Prezident Barack Obama touto nomináciou, ktorú v extrémne rozhádanom Washingtone musí ešte potvrdiť Senát, neprekvapil. Rozhodnuté bolo už minulý mesiac, keď Larry Summers, brilantný americký ekonóm a tajný Obamov favorit, oznámil, že sa o post šéfa Fedu nebude uchádzať. Summers totiž tušil, že by mal v Senáte problémy, keďže v zuboch ho majú nielen republikáni, ale aj mnohí demokrati. Tí mu kladú za vinu, že sa za éry Billa Clintona podieľal na deregulácii finančných derivátov a prispel tak k vypuknutiu finančnej krízy (aj sám Summers neskôr túto deregulačnú politiku 90. rokov sebakriticky označil za chybu). Po vypadnutí Summersa bola medzi kandidátmi už len jediná ťažká váha – mierne doľava inklinujúca Yellen. Jej aktuálnu nomináciu privítali s nadšením aj Economist či Financial Times. Ak všetko pôjde hladko, Yellen vystrieda odchádzajúceho Bena Bernankeho vo februári 2014.
.ako proti nezamestnanosti?
67-ročná Janet Yellen pochádza zo židovskej rodiny, narodila sa v Brooklyne. Milovala matematiku, no nechcela skončiť pri rátaní vzorcov, túžila po niečom, čo bude mať spoločenský dosah. A tak bolo prirodzené, že sa rozhodla pre štúdium ekonómie, ktoré absolvovala na prestížnej Yale University.
Na univerzite sa stal jej vzorom James Tobin, tvorca takzvanej Tobinovej dane z finančných transakcií, ktorej okamžité zavedenie dnes presadzujú najmä európske ľavicové strany.
Mladú ekonómku Yellen však zaujímal najmä trh práce. V 70. rokoch centrálne banky umožňovali vyššiu infláciu, čím chceli znižovať nezamestnanosť. Lenže v USA to k ničomu dobrému neviedlo – rástla inflácia aj nezamestnanosť. Idea sa zdiskreditovala, takže vznikol nový konsenzus, podľa ktorého sa mali centrálne banky sústrediť výlučne na to, aby bola inflácia čo najnižšia, ak nie nulová. Yellen však s novým konsenzom nesúhlasila. Pripúšťala, že v 70. rokoch to centrálni bankári s infláciou prestrelili, ale jej výskumné práce naznačovali, že istá miera inflácie predsa len pomáha znižovať nezamestnanosť. Zo stredoeurópskeho pohľadu je zaujímavé, že Yellen sa vo svojej akademickej práci venovala aj východnému Nemecku – po znovuzjednotení Nemecka tam totiž prudko rástla nezamestnanosť a Yellen skúmala, čo sa s tým dá robiť.
Jej výskumná erudícia budila rešpekt, a tak ju v roku 1994 povolal Bill Clinton do Fedu s tým, aby tam vyvažovala vplyv protrhového Alana Greenspana.
Ľavičiarka a pravičiar sa však veľmi rešpektovali a nemali ani veľa sporov. Keď však Greenspan presadzoval politiku nulových úrokových sadzieb, Yellen namietala a žiadala, aby sa inflačný cieľ pohyboval okolo dvoch percent. V tomto spore napokon zvíťazila. No ani tieto dve percentá nepokladala za svätú kravu, pripúšťala aj o čosi vyššiu infláciu, ak by to bolo nevyhnutné v boji s nezamestnanosťou.
V amerických ekonomických kruhoch jej preto hovoria, že je „holubica“ – to znamená, že pre ňu nie sú prioritné tvrdé inflačné ciele, ako pre „jastrabov“, ale otázka, ako pomôcť ekonomike, keď sa jej nedarí a ľudia prichádzajú o prácu.
.dôvera v štát
Aj súkromný život budúcej šéfky Fedu je naplnený vášňou pre ekonómiu. Jej manželom je George Akerlof, ktorý spolu s Josephom Stiglitzom v roku 2001 získal Nobelovu cenu za ekonómiu. Hádajme teda, o čom sa manželský pár doma baví najviac (ich syn Robert je už tiež univerzitným profesorom ekonómie). Keď raz na Yellenovej telefón volal istý novinár, ozval sa Akerlof a zavtipkoval: „Ale ja som tiež veľmi dobrý ekonóm!“
Janet Yellen je v mnohých ohľadoch keynesiánka, ale určite nie je radikálnou ľavičiarkou. Potvrdzuje to aj jej manžel, podľa ktorého sa v rodinných dišputách nezhodnú v otázke slobodného obchodu, ktorému vraj ona fandí viac než on.
Yellen sama osebe hovorí, že obdivuje kapitalizmus, zároveň je presvedčená, že voľný trh má svoje obmedzenia, ktoré musia kompenzovať vládne zásahy.
Kým mnohí liberáli a libertariáni namietajú, že aj dobre mienené zásahy veci skôr zhoršujú, Yellen dôveruje štátu, že je schopný vyvažovať nedokonalosti trhu.
.ekonomická výzva storočia
Yellen rešpektujú aj ideoví odporcovia: v štruktúrach Fedu, kde dlho viedla pobočku v San Franciscu, ako prvá pripustila, že nárast cien nehnuteľností je bublinou. Na druhej strane, jej uzávery boli veľmi opatrné a nešla ani do sporu s Greenspanom, aby Fed zmenil svoju politiku a zasiahol.
Sklonil sa však pred ňou aj pravicový Wall Street Journal, ktorý posudzoval stovky prognóz ekonómov Fedu a vyšlo mu, že Yellenovej odhady vývoja sa najviac kryjú s neskoršou realitou (Bernanke skončil na piatom mieste).
Čo možno čakať od Yellenovej? Určite nadviaže na Bernankeho. Bola napokon jasnou zástankyňou expanzívnej monetárnej politiky, na základe ktorej Fed mesačne nakupuje dlhopisy vo výške 85 miliárd dolárov, aby tak cez politiku nízkych úrokov podporil ekonomiku a tvorbu pracovných miest.
Lenže teraz sa očakáva, že Fed začne v najbližších mesiacoch z tejto masívnej stimulácie cúvať, a to tak, aby zároveň neoslabil ekonomiku. Centrálne banky síce svojou bezprecedentnou aktivitou zabránili veľkým otrasom, ale v posledných rokoch získali takú moc, že si nikto nevie celkom predstaviť, čo sa stane, keď začnú svoju hyperaktivitu utlmovať.
Nové vedenie Fedu pôjde do neodskúšaného terénu s nášľapovými mínami. Ak Yellen túto výzvu zvládne, jej meno sa bude raz v učebniciach ekonómie písať zlatými písmenami.
.ako proti nezamestnanosti?
67-ročná Janet Yellen pochádza zo židovskej rodiny, narodila sa v Brooklyne. Milovala matematiku, no nechcela skončiť pri rátaní vzorcov, túžila po niečom, čo bude mať spoločenský dosah. A tak bolo prirodzené, že sa rozhodla pre štúdium ekonómie, ktoré absolvovala na prestížnej Yale University.
Na univerzite sa stal jej vzorom James Tobin, tvorca takzvanej Tobinovej dane z finančných transakcií, ktorej okamžité zavedenie dnes presadzujú najmä európske ľavicové strany.
Mladú ekonómku Yellen však zaujímal najmä trh práce. V 70. rokoch centrálne banky umožňovali vyššiu infláciu, čím chceli znižovať nezamestnanosť. Lenže v USA to k ničomu dobrému neviedlo – rástla inflácia aj nezamestnanosť. Idea sa zdiskreditovala, takže vznikol nový konsenzus, podľa ktorého sa mali centrálne banky sústrediť výlučne na to, aby bola inflácia čo najnižšia, ak nie nulová. Yellen však s novým konsenzom nesúhlasila. Pripúšťala, že v 70. rokoch to centrálni bankári s infláciou prestrelili, ale jej výskumné práce naznačovali, že istá miera inflácie predsa len pomáha znižovať nezamestnanosť. Zo stredoeurópskeho pohľadu je zaujímavé, že Yellen sa vo svojej akademickej práci venovala aj východnému Nemecku – po znovuzjednotení Nemecka tam totiž prudko rástla nezamestnanosť a Yellen skúmala, čo sa s tým dá robiť.
Jej výskumná erudícia budila rešpekt, a tak ju v roku 1994 povolal Bill Clinton do Fedu s tým, aby tam vyvažovala vplyv protrhového Alana Greenspana.
Ľavičiarka a pravičiar sa však veľmi rešpektovali a nemali ani veľa sporov. Keď však Greenspan presadzoval politiku nulových úrokových sadzieb, Yellen namietala a žiadala, aby sa inflačný cieľ pohyboval okolo dvoch percent. V tomto spore napokon zvíťazila. No ani tieto dve percentá nepokladala za svätú kravu, pripúšťala aj o čosi vyššiu infláciu, ak by to bolo nevyhnutné v boji s nezamestnanosťou.
V amerických ekonomických kruhoch jej preto hovoria, že je „holubica“ – to znamená, že pre ňu nie sú prioritné tvrdé inflačné ciele, ako pre „jastrabov“, ale otázka, ako pomôcť ekonomike, keď sa jej nedarí a ľudia prichádzajú o prácu.
.dôvera v štát
Aj súkromný život budúcej šéfky Fedu je naplnený vášňou pre ekonómiu. Jej manželom je George Akerlof, ktorý spolu s Josephom Stiglitzom v roku 2001 získal Nobelovu cenu za ekonómiu. Hádajme teda, o čom sa manželský pár doma baví najviac (ich syn Robert je už tiež univerzitným profesorom ekonómie). Keď raz na Yellenovej telefón volal istý novinár, ozval sa Akerlof a zavtipkoval: „Ale ja som tiež veľmi dobrý ekonóm!“
Janet Yellen je v mnohých ohľadoch keynesiánka, ale určite nie je radikálnou ľavičiarkou. Potvrdzuje to aj jej manžel, podľa ktorého sa v rodinných dišputách nezhodnú v otázke slobodného obchodu, ktorému vraj ona fandí viac než on.
Yellen sama osebe hovorí, že obdivuje kapitalizmus, zároveň je presvedčená, že voľný trh má svoje obmedzenia, ktoré musia kompenzovať vládne zásahy.
Kým mnohí liberáli a libertariáni namietajú, že aj dobre mienené zásahy veci skôr zhoršujú, Yellen dôveruje štátu, že je schopný vyvažovať nedokonalosti trhu.
.ekonomická výzva storočia
Yellen rešpektujú aj ideoví odporcovia: v štruktúrach Fedu, kde dlho viedla pobočku v San Franciscu, ako prvá pripustila, že nárast cien nehnuteľností je bublinou. Na druhej strane, jej uzávery boli veľmi opatrné a nešla ani do sporu s Greenspanom, aby Fed zmenil svoju politiku a zasiahol.
Sklonil sa však pred ňou aj pravicový Wall Street Journal, ktorý posudzoval stovky prognóz ekonómov Fedu a vyšlo mu, že Yellenovej odhady vývoja sa najviac kryjú s neskoršou realitou (Bernanke skončil na piatom mieste).
Čo možno čakať od Yellenovej? Určite nadviaže na Bernankeho. Bola napokon jasnou zástankyňou expanzívnej monetárnej politiky, na základe ktorej Fed mesačne nakupuje dlhopisy vo výške 85 miliárd dolárov, aby tak cez politiku nízkych úrokov podporil ekonomiku a tvorbu pracovných miest.
Lenže teraz sa očakáva, že Fed začne v najbližších mesiacoch z tejto masívnej stimulácie cúvať, a to tak, aby zároveň neoslabil ekonomiku. Centrálne banky síce svojou bezprecedentnou aktivitou zabránili veľkým otrasom, ale v posledných rokoch získali takú moc, že si nikto nevie celkom predstaviť, čo sa stane, keď začnú svoju hyperaktivitu utlmovať.
Nové vedenie Fedu pôjde do neodskúšaného terénu s nášľapovými mínami. Ak Yellen túto výzvu zvládne, jej meno sa bude raz v učebniciach ekonómie písať zlatými písmenami.
Ak ste našli chybu, napíšte na web@tyzden.sk.