové svedectvo hodnotili ako účelové, respektíve vykonané pod tlakom médií v snahe pomôcť obžalovaným. Takže tak. No, ale aspoň máme predstavu o tom, čo považuje Najvyšší súd Slovenskej republiky za zákonný výsluch.)
Ak ste našli chybu, napíšte na web@tyzden.sk.